(Dolorosa, Pompiliova Madona)
Prvá svetová vojna výrazne zasiahla všetky oblasti každodenného života, čo sa prejavilo aj v literárnom priestore, a to predovšetkým vo výbere tematicko-motivických prvkov či posunom poetiky. Pohnuté spoločenské udalosti však nespôsobili len kvalitatívny regres, vo všeobecnosti možno povedať, že v tomto období vznikali aj veľmi hodnotné umelecké diela. Vojnový Slovenský štát paradoxne prial rozvoju umení v inštitucionálnej podobe, vznikli kultúrne inštitúcie, vytvárali sa svojbytné umelecké prúdy, akými boli nadrealizmus, katolícka moderna či vitalizmus v poézii. V próze sa autori uchýlili buď k explicitnému zobrazeniu nesúhlasu so sociálnymi pomermi formou socialistického realizmu, alebo dochádzalo k svojráznemu implementovaniu prvkov expresionizmu či modernistických poetík. Vonkajšia podoba expresionizmu spočívala vo vedomej deformácii postáv, presadzovaniu kultu škaredosti, vzbudzovaniu strachu a hrôzy, tá sa vyskytovala menej a čiastkovo. Oveľa viac sa odhaľuje vnútorná stránka: krehký a zraniteľný svet postáv, ktoré si v čase nestabilnej situácie hľadajú svoje miesto vo svete. Čoraz viac sa začínajú uplatňovať lyrické tendencie ako spôsob úniku pred ťaživou realitou a naplno sa uplatnili v próze naturizmu. Literárny vedec Michal Habaj v monografii Druhá moderna píše o nadväznosti modernistickej prózy práve v období medzi dvomi vojnami, kde sa využíva celý komplex modernistických poetík, akými sú dekadencia, secesia, symbolizmus či novoromantizmus. Motivicky ho zastupuje túžba po neznámom, nových svetoch, exkluzivite, bohéma, rôzne varianty lásky od čistej až posvätnej až po predajnú, rozpor medzi realitou a umením, medzi asketickým spôsobom života a hedonizmom a viacrozmerná kríza nastolená medzivojnovým stavom napätia: kríza osobnosti, spoločnosti, hodnôt a napokon identity. Aj mužsko-ženské vzťahy prechádzajú výraznou transformáciou, rezignuje sa na tradičné formy partnerstva a manželstva, objavuje sa voľná láska, vytvára sa rola ženy nielen ako matky a životnej partnerky, ale aj múzy, nedosiahnuteľného ideálu či nočného motýľa (t.j. prostitútky). V zobrazovaní miest ako neraz zdroja hriechu badať uvoľnenú morálku, nanovo sa vymedzuje vzťah k telu, telesnosti a sexualite. Spomedzi autorov tzv. druhej moderny a zároveň ornamentálnej prózy vyniká Ján Hrušovský. Prózy Jána Hrušovského predstavujú synkretický typ písania, v ktorom sa v rôznom pomere spájajú prvky moderny, špeciálne dekadencie s expresionizmom, ale tiež s naturalistickými a romantickými gestami, príp. s novoklasicizmom uvádza literárny vedec Michal Habaj v antológii Druhá moderna. Slovenská modernistická próza 1920 – 1930. Mohli by sme ho označiť ako autora kontrastov, ktoré sú prítomné aj v jeho najznámejšej psychologickej novele Muž s protézou. Prípad poručíka Seeborna. Kontrast nastolený medzi exaltáciou citu a jeho absenciou je demonštrovaný na motíve srdca, nahradeného protézou, čím sa poukazuje na deformáciu spôsobenú vojnovou kataklizmou a neschopnosťou sa s touto traumou vyrovnať. Svoje získané status quo pokladá za uspokojivé, no čitateľ sa aj napriek tomu neubráni pocitu, že ide len o nacvičenú formu rezignácie a cynizmu, typickú pre človeka, ktorý v náročnej dobe stratil všetky sny a ideály.
