(úryvok z knihy)

Po zaviatej ceste sa vlieklo červené auto. Šofér by možno aj pridal, pretože šiel iba šesťdesiatkou, ale stále tak husto snežilo, že nebolo vidno ani na meter dopredu. Stierače usilovne kmitali, no veľké vločky v celých chumáčoch znovu a znovu pokrývali predné sklo auta a celú krajinu zahaľovali do bielej tmy. Muž za volantom riadil veľmi opatrne, bál sa, aby nezišiel z cesty a s celým autom nezapadol niekam do priekopy. S predklonenou hlavou

sa pokúšal sledovať okolie, no nevidel takmer nič. Nepomáhali ani zažaté diaľkové svetlá. Najradšej by bol niekde zastal a počkal, kým snehová metelica prejde, ale ak neprestane snežiť, o chvíľu sa začne stmievať a potom sa všetko ešte zhorší. Bol z toho všetkého nervózny a podráždený, o to viac, že za ním v aute sedeli dve deti, dvaja chlapci, Richard a Matúš, ktorí počas celej jazdy do seba štuchali a hádali sa. Teraz boli výnimočne ticho. Rišo si čosi ťukal do mobilu a Matúš pritláčal tvár na okienko a hľadel do bieleho šera, ktoré ich obklopovalo. Občas dýchol na sklo, a kým bolo ešte zarosené, kreslil naň smutného smajlíka.

„Už tam budeme?“ vzdychol si.

„Už tam budemeee? Už tam budemeee?“ napodobnil ho Richard

bez toho, aby zodvihol oči od mobilu.

„Prestaň!“ ohradil sa Matúš.

„Pleeestaň!“ Richard ho opäť napodobnil, vysmievajúc sa z toho,

že jeho brat ešte donedávna nevedel povedať „r“. Matúš ho za to silno

buchol päsťou po stehne.

„Au,“ zaúpel Rišo a úder mu vrátil. Matúš ho okamžite uštipol a on

mu na oplátku začal brnkať po ušiach a pri každom brnknutí vydával

zvuk ako havajská gitara: „Brrrrng.“

„Oco!“ vykríkol Matúš.

„Richard, prestaň!“ Otec sa nahnevane pozrel do spätného zrkadla.

„Ale to krpec si začal…“

„Oco, nech ma nevolá krpec!“

„Obaja prestaňte!“ zavrčal otec. „Celý čas, odkedy sme vyrazili z domu, ste protivní, nemôžem sa kvôli vám sústrediť na riadenie. Chcete, aby sme havarovali?!“

Chvíľu bolo v aute ticho. Richard si opäť čosi ťukal do mobilu a Matúš kreslil na okno nahnevaných smajlíkov.

„Prečo s nami nešla aj mama?“

„Matúško, veď som ti to už vysvetľoval,“ vzdychol si otec a spätným zrkadlom sa opäť pozrel na chlapcov. „Musela zostať v práci. Má službu.“

„Aj cez Vianoce musí mať službu?!“

„Muší ša štalať o cholé detičky, vieš, aby neplačkali,“ zašušlal Richard a zaškeril sa na brata.

„Nehovor so mnou ako s malým deckom!“ ohradil sa Matúš.

„A ako mám s tebou rozprávať, keď sa ako decko správaš?! Už tam budemeee?, Pleeečo s nami nešla aj mamaaa?“ Richard posmešným hlasom napodobňoval súrodenca.

„Prestaň! Takto vôbec nerozprávam.“

„Pleeestaň! Takto nelozplááávam.“

Na zadnom sedadle sa opäť strhla bitka.

„Dosť!“ prerušil ich otec, ktorý už strácal sily stále ich okrikovať, a tak radšej rýchlo zmenil tému: „Uvidíte, že sa vám u deda bude páčiť. Čerstvý vzduch. Príroda. Celý deň sa budeme lyžovať a sánkovať.“

„Vleky sú tam dobré?“ Richard zastavil päsť, ktorou chcel udrieť Matúša do pleca.

„Vieš… Hm…“ odkašľal si otec. „Vleky tam síce nie sú, ale všade okolo dedovej chalupy sú perfektné kopce. Stačí vybehnúť hore…“

„Nie sú tam vleky?!“ Rišo neveriacky zopakoval otcove slová.

