Rozhovor s Evou Kristovou Mitanovou, autorkou knihy „S dušou na jazyku, s kožou na trhu“, v ktorej sumarizuje spoločne prežité roky s manželom, spisovateľom Dušanom Mitanom.
V úvode knihy spomínate, že písanie knihy bolo pre vás predovšetkým akýmsi druhom terapie, spôsobom, ako sa vyrovnať s prežitými spoločnými rokmi, no najmä s faktom, že Dušan Mitana tu už nie je. Ale kniha ako taká má napokon aj iné rozmery: dobre sa číta, obsahuje výborné poviedky, účtuje s minulým režimom, prináša spomienky, vtipné historky, detaily z každodenného života, spomína rôznych ľudí z umeleckej scény a ich osudy, vyjadruje zmiešané pocity z dnešného sveta. Je to teda čiastočne reportáž, čiastočne biografia a trochu aj autobiografia, čiastočne próza. Čím je táto kniha pre vás teraz, keď ju držíte v rukách ako hotové, definitívne dielo? Zmenilo sa vaše nazeranie na ňu, odkedy sa z intímneho rukopisu stala vec verejná?
Nie je to kniha o smútku, aj keď začína Dušanovou tragickou smrťou. Tá nebola v našom manželskom príbehu plánovaná. Tú sme ignorovali, iba tušili, že raz príde z vyšších sfér, nečakane, z vôle neba.
Stalo sa a ja som žialila, ako iné ženy, ktoré prídu o milovaného človeka a vyliala som si žiaľ a trpkosť v prvej kapitole knihy S dušou na jazyku, s kožou na trhu… Mal 72 rokov, plány na budúce diela. Ale prišla definitíva!
Ďalšie časti knihy sú ako znovuzrodenie Dušana, návrat do minulosti, keď som ho na novinárstve spoznala, mládenca s prižmúrenými očami, akoby sa chcel pred svetom zatajiť. Nechcel. Mal víziu, že spozná svet a svet spozná jeho. Už onedlho sme spolu brázdili bratislavské ulice.
Pôvodný zámer bola kniha spomienok priateľov a čitateľov s mojím sprievodným slovom. Príspevky sa mi neúnosne rozrástli, presiahli plánovaný rozsah. Môj vydavateľ Peter Chalupa /PETRUS/ a editor – spisovateľ a básnik Marián Hatala dali knihe konečnú podobu v štýle postmoderny, kde sa zužuje rozdiel medzi profesionalizmom a amatérstvom – spájajú sa rôzne žánre.
Nič by som na tom nemenila, som mojim editorom za to vďačná, aj keď mnoho z Dušanovho života ostalo nedopovedané, ako to zvyčajne býva.
Napadajú vám niekedy alebo často nové veci, spomienky, témy, ktoré by ste do knihy zakomponovali dnes, ale v čase písania ste ich buď vylúčili alebo ste si na ne nespomenuli? Ak áno, rozmýšľate nad nejakým ich novým produktívnym využitím?
Po Dušanovej smrti ma priam dusil pocit viny a neschopnosti zabrániť najhoršiemu. Neúnavne ma napádali dotieravé spomienky, návraty, alternatívne možnosti, riešenia, rozhodnutia… Vynárali, priam explodovali mi v hlave zážitky dávno zabudnuté, slová, dialógy, obličaje, udalosti. Písanie mi bolo spoveďou aj pokáním ani nie pred ľuďmi, ale pred Bohom, v ktorého verím a dúfam v Jeho milosť pre nás hriešnikov, pre mňa aj pre Dušana. Knihu som odovzdala v požadovanom termíne, proces „očisty“ pokračuje našťastie s menšou naliehavosťou.
Naštartovala táto kniha vo vás novú chuť písať?
Neviem, ako budem pokračovať, náš čas má limity, nezávislé na nás.
Podľa čoho ste vyberali príbehy a historky, ktoré kniha obsahuje, alebo ľudí, ktorých spomínate? Ako prebiehal výber a podľa akých kritérií? Čo ste sa rozhodli neuverejniť, ak niečo také vôbec bolo?
Ide prevažne o retrospektívu, kde si vyberám príhody, ktoré boli dôležité z môjho pohľadu, pri ktorých som bola osobne a môžem ich takmer reprodukovať. Rada by som do nich zasahovala, ako všetečná žena, ale rešpektujem, že je to Dušanov príbeh a je zaujímavý taký, aký je. Snažila som sa o časovú súvislosť, pokiaľ ma pamäť nesklamala…
Priateľov mal oveľa viac, ako spomínam. Vybrala som si tých, čo mu boli v istom období najbližší a ktorí nás navštevovali. Neskôr sa priateľstvá vinou spoločenských aj osobných premien rozpadávali a Dušan bol často v izolácii aj pre zdravotné problémy. Obdobie normalizácie ťažko niesol, mal obmedzené tvorivé možnosti a nedostatočné sociálne zabezpečenie, čo ohrozovalo celú našu rodinu.
Obdobie po Nežnej revolúcii som z časových aj priestorových dôvodov zredukovala na minimum. Nevylučujem, že sa k nemu vrátim.
