Daniel Špiner (1986) má za sebou štvorročné štúdium jazzovej hudby a jazzovej interpretácie, päťročné štúdium klavíra na konzervatóriu v Košiciach a zároveň absolvoval vysokoškolské štúdiá so zameraním na klasickú vážnu hudbu. Takmer 15 rokov spolupracuje s Katarínou Koščovou, spolupodieľal sa na vzniku všetkých jej autorských albumov ako spoluautor. Niekoľko rokov koncertuje aj s Martinom Geišbergom a ich ostatný album Na modrej Planéte bol ocenený v kategórii world/jazz music na Rádiohlavách v roku 2019. Sprevádza na koncertných pódiách speváčky Katarínu Knechtovú aj Simu Martausovú. Viac než štyri roky hral s muzikantom Andrejom Šebanom. Koncertne a divadelne účinkuje v projekte Korene – hudobno-poetické predstavenie SND v spolupráci s Táňou Pauhofovou. Autorsky a kompozične sa realizuje v rôznych divadlách v Európe, najmä však na Slovensku a v Čechách. Hráva vlastnú autorskú hudbu v predstavení Cirkus Charms kočovného divadla Teatro Tatro. Komponuje hudbu pre inscenácie bábkových, činoherných a muzikálových divadiel, v ktorých účinkuje nielen ako klavirista, autor a aranžér, ale aj ako akordeonista. Pedagogickej činnosti sa v súčasnosti venuje v rámci súkromných lekcií, pretože kvôli koncertnému vyťaženiu neostával čas na pedagogickú činnosť na konzervatóriu.

Na hudobných pódiách pôsobíš už nemálo času. Bude to štvrťstoročie?

Veru, už od svojich štrnástich rokov hrávam aktívne. Čiže nie je to štvrťstoročie, ale zatiaľ iba päťtinostoročie + jeden rok. No od narodenia až doteraz hrávam, spievam a hlavne žijem aj v ľudovej hudbe, ktorá je so mnou geneticky a kultúrne úplne prepojená a spätá, takže je to moja celoživotná hudobná cesta.

V medailóne som uviedla len niekoľko spoluprác, len zopár mien, s ktorými si hral a tvoril. Pridaj ďalšie.

Nedávno sme so ženou triedili CD a vznikla mi na klavíri celkom pekná kopa mojich doterajších spoluprác, čo ma milo prekvapilo. Ide o rôznu hudbu a rôzne žánre. Ak budem mať opäť viac času, rád by som sa vrátil k svojmu medzižánrovému projektu COIMP. V ňom som sa snažil spájať hudbu, tanec, maľbu, projekciu a rôzne druhy umení. Raz sa mi podarilo hrať s kováčom v jeho kováčskej dielni, kde hydraulické kladivo celkom zásadne nahradilo bubeníka. Mám radosť aj zo spolupráce s bábkovým divadlom v Nemeckom meste Zwickau, kde som už mal niekoľko premiér a ďalšie ponuky na spoluprácu prichádzajú. Pracovať na Šípkovej Ruženke v nemčine je naozaj zaujímavé. V poslednej dobe ma pozýva aj kapela Longital, s ktorou som mal tú česť prvýkrát hrať na oslave 60. narodenín Mariána Vargu, kde som videl majstra hrať naživo. Sledoval som ho s otvorenými ústami. Teším sa z toho, že pozvania prichádzajú aj naďalej. Protipólom je tanečné predstavenie s názvom Bohovanie, pre ktoré som komponoval hudbu. Medzinárodne uznávaný režisér a choreograf Jaro Viňarský postavil toto predstavenie z veľkej miery aj na improvizácii, a tak sa na ňom zúčastňujem aj ako interpret vlastnej hudby, ktorú modulujem, loopujem a efektujem podľa toho, čo sa na pódiu deje. A choďte si pozrieť do Divadla Jozefa Gregora Tajovského predstavenie Čepiec. Ale tým pádom aj do Bábkového divadla v Bratislave Mauglího. A ešte mi napadlo pár spoluprác, ale dlho by som hovoril.

Hral si a hráš s mnohými speváčkami, spevákmi, kapelami. Bolo v tom balíku spoluprác niečo, čo ťa prekvapilo, čo by si nikdy netipoval, že ťa môže stretnúť?

Mám nesmierny zážitok zo zaskakovania v kapele NO NAME. Pred nejakým časom mi zavolal Igor Timko, či by som bol ochotný rýchlo zastúpiť ich klaviristu, môjho spolužiaka z vysokej školy. Ja som súhlasil, ale chcel som, aby mi ujasnil, čo to znamená – rýchlo zastúpiť. Igor mi ozrejmil, že hráme vo štvrtok v Plzni a po nás bude vystupovať Karel Gott. Uvedomil som si, že som vlastne celý život študoval a študujem hudbu, aby som bol pripravený aj na takéto prekvapenia. A s chlapcami som odohral aj mega festival na Morave. Poviem vám, že keď pred vami hodinu spieva 30 000 ľudí piesne, ktoré hráte… prosto, roztriasli sa mi kolená.

 

Sme na knižnom webe, knihy sú plné prózy, poézie, odborných záležitostí… Čo by naplnilo knihu o tvojich skúsenostiach a zážitkoch z hudobných pódií?