Tak o tomto kamarátom asi radšej nenapíše. Väčšina z nich išla na lyžovačku do Álp alebo na dovolenku s rodičmi, len on sa s otcom a krpcom trepe kamsi do nejakej diery, kde nemajú ani len vleky. Radšej dá status, že sa má super, a priloží selfíčko so zdvihnutým palcom. Po zimných prázdninách bude hovoriť, ako bolo u deda bombovo a špicovo. Pravdu sa nikto nesmie dozvedieť. Do takého zapadákova chodia na dovolenku len úplní chudáci. Radšej mohli zostať doma.

„Šetri si mobil, aby sa ti nevybil,“ upozornil ho otec.

„Veď si ho u deda dobijem.“

„No…“ zatiahol otec.

„Čo no?“

„Dedo v chalupe nemá… elektrinu.“

„Čože?!“ Richard od prekvapenia zabudol zavrieť ústa. „Nemá elektrinu? To akože…?“ Pomaly mu začala dochádzať celá tragédia tejto informácie. „To akože nemá ani telku a ani internet?!“

„Nie.“

„Ale potom na Vianoce neuvidíme žiadne rozprávky,“ zamiešal sa do rozhovoru Matúš.

„Neboj sa, dedo ti nejaké porozpráva. Vieš, koľko ich vie? Napríklad o jamipige a strašivtákoch, o vílach a škriatkoch…“

„Čo je to jamipiga?“

„Nie čo, ale kto…“ Otec začal čosi vysvetľovať a Richard tuho premýšľal. To predsa nie je možné. Určite si z neho len strieľa. Ako by niekto mohol žiť bez televízora, internetu a elektriky? Veď také miesto ani nejestvuje. Ešte aj v Afrike majú internet. Všetci tí utečenci, ktorých videl v správach, mali predsa so sebou telefóny. Neexistuje, žeby u deda nebola elektrika! Ale čo ak je to predsa len pravda?! Našťastie mu baterka v mobile vydrží dva dni. Keď bude šetriť… Len raz za čas sa pripojí, aby videl, čo robia ostatní.

„U deda,“ ozval sa otec, akoby si ešte na niečo spomenul, „nie je ani signál.“

„Aký signál?“ nechápal Richard.

„Žiaden. Mobil môžeš odložiť do batohu.“

„Do…“

„Richard povedal, že do…“

„Buď ticho, krpec!“ Aby sa mu aspoň trochu uľavilo, štuchol brata lakťom pod rebrá. Matúš okamžite vykríkol: „Mami!“

„Mama s nami nie je!“ vmietol mu Rišo do tváre a škodoradostne sa díval, ako sa v bratových očiach objavujú slzy. „Krpec zas reve.“

„Ja nie som krpec!!!“ Matúš v bezmocnom hneve začal päsťami búšiť do Richarda.

„Okamžite obaja prestaňte!“ zahriakol ich otec. „Lebo prisámvačku kdesi havarujeme!“

„Tak havarujme! Bude to stokrát lepšie ako ísť k dedovi!“

Auto prudko zastavilo. Otec si odopol bezpečnostný pás a otočil sa k chlapcom.

„Richard, také veci nevrav ani len zo žartu!“ pozrel sa na oboch prísne. „Dedo sa už na vás teší a vy sa zatiaľ správate ako dve rozmaznané decká. Jeden reve za mamou a druhého nezaujíma nič len mobil a internet. Hanbite sa!“

„Keď sa tak na nás teší,“ ozval sa urazene Rišo, „prečo si ho nepriviezol k nám ako vždy?“

„Lebo tieto Vianoce chcel stráviť doma. Je starý, takáto dlhá cesta nie je preňho,“ otec na sekundu zmĺkol. „A okrem toho, veď ste uňho už dávno neboli. Naposledy, keď bol Matúš celkom malý.“

***

„Môžem ešte priložiť do pece?“ opýtal sa Matúš, ktorý celý užasnutý kľačal na podlahe a cez otvory v kovových dvierkach pozoroval poskakujúce plamene.

