Január bol pridlhý a depresívny mesiac. Ambróz ho inštinktívne nemal rád.
Keď sa vybral začiatkom roka na prechádzku, na vyľudnenom Hlavnom námestí stretol iba chlapíka-stromčeka. Kostým nebol v tvare kužele, ale nadrozmernej medovníkovej formičky a pôsobil komickým dojmom, akoby mal chlapík po boku tela sedem zelených rúk. Ambróz nechápal, ako v tom vydrží. Obvešaný žiarivou výzdobou mal predlžovať sviatočnú náladu turistom, ktorí tu neboli. Ambrózovi sa zazdalo, že by to mohol byť čašník z kaviarne na rohu, ktorú nedávno zrušili a kam pred tým chodieval na malú kávičku. Cez úzky priezor na oči ho ale nevedel s istotou identifikovať.
Ambróz vhodil do škatuľky pred ním zopár eur.
„Ďakujem, bude na nové gule,“ odvetil stromček veselo.
Ambróz obdivoval jeho pracovnú morálku. Stromček nepovedal, bude na vlak domov, na večeru alebo na borovičku. A potom chcel spoločné selfí, aby si splnil svoj hlavný účel živej atrakcie. Ambróz kŕčovito zapózoval. Selfí nemal rád, ani v januári.
Na sídlisku, kam sa Ambróz z mesta vracal, sa v tom čase objavili drevené ohrádky na odzdobené vianočné stromčeky. Aký bude ďalší osud stromčekov z ohrádky? Pristavil sa pri jednej. Vyzbierané stromčeky odovzdáme na materiálové zhodnotenie s ďalším využitím. Aj keď ohrádky pôsobili ako niečo nové a nádejeplné, formulácia na nich bola tajomná, zlovestná a neprekvapivo pragmatická.
No možno to bolo naozaj o kúsok lepšie ako stromčeky vyhodené na kopu ku kontajnerom. Ešte stále mal pred očami ten ihličnatý úbožiak z minulého roka, ktorého niekto posadil k smetiakom do vyhodenej záchodovej misy. Všetkým na očiach, rednúci a opadávajúci trónil v nej do neskorého februára. Ambróz v ňom tušil isté podobnosti so sebou.
Pár metrov od domu uvidel ten výjav. Žena so synkom stáli na chodníku pred vchodom, otecko na ôsmom poschodí v okne držal za vrcholec smrek.
„Môžem?“ sotva dopovedal a pustil ho. Stromček letel voľným pádom a keď dopadol, za vrcholec ho chytila pre zmenu žena a odvliekla ho po chodníku ku kontajnerom na kopu. Boli dokonale zohratí, rodinka ako zo spartakiády, iba odzdobený stromček zostal na smetisku.
„Chudák, keby si videla ako padal,“ povzdychol si Ambróz pri káve, ktorú si urobil až doma. Manželka naňho čudne pozrela.
„Tak vieš, aby nezasvinili ihličím chodbu a výťah,“ vysvetlila mu, akoby nevedel. Napriek tomu so stromčekom súcitil. Cez sviatky musel uniesť ich ozdoby, a teraz ho vyhadzujú oknom a jeho prirodzená ozdoba im vadí.
Ale našťastie, zdalo sa mu, že smutným osudom stromčekov žije viac ľudí. Napovedal mu to nákup v predajni Zdar.
„Mali sme tu skokana. Vyskočil z ôsmeho poschodia. Videli ste?“ referovala predavačka pri pokladni. Ambróz pritakal. Obzvlášť ho fascinovalo, že priznávala smreku slobodnú vôľu a osobné rozhodnutie na tom celom. Urobila z neho aktéra. Zrejme mal aj epigónov alebo predchodcov. Ambróz si predstavil tú depresívnu vlnu. Ako odzdobené stromčeky, po vianočnej tortúre a januárovej nehostinnosti samé skáču z okna.
„Vraj sa pred tým pohádal s bratom,“ dodala predavačka klebetne, keď mu vydávala.
Čosi tu nesedelo. O čo jasnejšie tušil, že sa jedná o človeka, o to viac chcel veriť, že tým predsa len myslela smrek. Možnože v tej domácnosti mali stromčeky dva, vyrastajúce odmalička pri sebe, v jednej lesnej škôlke. A teraz sa cez sviatky pohádali: ty máš krajšie gule, pod teba dali viac darčekov a mňa strčili len so salónkami do bočnej izby, k babke, ktorá sa nevie vyšuchtať do obývačky. Je možné, žeby sa tu za dverami bytov diali takéto delikátne drámy a oni boli také environmentálne citlivé sídlisko, ktoré rieši spletité osudy vianočných stromčekov? Strážnik pri východe ho vyviedol z rozmarných úvah aj z omylu.
