Daniela Slančová je profesorkou na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove, pôsobí na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií, na Katedre slovenského jazyka. Pracuje v oblasti výskumu súčasného slovenského spisovného jazyka, najmä štylistiky, rétoriky a sociolingvistiky. V súčasnosti sa špecializuje na výskum detskej reči a reči orientovanej na dieťa. Špecifikom jej výskumu je tiež záujem o komunikáciu a jazyk v športovom prostredí.
Nina ide spinkať je v súčasnosti jednou z najpredávanejších kníh, to je na leporelo pomerne značný úspech. Aj predchádzajúce leporelá od logopedičky Svetlany Kapalkovej sa tešia priazni detí i rodičov, ktorí striehnu na ďalšiu dotlač… Ako Nina a Hugo rozvíjajú deťom reč?
Všetky knižky sú koncipované tak, aby rozprávali príbeh, ktorý je tematicky blízky deťom v ranom veku (zhruba do troch rokov) a aby jazykové prostriedky v nich použité zodpovedali slovnej zásobe a gramatickej štruktúre jazyka takýchto detí.
Poďme si to rozobrať. Akú konkrétnu podobu má „detská reč“ v týchto leporelách?
V prvých dvoch knihách sa vyskytujú len jednoduché vety – dvojslovné alebo trojslovné – alebo vo veľmi malom počte súvetia s jednoduchým priradením viet. Časté sú vety so štruktúrou podmet + slovesný prísudok, vety s citoslovcami. Slová sú krátke, zväčša jedno- a dvojslabičné, málokedy trojslabičné. Sú modálne, a teda aj intonačne pestré, oznamovacie sa striedajú s opytovacími a zvolacími – presne, ako je to v prípade reči, ktorú dospelí adresujú deťom v tomto veku. Vetné štruktúry sa často opakujú, čo vyvoláva pocit rytmizácie. Deti sa tak môžu s príbehom ľahšie stotožniť a bez problémov zopakovať to, čo im dospelí čítajú, ale aj vety s rečovými štruktúrami podobné tým, ktoré počúvajú. Tým rastie ich jazykové sebavedomie a zároveň sa izolované výpovede dostávajú do kontextu celého rozprávania – deti (aj v opore o ilustráciu) si uvedomujú existenciu jednotlivých motívov, vzťahov medzi nimi – a takýmto spôsobom sa rozvíja aj ich myslenie.
Môžu mať leporelá napísané takýmto „okliešteným“ jazykom aj umeleckú hodnotu?
Ak vychádzame z chápania estetického dojmu umeleckého diela tak, ako ho predstavil František Miko, teda z názoru, že podstata estetického v umeleckom texte vzniká na rozhraní napätia a jeho uvoľňovania (tenzie a detenzie) rozličného typu, tak v týchto knižkách sa s takýmto princípom určite stretneme – je tu tajomstvo a jeho odhalenie (Kde je Nina?, Stratený šál), detská neistota, strach a upokojenie dieťaťa (Dobrú noc), takže umeleckú hodnotu možno týmto knižkám určite pripísať. Aj na prvý pohľad jednoduchý jazyk má svoju vlastnú umeleckú príťažlivosť.
Odkedy čítať Ninu a Huga a ako čítať (čítať len jednu knihu dookola alebo knihy meniť)? Čítať Kde je Nina? počas dňa a Dobrú noc! či Nina ide spinkať večer?
Prvé dve knižky je vhodné čítať skutočne od najútlejšieho veku – rodičia sami spoznajú, že ich dieťatko dokáže pomerne skoro byť pozorné počas čítania celého textu. Pre tie, ktoré tvoria prvé slová, je to Kde je Nina?; pre tie, ktoré už sú schopné tvoriť dvojslovné vety, zasa Dobrú noc a pre o niečo staršie deti, ktoré sa učia používať nočníček, je určená Kniha o nočníku. K tejto trojici neskôr pribudla knižka autoriek Svetlany Kapalkovej a Ľudmily Mičianovej s chlapčenským hrdinom Hugom. Knižka sa volá Stratený šál a má explicitný nadtitul Príbeh na rozvoj reči. Vo všeobecnosti platí, že je potrebné čítať dieťaťu to, čo ho zaujíma, a vtedy, keď ho to zaujíma, a postupne mu ponúknuť nové texty a pozorovať, ako na ne bude reagovať. Upozorniť ho aj na obrázky, presnejšie, na súvislosť obrázkov a textu. A dopriať dieťaťu, aby si na knižku zvyklo – nie je nič zlé na tom, keď sa mu opakovane ponúka knižka, ktorú má rado – veď aj prostredníctvom opakovaného čítania, ako to rodičia zo skúsenosti vedia, si dieťa osvojuje aj také jazykové a komunikačné prostriedky, s ktorými sa v bežnej reči nestretáva.