„Pre mňa, za mňa… Len nič nepodpáľ,“ zahundral Richard. Brata si vôbec nevšímal, chodil po izbe, v dlani držal mobil a ruku dvíhal raz hore, potom ju zas spúšťal dole. Chvíľu bol sklonený, hneď nato sa postavil na špičky a mobil zodvihol vysoko nad hlavu. Asi po pätnástich minútach to vzdal a prístroj vypol.

„Do kelu, vážne tu nie je žiaden signál! Ani čiarka.“ Otrávene si sadol k stolu, na ktorom svietila petrolejová lampa.

„To je diera,“ zopakoval už asi po stýkrát. „Žiadna elektrika, žiaden signál, žiadna wifina…

Čo sme v stredoveku?“

„Mne sa tu páči,“ obzrel sa Matúš na Riša, „všetko je tu také pekné, drevené a…“

„Tvoja hlava je drevená, krpec.“

„Keď príde mama, tak aj jej poviem, že si ma prezýval! Aj ocovi poviem!“

Richard bratovu hrozbu nevnímal, lebo sa zas začal pohrávať s mobilom. Odrazu dostal nápad a vykročil k dverám.

„Kam ideš?“ opýtal sa ho Matúš.

„Predsa von. Čo si slepý?!“

„A načo? Oco povedal, že…“

„Oco povedal… Oco povedal…“ Richard výsmešne napodobnil Matúša.

„Oco povedal, že tu bude zábava, ale ja sa nudím ako pes. Keď nie je signál dnu, možno ho chytím pred chalupou. Asi tu majú blbé pokrytie.“ Nečakal na ďalšie bratove protesty a zabuchol za sebou dvere.

Matúš osamel. Chvíľku pozoroval pukotajúci oheň v peci, no odrazu ho premkol akýsi zvláštny pocit. Šteklenie na zátylku, ako keď vás niekto pozoruje. Obzrel sa, ale izba bola prázdna. Na stenách sa knísali tiene vrhané plamienkami, no kúty miestnosti sa utápali v temnote. Čo ak sa tam niečo skrýva?

Pred chvíľou bol z dedovej drevenej chalupy nadšený, ale pred chvíľou tu bol aj Richard, a teraz je sám. Znovu sa otočil k peci a opäť pocítil to šteklenie vzadu na krku. Vstal, podišiel k stolu a vzal do rúk petrolejovú lampu. Jej svetlo, hoci slabé, mu dodalo odvahu. Opatrne sa vybral k najtmavšiemu z rohov. Vedel, že by to nemal robiť. Tak sa predsa začínal každý horor,

ktorý videl potajme na internete. Vždy, keď sa filmová postava vybrala kamsi do pivnice, do pustého domu alebo do lesa, v duchu na ňu kričal: „Čo to robíš? Čo si hlúpy?!

Nechoď tam!“ V tejto chvíli sa však aj on ocitol v podobnej situácii. Bol sám a kráčal tam, kam by nemal. Zvedavosť zmiešaná so strachom ho hnala vpred, no hlások v hlave ho varoval: „Stoj! Kam to ideš?!“ On však hlas rozumu nepočúval. V natiahnutej ruke držal petrolejku, ktorej svetlo sa zahryzávalo do temnoty v rohu izby. Urobil ešte pár krokov, keď sa v šere začali objavovať akési čudné predmety. Matúš žiaden z nich nepoznal, ale všetky vyzerali strašidelne. Skoro ako nejaké starodávne mučiarske nástroje. Čosi s kolesom, na ktorom sa možno odsúdeným lámali prsty. Veľké drevené čudo – asi škripec. Dlhá palica s hrotom na konci. Fuj, na tú sa pravdepodobne napichávali odseknuté hlavy. Prečo si dedo vo svojej chalupe schováva takéto hrôzostrašné veci?! Matúš podišiel ešte bližšie. Hlások v jeho hlave už hlasno reval:

„Bež odtiaľto preč! Čo najrýchlejšie!!! Vezmi ihneď nohy na plecia!!!“

Plamienok v lampe sa zakolísal a všetky tie mučiace nástroje sa akoby pohli.

„Čo tam robíš?!“

Matúšovi takmer vypadla petrolejka z rúk. Okamžite sa obzrel. V otvorených dverách stál Richard.

„Vravel som ti, aby si nič nepodpálil!“

„Ja…“ zahabkal Matúš. „Ja… Ktosi tu bol.“

„Kde?“

„Tu! V izbe.“

„Stál som pred chalupou, a dovnútra nevošiel nik. To sa ti len zdalo,“ namietol Richard.