Myslím, že asi to, čo bežnému divákovi nie je zjavné, čo skrátka nevidí. A to je môj život okolo pódia. To, že odohrám hodinový koncert s úsmevom na tvári je jedna vec, ale nik nevidí, že tomu predchádzalo 28 ročné štúdium hudby od zušky po všetky školy, niekedy aj osem hodín denne za klavírom. Koľko tisíc kilometrov najazdených mesačne, koľko času stráveného s ľuďmi z kapely, s ktorými trávite viac času ako s vlastnou rodinou. Asi by tá kniha bola hlavne aj o tom, že nestačí pracovať na svojom profesionálnom živote, ale aj na tom osobnostnom, ľudskom. Dokonca vo viacerých prípadoch rozhodne skôr to, aký človek je, než to, na akej vysokej hráčskej úrovni sa nachádza. Veď koniec koncov, kto by si vzal dobrovoľne do auta spoluhráča, s ktorým bude takmer nonstop.

Tvoje sprievodné slovo, komentár na koncertoch vedia publikum pobaviť, rozosmiať. Odkiaľ berieš humor, z čoho u teba vzniká? Mne sa zdá, že v tvojom prípade je to skrátka veľa aktuálnej úprimnosti. A tá úprimnosť, aj hudobná úprimnosť, je odzbrojujúca, uvoľňujúca…

…aj malinké deti nás odzbroja práve úprimnosťou. A ja sa to vlastne učím stále. Byť úprimný. Ale moje počiatky „moderovania“ alebo lepšie povedané počiatky môjho slova do mikrofónu pomedzi pesničky vznikli v čase, keď som hrával s rôznymi kapelami, kde ani spevák nevedel, čo so sebou medzi piesňami. A keď už bolo naozaj trápne, tak som zachraňoval situáciu. A niekedy práve aj tým, že som bol ešte trápnejší.

Ako vnímaš textovú časť piesní? Ako muzikant pri sprevádzaní spevákov text počuješ, reaguješ naň hrou, presnou reakciou. S textom pracuješ aj pri tvorbe skladieb. Ako je to s úlohou textu v hudbe? Aký je to – dobrý text?

Pieseň je tu od nepamäti. A aj navždy bude. Slovo s melódiou je najprirodzenejší hudobný prejav. A teda mňa najviac berú texty, ktoré idú z daného interpreta prirodzene a ktorý ani nemusí byť ich autor. Čiže pre mňa je to spojené, neoddeliteľné. Zvyčajne tvorím so spevákmi hudbu tak, že oni zaspievajú text, ktorý radi vezmú do úst, a ja sa snažím byť iba pozorný, aby som sa napojil na to, čo má byť odkazom. A potom v kombinácii s dlhoročnými skúsenosťami a hudobnými znalosťami vzniká zázrak.

Píšeš texty piesní aj ty? Musel si ich už nemálo počuť, môže to byť pre teba inšpirácia, získavaš skúsenosť, cit pre text. Alebo to takto nefunguje?

Myslím si, že hej, že vďaka tomu získavam cit pre text. Že počujem, keď je už niečo mimo alebo mi občas aj napadne nejaké synonymum, slovný zvrat, ktorý aj mňa prekvapí a poteší. Ale vlastný text som ešte nenapísal. Občas pri improvizácii s mojím synom vznikne celkom vtipná haluz, ale keďže nezapíšem, nemám.

Aj keď si mi povedal, že si extrémny čitateľ nôt, nie kníh, predsa len, ktoré knihy v tvojom živote ťa zachytili, neobišli ťa, ale niečo ti povedali?

Áno, toho hudobného textu som sa už načítal, to je pravda. A možno práve z toho dôvodu som nemal chuť brať po X hodinách cvičenia na klavíri do ruky knihu. Vlastne ani u nás v rodine nebola tradícia čítania. A tuším ani sestry nečítajú nič. Až keď som sa osamostatnil od rodičov, tak mi vďaka novým ľuďom prichádzali do cesty knihy. Koščová sa mi furt smiala, a asi sa aj dodnes smeje, že ma očarili myšlienky Eckharta Tolleho. Ale naozaj mi tá kniha pootvorila oči. Prvé tri mesiace tohto roka som napríklad čítal knihu Exodus zo Starého zákona. Teraz mám na klavíriku rozčítanú knihu o Hitlerovom Nemecku. Keď sa tak teraz popri rozhovore dívam na našu knižnicu, tak vlastne je to tam veľmi farebné.

Zdá sa, že aj extrémny čitateľ nôt má silné čitateľské zážitky.

Keďže nemáme a ani mať doma nebudeme televízor, čitateľské zážitky sa odohrávajú na rozťahovacom kresle pod lampou. Keď syn zaspí, otvára to nové možnosti využitia času. Spomenul som si práve na knihu 100 ročný starček, ktorý vyskočil z okna a zmizol. Túto knihu som nevedel prestať čítať na pláži v Thajsku. Sediac pod palmou som to musel dočítať. Takýto druh príbehu si ma jednoznačne získal. Ale myslím si, že s knihou to môže byť podobne ako s vínom. Niekedy to isté víno chutí a inokedy tá istá odroda už nemusí. Ale určite ma ešte čaká kopec kníh, ktoré budem chcieť ochutnať.

(S Danielom Špinerom sa zhovárala Silvia Kaščáková)