V čom je dôležitá otázka Kde je, s ktorou sa stretneme skoro v každom leporele o Nine a Hugovi? Kde je pes zakopaný?
Za otázkou „Kde je?“ sa skrýva významová kategória lokalizovanosť, ktorá patrí k tým prvým, ktoré si dieťa osvojuje, a to už na úrovni gesta. Gesto ukazovanie na niečo (= vystretý ukazovák v smere cieleného predmetu, osoby) patrí k prvým gestám – podľa zistenia Svetlany Kapalkovej sa objavuje približne v 9. mesiaci veku dieťaťa. K prvým gestám patrí aj gesto hore (= dvíhanie oboch rúk hore, nadskočenie alebo postavenie sa na špičky, dieťa sa pozerá smerom hore, ukázanie vystretým ukazovákom smerom hore), ktoré sa objavuje okolo prvého roka, podobne ako gesto tam (= ukázanie smeru pohybu rukou a ukazovákom), neskôr tu (= naznačenie otvorenou dlaňou na miesto dotykom alebo dotknutím sa vystretým ukazovákom miesta) a dole (= naznačenie smeru oboma rukami smerom nadol k zemi). Aj spomínaná otázka Kde je? má svoje gesto (= nadvihnutie pliec spolu s otvorenými dlaňami). A ako sa to dá vypozorovať z predchádzajúcich tvrdení, priestor dieťa vníma a vyjadruje spolu s predmetom, resp. vo vzťahu k predmetu, ktorý si dieťa vyčlení zo svojho okolia. A robí to tak aj dospelý, keď vyčleňuje z okolia predmety a upriamuje na ne pozornosť dieťaťa. Už napríklad aj vo výzve Pozri… sa ukrýva priestorovosť. Navyše, vnímanie a vyjadrovanie priestoru je jednou z ciest, ako si dieťa uvedomuje a následne aj vyjadruje čas.
Otázka Kde je? je teda univerzálnou otázkou, ako sú na tom slovenské deti?
O tom, aká je lokalizačná otázka „Kde je…?“ slovensky hovoriacim deťom v najranejšom veku blízka, svedčí analýza Testu komunikačného správania TEKOS I: slová a gestá, konkrétne subtestu „Viacslovné vyjadrenia“. Ide o nástroj, ktorý zisťuje jazykovú úroveň detí od najútlejšieho veku na báze dotazníka, ktorý vypĺňajú rodičia dieťaťa. Táto otázka je oproti ostatným viacslovným spojeniam nielen nadpriemerne zvládnutá tak v receptívnej, ako aj v expresívnej slovnej zásobe rovnako u dievčat aj u chlapcov (vzorka 653 detí vo veku 8 – 16 mesiacov), ale je rodičmi označovaná ako taká, ktorej deti rozumejú zo všetkých viacslovných výpovedí najviac už v prvom sledovanom, ôsmom, mesiaci: u dievčat 51,1 % a u chlapcov 42,9 % (u dievčat je percentuálny priemer porozumenia všetkých viacslovných výpovedí v 8. mesiaci 20,3 %, u chlapcov 17,1 %).
Prebehli aj nejaké výskumy, ktoré sledovali vplyv Niny a Huga na rozvoj detskej reči?
Takto v prvom pláne sa prepojenie neskúmalo, ale príbeh z knihy Dobrú noc a štyri základné ilustrácie z neho boli zaradené do súboru podkladov pre výskum naratívnych schopností detí predškolského veku. Výskum sa uskutočnil medzi deťmi vo viacerých európskych krajinách a vo viacerých jazykoch. Metóda spočíva v tom, že dieťaťu sa poskytne séria štyroch obrázkov a dieťa rozpráva podľa nich svoj príbeh. Z tohto materiálu sa potom na základe stanovených parametrov skúma, ako sa v rečovej produkcii detí utvára schopnosť tvoriť príbeh, ktorý má začiatok a vedie k pointe, kde sa objasnia motívy konania postáv a v ktorom jednotlivé výpovede na seba časovo a logicky nadväzujú.
V najnovšom leporele Nina ide spinkať je v hlavnej úlohe slovíčko „daj“. Je to náhoda alebo je toto slovo pre deti podstatné? (Spomenula som si na Medveďku, daj labku).