„Počuli ste o tom skokanovi? Dvadsaťosem rokov, celý život pred sebou! Tí ľudia sú blázni,“ povedal pohoršene a trochu odsudzujúco.
Doma mu žena vynadala, že sa o nič poriadne nezaujíma, ani nečíta sídliskové noviny, ktoré už informovali o prípade dvadsaťosemročného ročného mladého muža, ktorý na protiľahlej ulici vyskočil z okna. Ambróz ju opravil, že sa zaujíma o skutočných ľudí na sídlisku.
„Áno, s kdejakou predavačkou konverzuješ,“ vytla mu žena.
„Už mu dali aj prezývku. Skokan,“ informoval ju o dianí z ulice. Žena mlčala.
„Nie je to hrozné? Že skokan?“ opáčil ešte Ambróz.
„Tak vieš, ľudia to chcú odľahčiť,“ vysvetlila mu žena. Pri ľuďoch sa toľko nepristavovala, ale zdalo sa, že im viac rozumie. Jemu to však pripadalo akési nepatričné a umenšujúce. Skokan. Akoby boli samovraždy disciplínou na olympijských hrách alebo premnoženými žabami v rybníku.
„Čo som ti napísala na lístok?!“ pokarhala ho žena, keď na stôl vyložil biele rožky, namiesto grahamových.
Ambróz si zapálil v okne a pozeral na panelák oproti, z ktorého mal chlapík vyskočiť. Všetky okná boli zavreté, ani záclonky sa za nimi nepohli. Dvadsaťosemročný, pohádal sa s bratom, Ambróz si domýšľal jeho situáciu. Napríklad mohol stratiť prácu, teraz veľa prepúšťali a keď nezvládal platiť nájom, napokon prišiel bývať k staršiemu bratovi na sídlisko. Cez sviatky mu ešte pretiahol ženu, a tá sa v rámci novoročných predsavzatí priznala, že je vlastne muž. Na Troch kráľov to už u nich vrelo. Prekliaty január.
Ešteže Ambróz prácu mal, navyše ešte akú. Dištančná výuka klavíra mu pripadala celkom romantická aj pohodlná. Ležal pri tom na diváne a detičky mu do ucha hrali Chopina, alebo Jedna druhej riekla.
Teraz sa však všetci vracali do škôl. Ambróz musel nahodiť do systému polročné vysvedčenia, alebo skôr uprosiť kolegyňu nech ich tam nahodí. Ale detičky ho mali stále radi. Domov sa opäť vracal obvešaný bonboniérami, XXL čokoládami a s kvetom vo vlasoch. Do šedivejúcich vlasov mu ho zapichla maturantka Alica.
„Bonboniéry a kvety, pánovi učiteľovi,“ povedala pohrdlivo a trochu žiarlivo Silvia.
„A čo som mal ako dostať?,“ opýtal sa Ambróz.
„Whisky a kartón cigariet,“ vedela ona.
Jeho mužnosťou to však priveľmi neotriaslo. Zatajil žene, že dostal aj fľašu, od svojho najstaršieho žiaka, ale nechal ju v skrini v škole.
Budú nabudúce so Šálom popíjať. Uvedomil si, že aj ona dal niekomu prezývku, možno nemiestnu. Ale Karola, ktorý sa po štyridsiatke zapísal na ZUŠ, a veril, že tým jeho bezútešný korporátny život nadobudne zrnko zmyslu, inak volať nemohol. Tleli v ňom umelecké ambície a nosil šále a šáliky. Celoročne, nielen v januári.
Keď Karol dohral sonátu, otvoril skriňu a naliali si. Ambróz prevaľoval na jazyku kalištek whisky. Naoko konverzoval so Šálom, ale myslel na Skokana. Sídliskové noviny napísali, že skok z ôsmeho poschodia zázračne prežil a zotavuje sa v nemocnici. Ambróz nevedel, či je to dobrá, alebo zlá správa. Predstavil si mladého muža ako sa na lôžku prebúdza z bezvedomia, otvára oko, počuje nad sebou neurčité hlasy personálu a začína preňho šťastný nový rok.
Text je úryvkom z dlhšej prózy Vzácne spoločenstvá, ktorá vzniká s podporou FPÚ.
Barbora Hrínová (1984) vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU v Bratislave, kde v súčasnosti pedagogicky pôsobí v Ateliéri scenáristickej tvorby. Spolupracovala na televíznych seriáloch a reláciách. Pre RTVS a Český rozhlas pripravila niekoľko rozhlasových dokumentov. Absolvovala výskumné pobyty v Gruzínsku a ako držiteľka Fulbrightovho štipendia na univerzite v Kalifornii. Je trojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka. Vydala knihu Jednorožce, s ktorou zvíťazila v cene Anasoft Litera.
