Tvorba slovenskej autorky Denisy Fulmekovej sa už neraz ocitla medzi finálovou desiatkou ceny Anasoft litera. Spomenúť možno napríklad príbeh jej starých rodičov zhmotnený v románe Konvália, či knihu Doktor Mráz, v ktorej sa inšpirovala reálnymi dejinami Slovenska. Do tohto rebríčka sa tento rok dostala aj novela My pôjdeme inokedy, v ktorej autorka potvrdzuje svoj talent na písanie realistických a autentických príbehov.
Po náhlom kolapse sa otec rodiny stáva paliatívnym pacientom. Matka trpí bipolárnou poruchou, ktorá sa naplno prejaví po smrti milovaného manžela. Časom sa k nej pridáva aj demencia a ďalšie diagnózy, no rodina sa snaží robiť všetko pre to, aby sa o chorú matku čo najlepšie postarala. So zhoršujúcim sa zdravotným stavom je však na mieste hospitalizácia, ako aj úvahy o umiestnení do zariadenia pre seniorov.
Tieto rozhodnutia bývajú veľmi náročné, pretože sú často sprevádzané výčitkami svedomia. Morálna dilema sa neustále vracia a nikdy úplne nezmizne. No hlavná hrdinka, päťdesiatnička Naďa, si musí postupne priznať, že jej vlastné schopnosti už v prípade starostlivosti o mamu jednoducho nestačia: „Obe ideme v ústrety novej, nepoznanej realite, kde už niet Auriho, nášho tatka a maminho oddaného manžela, ktorý sa pri akomkoľvek konflikte vždy postavil na jej stranu. Preňho bola krajšou a žiarivejšou než hocičo iné na tomto svete. Teraz sa tieto láskavé oči zavreli ako opona za dobrým divadelným predstavením a pre Dadku tu ostali už len oči nás, jej detí“ (s. 14).
Ťažká, no dôležitá téma
Už anotácia napovedá, že príbeh ukrytý v tejto knihe nebude ľahkým, no o to dôležitejším čítaním, keďže sa môže dotýkať kohokoľvek z nás. I napriek ťažšej téme sa však kniha číta rýchlo, a nie je to len jej útlosťou. Autorka využíva prístupný jazyk, vďaka ktorému sa do príbehu ponoríte od prvých strán, zároveň netlačí na umelé vyvolávanie emócií a nevytvára nadmernú drámu.
Do príbehu vás autorka zasvätí prostredníctvom úprimného rozprávania dcéry Nadi, v ktorom kombinuje minulosť s prítomnosťou. Spomína na chvíle strávené s oboma rodičmi, ich dlhoročné manželstvo, ktoré, i napriek občasným nedostatkom, prežilo niekoľko desaťročí. Načrtáva aj svoj vzťah s matkou, ktorý mal tiež nejaké trhliny, no aj tak sa mohol nazývať milujúcim. Táto retrospektíva pomáha čitateľovi vytvoriť si komplexnejší a hlbší obraz o téme starnutia v kontexte plynutia času: „Rozlúčime sa a za spodnými okrajmi rámu slnečných okuliarov sa mi hromadia slzy. Vytiahnem z kabelky papierové vreckovky a vysmrkám sa. Keď sa trochu upokojím, vojdem na prázdnu terasu a usadím sa. Zamosúrený čašník mi prinesie džús a ja sa ponáram do spomienok, keďže sa zhodou okolností nachádzam vo štvrti, kde som prežila útle detstvo. Opäť raz mi je smutno priam generálne, minulosť je rovnako prchavá ako obyčajný sen. Ako keď ráno zrazu zapochybujeme, či sa nám to ozaj snívalo“ (s. 75 – 76).
Príbeh, okrem iného, autenticky popisuje postupné chátranie telesnej i psychickej ľudskej stránky, zavedie vás do nemocničného prostredia či sanatória, načrtne, ako to v týchto oblastiach (ne)funguje. Avšak nezachádza úplne do detailov, pretože to ani nebol autorkin primárny zámer.
Keď sa role vymenia
Novela predostiera myšlienky o krehkosti našich životov a pominuteľnosti. Zároveň ukazuje, ako sa rokmi všetko mení, a kým sa o nás v detstve starali rodičia, v ich starobe sa pôvodné role neraz vymenia. Starších a chorľavých blízkych postupne opúšťajú sily, s mladšími už nedokážu udržiavať krok, no aj keď je ich správanie niekedy mimo nášho chápania, stále ich nadovšetko ľúbime. Aj táto myšlienka sa pretavila do konania hlavnej hrdinky, ktorá preukázala nesmiernu obetavosť a snahu urobiť pre mamu všetko, aby bola šťastná aj na sklonku svojho života: „Hladila som mamu po ruke a v duchu premýšľala, či sa dá byť s niekým do zásoby, či si do nej možno nabrať napríklad aj tieto pohladenia, ale po skúsenosti s otcovým odchodom som pridobre vedela, že nie. Ale čo keby predsa?! A tak sme spoločne sedeli vedľa seba a niekedy už nebolo treba slov“ (s. 148).
Táto kniha je dôkazom toho, že aj menší počet strán dokáže čitateľa zasiahnuť na tých správnych miestach a vyjadriť všetko podstatné. Umožňuje stotožniť sa so zmiešanými pocitmi postáv, ktorých ovláda naraz láska, hnev, zúfalstvo, ale aj úľava či zmierenie. Autorka navyše ponechala aj určitý priestor medzi riadkami, v ktorom môže čitateľ objaviť ďalšie podnety na zamyslenie. Pripravte sa preto na pomalšie plynutie deja, bez dramatickejších zvratov, s primárnym zameraním na psychológiu postáv.
Vysoká miera autenticity
V knihe My pôjdeme inokedy nájdete silný a realistický príbeh, ktorý sa môže odohrávať kdekoľvek vo vašom okolí. Vďaka vysokej miere autenticity pôsobí tak, akoby autorka pri jeho písaní vychádzala z vlastnej skúsenosti. Svojou univerzálnou témou dokáže osloviť širšie čitateľské publikum a ukazuje, že aj tabuizovaným témam sa dá venovať citlivo. Prinúti nás zamyslieť sa nad budovaním a udržiavaním rodinných vzťahov, ako aj zodpovednosťou, ktorú pociťujeme voči starším ľuďom.
Nečakajte, že vám tento príbeh dá odpovede na všetky otázky, naopak, viacero z nich ostane pravdepodobne nezodpovedaných. Môže byť však oporou a určitým pomocným vodítkom pre niekoho, kto sa potýka s podobnou situáciou a bojuje s morálnou dilemou.
Denisa Fulmeková: My pôjdeme inokedy
Slovart, 2024
Denisa Patáková je absolventkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Jej dlhoročnou vášňou sú knihy, aj preto sa od roku 2016 rozhodla venovať knižnému blogovaniu. Vedie knižný portál precitane.sk, prispieva do Magazínu o knihách, a keď jej to čas dovolí, nebráni sa aj písaniu článkov na neknižné témy.