Typickými textami, na ktorých sa dajú demonštrovať nastolené prvky Hrušovského ornamentálnej poetiky sú krátke prózy Dolorosa a Pompiliova Madona. Prvotný impulz spočíva v nastolením kontrastu medzi profánnym a sakrálnym (pojem prevzatý od religionistu Mircea Eliade), ktoré sú na pozadí próz rozvinuté nerovnomerne. Tematicky prózy spája motív hriechu a očisty, otázne je, či sa tak deje na úrovni vonkajších prejavov, religiozity, alebo dochádza aj k hlbokému spirituálnemu zážitku. Oba texty identicky evokujú prvky duchovna, čo je spôsobené už zvolením prostredia: v prípade mníšky Dolorosy kláštora, v Pompiliovej Madone je dominantný priestor chrámu Santa Maria Maggiore. Tu sa ukazuje jedna z charakteristických čŕt ornamentálnej prózy, ktorá u Hrušovského vystupuje do popredia: zasadzuje príbeh do často exotického prostredia, čím zvyšuje punc dekoratívnosti a exkluzity. Zvolený priestor je tiež problematický: hoci je kláštor spájaný s hlbokou vierou v Boha a rozjímaním, u Dolorosy je práve toto prostredie podnetom, ktorý ju stimuluje k potenciálnemu zhrešeniu, k erotickej túžbe. V Pompiliovej Madone je chrám sakrálne miesto, ktoré funguje nielen v zmysle vonkajšieho religiózneho aktu, Pompilio vstup doňho vníma ako možnosť uzdravenia a zázraku. Opäť sa funkčne využíva kontrast – nízke postavenie mrzáka, zdôraznené nielen fyzickým hendikepom, ale aj sociálnym vylúčením a vysoké – veľkoleposť sakrálnej stavby, prítomnosť Boha. Paradoxne, aj napriek tomu, že viera by mala byť prístupná pre všetkých, do chrámu môžu vstúpiť len vyvolení a Pompilio sa vďaka statusu žobráka a mrzáka ocitá na spoločenskej periférii. Prechod od profánneho k sakrálnemu je naznačený práve Pompiliovým priblížením sa k chrámu, hoci sa doň dostane nie práve čestným spôsobom (uplácanie duchovného Bernarda). Kontrast v religióznom prežívaní je naznačený aj v ambivalentnom zobrazení strojeného a prirodzeného správania na dvoch modeloch: postava kňaza, ktorý podlieha ľudským nerestiam a prostého veriaceho s úprimnou vierou v Boha a zázraky. Pompilio ako žobrák je predstaviteľom marginalizovanej skupiny spoločnosti, no má vznešenú tvár aj meno (pochádzajúce z rodu rímskych kráľov) a utieka sa k Madone s prosbou o pomoc.
Duchovná osoba Panny Márie je zobrazovaná konvenčne, v zmysle pretrvávajúceho mariánskeho kultu ide o pôvodne materinský princíp ochrany, lásky a obetavosti. V oboch textoch sú duchovné postavy akoby prísľubom autority, vyššieho sebapresahujúceho princípu. Koncentrovanie deja do uzavretého priestoru (kláštor, chrám) zvýrazňuje vnútorné prežívanie postáv a potenciál hlbšieho spojenia s duchovnými entitami, a tiež istú izolovanosť, odpojenie sa od spoločenského života. Protagonisti chcú do duchovného priestoru vstúpiť dobrovoľne, u Pompilia je to v istom zmysle pragmatický akt, u Dolorosy záväzné rozhodnutie a dôkaz viery. V Pompiliovej Madone sa príznakovo narába aj s časopriestorom – sujet sa odohráva na Kvetnú nedeľu, ktorá je nielen zavŕšením kresťanského, ale aj prírodného cyklu. Dá sa chápať ako oslava ľudského spoločenstva a prírody: Podanie hovorí, že Kvetná nedeľa je najšťastnejším dňom v roku, lebo vtedy Rimanovo srdce nepozná zloby. O polnoci sa z mramorových sarkofágov bazilík a z katakomb vyroja duše práchnivejúcich martýrov a zaženú zlých duchov do hlbokých tôní Albánskeho jazera, kde ich ťažkými reťazami priputnajú ku dnu jazera, aby sa celý deň nemohli pohnúť z miesta (1966, s. 12). Polnoc je predelom medzi pozemským a postmortálnym svetom, čím sa zvýrazňujú časové špecifiká, ide o čas, v ktorom je dovolené všetko, najmä nadprirodzené deje.