„Bol. Pozoroval ma. Cítil som to.“

Richard mávol rukou. „Možno nejaká myš. Iste je ich tu plno. Alebo…“

„Alebo čo?“

„Alebo strašidlo! Obrovské, s takýmito zubiskami. V starých domoch vraj bývajú strašidlá.“

Matúš sa chvíľu díval na brata a premýšľal, či vraví pravdu alebo si z neho len strieľa a chce ho vystrašiť. Richard mu často robí zle, ale mama vraví, že za to môže jeho puberta, že on to tak nemyslí. Matúšovi je však fuk, ako to Richard myslí, robí mu zle a bodka. Presne ako teraz. Ozaj tu môže byť nejaké strašidlo? Matúš premýšľa. Alebo… Odrazu si na Richardovej tvári všimol úškrn a pochopil.

„Poviem ocovi, že si ma strašil!“

„Povedz to, komu chceš, krpec. Mne je to jedno.“ Richard pristúpil k bratovi.

„Čo si našiel v tom kúte?“

Matúš si okamžite spomenul na mučiarske nástroje a posvietil na ne lampou.

„Pozri! To je!“

„Samé haraburdy,“ zavrčal starší brat.

„Aké haraburdy?!“ protestoval Matúš. „Aha, na tomto sa lámali prsty a tamto je škripec a toto…“

„Toto je kolovrátok, toto krosná a tamto je praslica.“

„Prasnica? Ja som si myslel, že sa na to napichovali odseknuté hlavy…“ zatiahol sklamane Matúš.

Richard otrávene zodvihol oči k nebu. Krpec nepozná ani praslicu, to on v jeho veku…

„Chytil si vonku nejaký signál?“ opýtal sa Matúš, aby zahovoril svoj omyl.

„Nie, ale našiel som rebrík. Vedie na povalu. Prišiel som si po lampu, lebo sa tam chcem ísť pozrieť. Na povale väčšinou bývajú zaujímavé veci.“

„Aj poklad?“

„Možno aj poklad.“ Richard vzal Matúšovi z ruky petrolejku a znovu vykročil k dverám. „Ideš so mnou?“ obzrel sa na brata.

„Ale oco povedal, aby sme…“

„Tak počúvaj otca a zostaň tu. A keby ťa opäť niekto pozoroval, tak ho odo mňa pozdravuj.“

Úryvok z románu Med z ľadových kvetov ste si mohli prečítať vďaka finančnému príspevku Slovenskej asociácie knižníc v rámci programu Partnerstvo alebo Spojme svoje sily.

Peter Karpinský (1971) žije v Spišskej Novej Vsi a v Prešove. Pracuje ako vysokoškolský pedagóg na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Vyučuje dejiny spisovnej slovenčiny, vývin slovenského jazyka, dialektológiu a rétoriku. Je autorom niekoľkých kníh pre deti a mládež (Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali; Rozprávky z múzea záhad a tajomstiev; Sedem dní v pivnici; Kde asi rozprávka býva; Skala útočiska; Adela, ani to neskúšaj!; Teta Agáta a jej mačacia sedmička; O dvanástich mesiačikoch; Med z ľadových kvetov) a dvoch zbierok poviedok pre dospelých (Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov; Nanebonevzatie) a dvoch antológií slovenskej literatúry (Päť x Päť. Antológia súčasnej slovenskej prózy; The Dedalus Book of Slovak Literature). Pre Rozhlas a televíziu Slovenska vytvoril niekoľko rozprávkových rozhlasových hier a večerníčkových cyklov a hier pre mládež. Za svoje knihy získal niekoľko významných ocenení. Je vedúcim Divadla teatrálnej skratky a na hrade Ľubovňa každoročne pripravuje veľký hradný muzikál. Pôsobil aj ako šéfredaktor detského literárneho časopisu ZIPS. Spolu s Jozefom Spáčilom vydal komiks Diablova skala, s kolektívom ilustrátorov vytvoril Príbehy spod Karpát a pre Spišskú Novú Ves Ilustrované dejiny Spišskej Novej Vsi. Komiksu sa venuje aj teoreticky.