Existujú celosvetové rebríčky, v ktorých sa meria prestíž učiteľského povolania. Snažia sa odhadnúť, akú veľkú spoločenskú úctu a rešpekt požívajú učitelia v danej krajine a vypovedá to mnoho aj o skutočnosti, ako veľmi si daný národ cení vzdelanie.

Keď som si tieto rebríčky prezerala, jeho prvé priečky sa v posledných rokoch takmer vôbec nemenia. Najväčší rešpekt a najvyššie spoločenské postavenie majú učitelia v krajinách ďalekého východu ako je Taiwan, Hongkong, Čína, Južná Kórea a ďalšie okolité krajiny.

Naozaj to takto vyzerá aj v každodennom živote – učiteľ je niekto, byť učiteľom je česť. Na Taiwane či v Južnej Kórei existujú dokonca učiteľské celebrity. Pozor, netreba si pod tým predstavovať učiteľov, ktorí vyučujú slávnych. Naopak, to oni sami sú slávni – vďaka svojej schopnosti dobre naučiť žiakov. Títo učitelia a učiteľky majú vlastné relácie, prípadne doučovacie školy a pravidelne sa objavujú v televízii. Sú to skutočné hviezdy: rozdávajú autogramy, fotia sa s fanúšikmi a zarábajú sumy porovnateľné s top športovcami.

Chcela by som, aby sa o tom viac hovorilo aj u nás na Slovensku. Mali by sme si viac pripomínať, aké dôležité je vzdelanie pre budúcnosť nás i celej krajiny, a vrátiť učiteľom postavenie, ktoré si zaslúžia.

Ako sa však ďalekovýchodné krajiny k tomuto rešpektu k učiteľom dopracovali? Odpoveď by sme možno mohli hľadať ešte u Konfucia. Konfuciánska filozofia je základným kameňom čínskej aj kórejskej kultúry. Je dôležité pripomenúť, že nejde o náboženstvo. Ani Konfucius nie je žiadnou nadprirodzenou, božskou postavou. Je to len učenec – vlastne prototyp prvého slávneho učiteľa, ktorého je hodné nasledovať. Nie nadarmo si v tejto kultúre oddávna cenili vzdelaných, kultivovaných ľudí. Človek, ktorý vedel čítať a písať, mal určitý status. A čínska spoločnosť mala oddávna obrovskú záľubu v zapisovaní, zaznamenávaní a uchovávaní svojich myšlienok.

Mnohokrát im za to ďakujem. Vďaka nim som sa – ja aj milióny ďalších ľudí – dozvedeli nielen úžasné poznatky o histórii čínskej ríše, ale aj milé detaily, ktoré vďaka učencom prežili stovky rokov. V spisoch je navždy zachytený čínsky cisár, ktorý zbožňoval svoju mačičku s bielym obočím, ale aj kórejský kráľ, ktorý spadol z koňa a usiloval sa to od hanby utajiť – a práve preto tento fakt pisári dôkladne zapísali.

Táto úcta k vzdelaniu sa ešte znásobila, keď sa v Číne pred viac než tisícročím zaviedli cisárske skúšky. V skratke, ak chcel niekto získať úradnícku funkciu a stať sa vplyvným človekom, nestačili na to známosti ani peniaze. Musel zložiť férové a anonymné písomné skúšky, podľa výsledkov ktorých boli vybraní tí najlepší a najschopnejší kandidáti.

Hoci cisárstvo v Číne a s ním aj systém cisárskych skúšok dávno zanikli, javí sa, že v ľuďoch dodnes prežíva veľká úcta k vzdelaniu ako takému. Rodičia v Číne či v Južnej Kórei majú stále hlboko vrytú predstavu, že práve vzdelanie otvára dvere k lepšej budúcnosti – a sú pre vzdelanie svojich detí ochotní obetovať mnoho času aj peňazí. Skúsme to mať na pamäti aj my. A zamyslime sa, ako by naša spoločnosť vyzerala, keby sme si tiež ako idoly vyberali učiteľov a rozhľadených, vzdelaných ľudí.

Dominika Sakmárová pochádza zo Spišského Podhradia, vyštudovala sinológiu, strávila mnoho času cestovaním po krajinách Ďalekého východu, a to na Taiwane, Číne aj v Kórei. Zo svojich ciest vydala tri knihy – Mačací Kožuch a ťava pri čínskom múre,  Kórejské halušky a Mačkohlavý orol.  Je tiež autorkou knihy poviedok Biele mesto, ktoré sa odohrávajú v srdci Spiša – v Spišskom Podhradí a okolitých obciach. Venuje sa písaniu a literárnej činnosti, a vo voľnom čase zas folklóru.