V oboch prózach sú prítomné veľmi živé obrazy spojené s prežívaním smrti a smrťou samotnou: v Pompiliovej Madone sú implicitnejšie, naznačené eufemizujúco (ako vyzdravenie, zázrak), v Dolorose je jej smrť v zmysle tragického zavŕšenia priamo spojená s vášnivými predstavami o Kristovi. Práve motívy telesnosti a žiadostivosti a ich protipól princíp smrti sú v Hrušovského textoch zvlášť dominantné. Lascívna lyrika mala svoj základ už v barokovej poézii, boli pre ňu typické príznaky ako pátos, vášeň, nadnesenosť, sklony k okultizmu a mystike, a zároveň vychádzala z duchovnej podstaty. Kristus tu často vystupuje nie v roli spasiteľa či božskej osoby, ale vo svojej ľudskej verzii – ako symbol pozemských túžob, manžel či dokonca milenec. Dolorosa sa vo svojich stavoch priblíži k extatickému ošiaľu a zároveň sa svoje nízke pudy usiluje popierať odriekaním, askézou a sebatrýzňou. Ideál čistej lásky je tu v priamom kontraste s inferiorálnosťou, démonickosťou, duchovná osoba sa dostáva do rozporu s očakávaniami rádu a spoločnosti, ktorá dbá na kajúcny spôsob života. Situácia je o to pálčivejšia, že Dolorosa navonok pred ostatnými pôsobí ako cnostná reprezentantka viery v Boha : Najvrúcnejšej viery a najzbožnejší mysle spomedzi všetkých sestier, nevyjmúc ani ctihodnú abatisu, bola nepochybne sestra Dolorosa. V tom bol celý kláštor zajedno. Či nezotrvávala celé hodiny pri nohách Ukrižovaného v svojej tmavej cele a či nebolo každé jej slovo výrazom pravej kresťanskej pokory? Ó, biela myseľ Dolorosina nepoznala nijaké slabosti hriešnej ľudskej duše a jej srdce vášnivo odmietalo všetko, čo nebolo v súlade s prísnymi pravidlami jej rádu. Áno, sestra Dolorosa bola ozajstnou sväticou. (s. 123). Čiastočne jej životné peripetie predikuje aj meno (z lat. dolor – bolesť), nachádzanie slasti v utrpení a presvedčenie, že za pozemské trápenie nás čaká odmena v nadpozemskom svete. Postavy nesú v sebe príznak pokrivenia, vybočenia, buď vo forme fyzickej deformity, alebo nežiaduceho správania. Postupy ornamentálnej prózy majú svoje východiská aj v modernistických postupoch, najmä symbolizme a dekadencii, využitý jazyk je založený na kumulovaní ozdobných slovných spojení, často skĺza k entropii významu, či naopak dovysvetleniu, balansujúc na hrane gýča a sentimentu. Toto prekračovanie miery (najmä po formálnej, jazykovej stránke) je miestami samoúčelné, presah k emocionálnosti a exkluzivite výrazov nie je vždy funkčný, pozitívne sa však dá hodnotiť zmysel pre detail a kompozičnú vyváženosť textov.
Žánrovo možno texty zaradiť k psychologickým prózam, ako čitateľov nás najviac zaujímajú vnútorné deje a zmýšľanie postáv. Hoci im nehrozí vojnové nebezpečenstvo, cítime ťaživú atmosféru, ktorá vyplýva z potreby riešiť etické a existenčné otázky. Prózy možno chápať aj z hľadiska kresťanskej morálky: do akej miery je možné spreneveriť sa predpísanej predstave o Božích služobníkoch? Majú všetci rovnaké právo pristúpiť k Bohu?
Tragický koniec je v Pompiliovej Madone sprevádzaný prítomnosťou tajomna a fantastických prvkov, nastáva katarzný obrat, čo možno vnímať aj na príklade Dolorosy – smrť ukončila jej pozemské túžby, naznačené aj zvukovo – umieráčikom ako symbolického zavŕšenia života na zemi.
Ján Hrušovský je medzivojnovým autorom, ktorý si zaslúži čitateľskú pozornosť: hoci viaceré jeho texty prechádzajú za hranicu výnimočnosti k bizarnosti až absurdite, aj toto vychýlenie z bežnej normy poukazuje na neisté miesto v živote v čase medzi vojnovými kataklizmami. Nepriamo tak vysiela kritický odkaz cirkevným ustanovizniam, pokrytectvu, mamonárstvu a duchovnej nečistote a obracia pozornosť k skutočným hodnotám a posolstvu humanizmu. V neposlednom rade je silnou stránkou jeho textov nielen kontrast, ale aj potieranie absolútneho: v živote predsa nie je nič čiernobiele a jednoznačné, aj preto treba vnímať všetky jeho odtiene.
Po autoroch z medzivojnového obdobia (ak nerátame autorov naturizmu) v súčasnosti často nesiahame. Dôvodom môžu byť ornamentálne ladené texty, ktoré nie vždy plnia plnohodnotnú estetickú funkciu a vysoká miera štylizovanosti a dekoratívnosti môže u súčasného čitateľa vyvolať skôr rozpaky a rozčarovanie. Viacero autorov bolo tiež spoločensky angažovaných práve počas Slovenského štátu a ich minulosť môže mať dopad aj na súčasné literárne hodnotenie. Napriek tomu medzivojnová literatúra pestrá a zaujímavá a jej reprezentatívny výber od M. Habaja v antológii Druhá moderna rozhodne odporúčam.
Literatúra:
HABAJ, Michal (ed). Druhá moderna. Slovenská modernistická próza 1920 – 1930. Literárne informačné centrum, 2018. 496 s.
Z antológie som čerpala aj pri analýze poviedky Dolorosa.
HRUŠOVSKÝ, Ján. Pompiliova Madona a iné prózy. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1966. 324 s.
Patrícia Gabrišová (1990) sa narodila v Trenčíne a vyštudovala kombináciu slovenský jazyk a literatúra a dejepis na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po krátkych potulkách po hrade sa rozhodla zasvätiť život školstvu. V súčasnosti sa venuje štúdiu cudzích jazykov, písaniu poviedok a má slabosť pre všetko literárne.
