Hodnotené texty autorov: Juraj H., Lukáš J., Slovak Fox

 

Iný svet je na prvý pohľad štylisticky bezproblémová próza písaná z pohľadu vševediaceho rozprávača a zároveň hlavnej postavy, vitálnej seniorky Ruženy spomínajúcej na predprevratové obdobie, ktoré podľa nej predstavuje, zjednodušene povedané, „staré dobré časy“. Nostalgia obdobia socializmu sa v Ruženinom rozprávaní spája napríklad s obmedzenou dostupnosťou niektorého tovaru, akým je aj exotické ovocie, s českými seriálmi vysielanými v televízii, pašovaním tovaru na colnici či úplatkami za rôzne služby. Próza sa dobre číta. Autor zobrazuje postavu autenticky, jazyk verne imituje Ruženino myslenie a pôsobí spontánne. Každodenný život Ruženy napĺňa sledovanie mexických telenoviel a zliav v akciových letákoch veľkopredajní potravín či susedská rivalita poznačená závisťou a lakomstvom. Tieto námety poznáme z iných kníh a filmov, autor by sa mohol pokúsiť o ich originálnejšie spracovanie. Aj keď text ani príbeh nikde „nedrhnú“, zdajú sa byť pomerne sploštené. Úspešné riešenie spomínaných nedostatkov by sa mohlo spájať napríklad s prekvapivejšími pointami a hlbším, sústredenejším rozvíjaním motívov.

Juraj H. by mohol skúsiť príbeh v niečom odlíšiť, aby vo forme písaného textu vyznel silnejšie. Inšpiráciou by mohlo byť aj experimentovanie s naladením postavy či s celkovým ladením textu, v ktorom by som upustila od (aj náznakov) irónie a posilnila tragikomickosť situácií aj samotnej hlavnej protagonistky, ktorá má potenciál zaujať čitateľov a čitateľky predovšetkým svojou bezprostrednosťou a prostorekosťou. Inou cestou je jej individualizácia, prehĺbené zobrazenie jej vnútorného sveta.

Literárne tipy a inšpirácie:

Ľuboš Bendzák: Samota je moja staršia sestra. Levoča: Modrý Peter, 2018.

Uršula Kovalyk: Neverné ženy neznášajú vajíčka. Bratislava: Aspekt, 2004.

Paulina Wilk: Poznávacie znamenia. Banská Bystrica: Literárna bašta, 2018.

 

 

V texte Potak sa objavuje svojbytný svet fungujúci podľa vlastných pravidiel. Zobrazuje nehostinný priestor Edgarovej Lipy, kedysi prosperujúcej osady, v ktorej sa v dôsledku vojny, hladomoru či epidémie šíria choroby. Oceniť možno budovanie nálady a atmosféry. Od začiatku príbehu vnímame pochmúrnosť – aj kvôli odohrávaniu príbehu v noci a tiež zvláštnym, znepokojujúcim motívom („lapače tiel“). Motív mačky sa stáva kľúčovým motívom prózy. Postupné odhaľovanie tajomstva, ktoré ju obklopuje, považujem za vydarené. Povolanie hlavnej postavy je samo o sebe kuriózne (Potak sa živí „vyprevádzaním“ ľudí zo sveta) a autorovi sa podarilo zdôrazniť jeho rozporuplnosť (pred usmrtením vyvoláva v ľuďoch príjemné spomienky). Čo mi však prekážalo je nedostatočná motivácia pre myslenie a konanie postáv ako aj slabá motivovanosť ústrednej pointy. Z hľadiska psychológie postáv (dospelého Potaka a starca Zigfrída) by som uvažovala o silnejšom motíve, ktorý by stretnutiu mužov dodal autenticitu a dôveryhodnosť. Z textu už vyplýva, že nepríjemný zážitok mal určujúci vplyv na charakter Potaka (namiesto zvierat vyprevádza ľudí), čo opäť považujem za originálny motív.

 

Lukáš J. by mohol pracovať na štýle svojho rozprávania. Syntax je na niektorých miestach „kostrbatá“, vety znejú ťažkopádne, krkolomne. Problémom je aj redundancia, dopovedanie („V očiach mal pohľad, ktorý Potakovi dal jasne najavo, že vie niečo, čo by sa mu nepáčilo.“ „ (…) v očiach sa jej zablyšťalo sklo. Rozbité sklo. (…) V hlave mu niečo zarinčalo. Znelo to ako rozbitie skla.“). Výzvou by mohla byť aj práca s emocionalitou postáv a samotného rozprávania. Na niektorých miestach textu pôsobí klišéovito a násilne, zvlášť v denníkových zápiskoch. Príbeh je originálny a jeho autor dokáže v texte postupne zvyšovať napätie, vďaka čomu by sa mohol skúsiť zamerať aj na texty s dobrodružnou, detektívnou alebo hororovou zápletkou. K zdokonaleniu štýlu, „techniky“ a „architektoniky“ písania by mu mohlo dopomôcť predovšetkým čítanie kvalitnej literatúry.