Sloveso „dať“ skutočne patrí k „základnej výbave“ v slovnej zásobe malých detí. Patrí to aj k senzomotorickému obdobiu vývinu dieťaťa v ranom veku, keď deti poznávajú svet predovšetkým zvnútorňovaním zmyslovej skúsenosti (mnohé veci musia napríklad ochutnať) a prostredníctvom pohybu – a k tomu patrí aj chytanie, uchopovanie rôznych predmetov. Gesto ukazovania predmetu, ako sme o tom už hovorili minule, patrí k štyrom základným interkultúrnym gestám. V sémantike slovesa „dať“ je zároveň zakódovaný interakčný význam – dávanie znamená dostávanie – a takto mnohé deti sloveso „dať“ aj používajú. Síce povedia „daj“, ale zároveň predmet (hračku, cumlík) svojmu partnerovi odovzdávajú.
Je to veľmi nežná knižka a prebúdza v deťoch hravú náladu. Môže za to okrem toho, čo ste už naznačili aj nezvyčajný slovosled? (Napríklad vo vete „Havo knihu nechce dať.“)
V tomto prípade možno uvažovať o uplatnení tzv. objektívneho slovosledu, keď na za začiatku výpovede je to, čo je relatívne známe, teda v tomto prípade havo (asi sa to viaže aj na obrázok) + kniha – a na záver sa povie to, čo je najdôležitejšie – v tomto prípade to, že Nina nedostane knižku. A pri hlasnom čítaní sa to aj takto zdôrazní.
V čom sa Vám Nina a Hugo najviac páčia? Jemný humor? Reakcie detí? Pankáčske linoryty Paľa Čejku? Alebo piktogramy Susie Hammer či akási „digitálna kresba“ použitá v Nina ide spinkať, ktorú ilustroval Martin Krkošek?
Na túto otázku odpoviem prostredníctvom skúseností, ktoré mám s čítaním týchto knižočiek svojej vnučke, ktorá má teraz tri roky. Už približne vo veku jedného roka sme jej ich čítali – a stále ju zaujali. Všimla som si, že najviac je pozorná práve pri výpovediach, ktoré nasledujú po sebe a majú rovnakú vetnú štruktúru. Teraz, keď je staršia, sa jej najviac páči Kniha o nočníku a opakujúce sa typy viet: Nina sedí a číta. Sedí a rozmýšľa. Sedí a spieva. Veľmi sa na nich zabáva a hlasno sa smeje. Dokonca musíme tieto vety zmeniť a používať ako podmet jej meno a aktualizovať činnosti, ktoré práve robí. Teda knihy o Nine sa mi páčia aj preto, že dokážu vyvolať takéto pozitívne reakcie. A, samozrejme, poteší aj výtvarná hodnota ilustrácií. Všetko to robí z týchto kníh podľa môjho názoru umelecké diela, ktoré deťom od raného veku určite vkus nepokazia.
Aké leporelo považujete vy za najlepšie prvé čítanie?
Myslím si, že v tomto útlom veku je nevyhnutné vychádzať z potrieb dieťaťa – a až neskôr, postupnými krokmi formovať jeho čitateľský vkus. Jedna z tých kníh, ktorými prechádzali celé generácie detí a ktoré dokážu zaujať aj tie dnešné, je určite Môj macík Márie Rázusovej Martákovej.
Celé generácie čitateľov trápia pocity viny, ak im pri hre spadne macík do mláky a idú domov so strachom z trestu. Nie je ten koniec v podstate tragický? A pritom sa nič také „strašné“ nestalo… Ako rodič zistí, ktorá kniha je pre jeho dieťa tá pravá?
Ja sama, keď som túto knižku čítala, som pociťovala na jej konci mierny smútok, keď sa dievčatko s macíkom boja, že „pôjdu do kúta“ a ,navyše, „zas“, ktorý sa spojil aj s príslušnou „ľútostivou“ intonáciou. Podobne som bola v rozpakoch, keď som čítala obľúbenú klasiku Ľudmily Podjavorinskej, ktorú by asi malo poznať každé slovensky hovoriace dieťa, a to Žabiatko – keď na konci žabiatko, ktorému sa venuje toľká láska, sa tej veľkej lásky zľakne a „nikdy viac ho nevideli“. Rodič pri čítaní veľmi skoro zistí, že ani kniha, ktorá bola obľúbenou knihou rodičovského detstva, ani knižka, ktorú odporúčajú odborníci či reklama, napriek svojim hodnotám, nemusí dieťa zaujať. Osobne si však myslím, že dobrá je akákoľvek knižka, ktorá sa stáva prostredníkom medzi rodičom a jeho dieťaťom, ktorá znásobuje ich vzájomný vzťah.
(S Danielou Slančovou sa zhovárala Laura Kladeková)
Publikované: 04/08/2020
