Tvorba Vandy Rozenbergovej, úspešnej slovenskej autorky, často reflektuje dôležité spoločenské témy, čím dokáže osloviť široké čitateľské publikum. Jej diela sa neraz ocitli vo finálovom výbere prestížnej literárnej ceny Anasoft litera a dokázali, že sú cenným klenotom slovenskej literatúry. Kniha Mágovia vedia viac (2024) nie je v tomto ohľade výnimkou.
Dida a Mima sú sestry, ktoré svoje rané detstvo prežívajú ako tuláčky odkázané samy na seba. Ich hlavným zdrojom potravy sú zvyšky z miestneho trhoviska. Matka je alkoholička, večne spí a slová ako starostlivosť či zodpovednosť by ste v jej slovníku hľadali márne. Ani jej partner si s dievčatami nedokáže vytvoriť bližší vzťah. Napriek tomu, že im občas pomôžu cudzí ľudia, obe sú v roku 1980 umiestnené do detského domova.
Detská nevinnosť a vytrvalosť
Rozprávačka Dida, staršia zo sesterského dua, sa s čitateľom delí o všetko, čo zažila – najskôr v diagnostickom ústave a neskôr v detskom domove. Kniha je primárne zameraná na jej mladé roky, preto jednotlivé situácie z detstva a dospievania opisuje cez typickú detskú optiku. Jej rozprávanie sa vyznačuje detskou nevinnosťou, občasnou naivitou a neúnavnou snahou vo všetkom nájsť aspoň niečo dobré.
Kým väčšina detí by pravdepodobne pociťovala osamelosť či hnev na svoj nepriaznivý osud, Dida je iná. V domove je spokojná, šťastná, nikdy sa nesťažuje a život berie tak, ako príde. Cíti sa ako súčasť veľkej rodiny, ktorá ju formuje a dáva jej aspoň malú nádej na lepšie zajtrajšky. No najmä, konečne nemusí bojovať s hladom a môže sa oddať myšlienke, ktorú jej prezradil jeden múdry muž – Mágovia (vraj) jedia viac. Dida chce byť ako on, pretože jej to dáva nádej v ťažkých časoch. „Na mamu som spočiatku nemyslela skoro vôbec, je to tak. Dokonca ani v ten prvý či druhý deň po príchode do diagnostického ústavu som sa v mysli nemala o čo oprieť, nebolo tam nič ako teplá prikrývka alebo jej modré oči, nič, za čím by sa mi ozaj cnelo. Navyše, v tie dni ma príroda zahalila hustou clonou a spomienka čo aj na včerajší deň zmizla, život sa odohrával v okamihoch. Uplynulé roky som nevidela jasne a veci, okrem chleba u mága, nemali obrysy. Chlieb, polievka, lúpačka, jeho papagáj a kapustné listy pod stolom trhovníkov, tie som videla jasne, lebo tie mi spôsobovali pôžitok. Mali chuť aj objem. Bol to svet vecí.“ (s. 157)
Nefunkčná rodina a socialistické Československo
Autorka má originálny a osobitý štýl písania, často využíva dlhé, niekoľkoriadkové vety. Samotný text je poväčšine jednoliaty, bez tradičného členenia na kapitoly a obsahuje len minimum dialógov. Skutočnosť, že nejde o úplne oddychové čítanie, autorka kompenzuje jemným humorom, ktorý aspoň do istej miery prispieva k odľahčeniu ťažších tém.
Jednou z hlavných tém príbehu je otázka nefunkčnosti rodiny, ale aj vzťahu ako takého. Kým na jednej strane stoja deti, ktoré sa z najrôznejších dôvodov ocitli bez podpory biologických rodičov, na strane druhej sú nešťastné (manželské) vzťahy, rokmi zmenené na nepoznanie. Prítomné sú pocity hraničiace s odporom, odcudzenie a utiekanie sa k niečomu, čo aspoň na chvíľu zmierni vnútornú nespokojnosť.
Autorka vás najskôr prenesie do 80. rokov 20. storočia, vykresľuje podmienky života v socialistickom Československu, spomína aj fyzické tresty, prísnosť väčšiny učiteľov a ich chladné správanie bez štipky empatie. Tiež však ukazuje, že aj vo svete, kde chýba pochopenie či vládnu predsudky, sa môže z času na čas objaviť niekto, kto ponúkne lásku a podporu. Aj keď možno trochu svojským spôsobom, ako to v tomto prípade robil obľúbený vychovávateľ Matrtaj.
Neskôr sa presuniete do 90. rokov 20. storočia, kedy sa po nástupe nového režimu veľa vecí zmenilo. Všetkého bolo dostatok, ľudia sa prehrabávali v kopách značkového oblečenia a stáli v radoch na vzácne výtlačky zahraničných časopisov pre mládež. Ak ste mali možnosť zažiť vyššie spomenuté obdobia, v ktorých sa príbeh Mágovia vedia viac odohráva, je pravdepodobné, že si výdatne zaspomínate a možno začnete porovnávať svoj pohľad na vtedajšie roky s vnímaním niektorých postáv. „Súkromie bolo celé roky také vzácne a nedosiahnuteľné, až sme sa hanbili, ak nám bolo dopriate byť naozaj sám, sám so sebou.“ (s. 150)
Detailné a emotívne rozprávanie
Autorka si dala záležať na prepracovanej psychológii postáv, z ktorých si každá prejde v príbehu určitým vývojom. Silnou stránkou je ich realistickosť či autentickosť, ktoré umožňujú čitateľovi lepšie sa stotožniť s ich myšlienkami a správaním.
Hoci je hlavnou rozprávačkou Dida, autorka ponúka aj stručný pohľad do vnútorného prežívania vychovávateľa Matrtaja či Carlosa, chlapca, ktorý zmizol na školskom výlete vo Viedni. Práve táto nešťastná udalosť, ktorá spustí kolotoč vypočúvaní, domnienok a obvinení, spôsobí, že deti a vychovávatelia z detského domova už nikdy nebudú ako predtým. V závere sa Dida ukazuje ako osamelá štyridsiatnička, opatrovateľka bez záväzkov, ktorá si uvedomí, že skutočný svet pocitov jej veľakrát unikal a za múrmi detského domova bola chránená pred nástrahami vonkajšieho sveta.
Kniha Mágovia vedia viac v sebe ukrýva príbeh, ktorý má dušu, hĺbku, je emotívny, smutný, no miestami aj veselší. Autorka dokázala, že má vycibrený zmysel pre detail a dokáže namiešať vyváženú kombináciu vážnosti, irónie, empatie a absurdných situácií. Aj keď príbeh odkrýva viaceré traumatické udalosti, nevyvolá v čitateľovi ťaživé pocity, ale ľahkým perom poukáže na temnejšie stránky vtedajšieho obdobia a schopnosť ľudí čeliť životným výzvam v nehostinnom svete.
Vanda Rozenbergová: Mágovia vedia viac
Slovart, 2024
Denisa Patáková je absolventkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Jej dlhoročnou vášňou sú knihy, aj preto sa od roku 2016 rozhodla venovať knižnému blogovaniu. Vedie knižný portál precitane.sk, prispieva do Magazínu o knihách, a keď jej to čas dovolí, nebráni sa aj písaniu článkov na neknižné témy.