Literárne tipy a inšpirácie:

knihy H. P. Lovecrafta

Hermann Hesse: Demian. Praha: Argo, 2008.

Marek Vadas: Liečiteľ. Bratislava: K. K. Bagala, 2006.

 

 

Pre texty autora píšuceho pod pseudonymom Slovak Fox je charakteristická určitá remeselnosť, tvarová aj myšlienková prepracovanosť. JacobPilot 369 sa takmer diametrálne odlišujú nielen z hľadiska témy, ale aj štýlu, no spája ich široký intelektuálny záber autora prejavujúci sa v prehovoroch hlavnej postavy a zároveň rozprávača. Za kvalitnejší považujem text Jacob, ktorý pracuje s intertextualitou nadväzujúc na známy obraz Rembrandta, ale aj pasáž Starého zákona o Jakubovom zápase s anjelom. Hlavná postava profesora pôsobí autenticky. Práve kvôli povolaniu, ale aj veku a prostrediu, kde sa príbeh odohráva (Berlínska obrazová galéria) mu odpustíme aj mierne didaktické pasáže, ktoré v konečnom dôsledku neprekážajú zážitkovosti (na rozdiel od prózy Pilot 369, kde mi prekážal aj egocentrizmus hlavnej postavy). Monológy, ale aj dialógy postáv sú vkusné. Prechod do „inej reality“ vnímam ako autentickú súčasť príbehu, avšak z hľadiska výrazu neprebehne ľahko, text tu odráža znaky pátosu a klišé („Tak to je teda koniec. Definitívna bodka. Je čas povedať zbohom. Odchádzam a už sa nikdy nevrátim. Ponáram sa do hustej, bielej hmly, ktorá ako obrovská perina zakrýva scénu v galérii podo mnou.“). V niektorých častiach textu sa celkom nepodarilo udržať estetickú mieru („No teda Jacob. Ty si sa ale vyfarbil! Tvoje blízke stretnutie tretieho druhu ako prvé, a hádam aj jediné zdokumentované tak v Starom zákone, ako aj v Biblii si úplne pokašľal! Chudák Anjel, ktorý si zrejme len odskočil na malú do kríkov lemujúcich rieku Jabbok.“).

Príbeh Jacob má potenciál smerovať od vážneho k smiešnemu, čo považujem za pozitívum textu. Autorovi sa to darí napĺňať viac v prvej než druhej časti prózy, v ktorej je profesor schopný sebairónie, vysporadúva sa s čoraz viac nefunkčným, starnúcim telom a uvedomuje si aj „medzery“ svojho vzdelania. Text Pilot 369 prináša sci-fi námet a ponáša sa na žánrovú literatúru, jej znakom je aj venovanie. Nachádza sa aj v predošlom texte, obe pôsobia silne štylizovane – ako gesto so zámerom pôsobiť na príjemcu, ale hlbšie, prepracovanejšie spojenie venovaní a citácie v texte Pilot 369, nenachádzam. V záujme kvality textu by bolo vhodné takéto slabo motivované štylizácie vynechať.

Literárne tipy a inšpirácie:

knihy Umberta Eca a Salmana Rushdieho

 

Texty hodnotí Katarína Hrabčáková

 

Katarína Hrabčáková (1989) vyštudovala teóriu literatúry na Prešovskej Univerzite v Prešove. Je autorkou monografie Semiopoetický aspekt básnickej identity. K problematike feminínnosti v súčasnej slovenskej poézii. Od roku 2016 je redaktorkou časopisu o poézii a básnikoch Vertigo. Je laureátkou viacerých literárnych súťaží pre mladých, doposiaľ knižne nepublikujúcich autorov a autorky. Niektorých sa neskôr zúčastnila ako porotkyňa. Štúdie, recenzie a vlastné básne publikuje v literárnovedných časopisoch a zborníkoch. Autorsky spolupracuje s rádiom Devín, pre ktoré píše scenáre do Pásma poézie. Pracuje v knižnično-informačných službách.