Ako vznikol rozhovor „medzi štyrmi očami“, v ktorom spovedáte manžela o jeho obrátení sa k Bohu? Je to naozaj autentický rozhovor, ktorý ste si zapísali?
Písali sme ho v trojici s dcérou Naďou /ako svedkom/, ktorá nám pomohla vrátiť sa ku kresťanstvu. Bolo to na prelome tisícročí a rozhovor bol uverejnený v kresťanskom časopise KROK.
V knihe niekedy priamo, niekedy skôr medzi riadkami formulujete množstvo spletitých emócií, ktoré vaše manželstvo sprevádzali: veľkú lásku a pevné partnerstvo, obdiv a úctu k Dušanovi Mitanovi ako človekovi a umelcovi, ale tiež únavu či hnev vyvolaný jednak jeho nepolapiteľnou slobodnou mysľou a vzdorom, jednak, domnievam sa, jeho depresívnymi stavmi alebo alkoholom. Možno najpresvedčivejšie a najkomplexnejšie ste to zachytili vo svojich poviedkach, ktoré sprostredkúvajú vašu náročnú situáciu ženy, na ktorej pleciach leží fungovanie celej rodiny. Myslíte si, že sa vám podarilo nájsť ten správny tón, tie správne slová, alebo je to nekončiaci sa proces formulovania pocitov, vyrovnávania sa so zažitým?
Manžel bol chlapec z dediny, neskúsený, plachý. Ako ja. Keď sa dostal do Bratislavy, vďaka svojej tvorbe a štúdiu na umeleckej vysokej škole /VŠMU/ zaradil sa do vtedajšej bohémy. Znamenalo to životný štýl porušujúci spoločenské konvencie, protestujúc tak proti oficiálnej spoločnosti, jej zvykom a hodnotám. Sympatizovala som s takým životným štýlom, zdieľala som rovnaké hodnoty ako manžel. Potenciálne som azda bola aj bohémka.
Náš vzťah, manželstvo a naše dve deti, dávali manželovi zázemie a oporu, ktorú potreboval k tvorbe. Chápala som ho a bol mi za to vďačný. Časom sa jeho búrlivosť zmiernila. Obrátil sa k Bohu, ku kresťanstvu, kde získal nových priateľov – veriacich. Bola to veľká zmena a jeho záchrana. A našej rodiny tiež.
Chcela by som oceniť výber fotografií v knihe, najmä kontrast obálky, na ktorej je len Dušan Mitana, a frontispisu, na ktorom ste vy v popredí a on len matne v pozadí fotografie. Veľmi ma zaujala aj fotografia, na ktorej ste vy dvaja na dunajskom nábreží a vy v rukách držíte veľký fotoaparát. Bolo alebo je vám fotografovanie blízke?
Grafický dizajn knihy je dielom Matúša Chalupu. Veľmi oceňujem jeho vnímavosť a chápanie textu knihy.
Spoločná fotografia s Dušanom na dunajskom nábreží vznikla na praktickej výučbe novinárskej fotografie. Bližšie zoznámenie s umeleckou fotografiou sa mi dostalo až po Nežnej revolúcii, keď som sa zapojila do organizovania stredoeurópskeho festivalu umeleckej fotografie s názvom Mesiac fotografie so znalcom a propagátorom fotografie profesorom Václavom Macekom. Zotrvala som v zaujímavej komunite dvanásť rokov.
Bolo vlastné písanie a vlastná tvorba niekedy pre vás témou? Povzbudzoval vás manžel do vlastného písania? Ovplyvnil vás nejako – pozitívne alebo negatívne?
Nebola to moja túžba. Bolo to nezlučiteľné s mojimi záujmami o zachovanie našej rodiny a nášho manželstva. Myslím, že dvaja umelci na jednej kope ťažko prežijú aj dnes.
Často pri čítaní literárnych textov rozmýšľam nad tým, aký vzťah je medzi silou diela a nepriaznivými okolnosťami, s ktorými spisovateľ bojuje. Je to číra špekulácia, ale zaujíma ma váš názor. Myslíte si, že spokojný Dušan Mitana žijúci v slobodnej, vyspelej demokratickej krajine by napísal také silné poviedky? Nedodávala mu práve vonkajšia nesloboda vnútorný zápal a odhodlanie písaním prekračovať aspoň hranice literatúry a prostredníctvom písania šokovať, prekvapovať, mystifikovať, smiať sa? Aké by bolo jeho písanie za iných okolností?
Domnievam sa, že nepriaznivé okolnosti sa vyskytujú zároveň s umelcami, ktorí v nich žijú a čerpajú z nich silu prekračovať tieto okolnosti. To bol aj Dušanov prípad. Keby okolnosti neboli, sám si ich vytvorí na prekonávanie, lebo jeho invencia a túžba bojovať tvorbou a povzniesť sa nad skutočnosť bola silnejšia ako skutočnosť sama.
Napokon, môžeme sa zhodnúť na tom, že ideálne vlády, a tým aj ideálna skutočnosť, sú utópiou. Ako ľudstvo po nich túžime, môžeme sa k nim priblížiť, ale sami sa k dokonalosti ledva približujeme. A umelci so svojím umom a jemnocitom nám v tom pomáhajú prežiť, sú našimi senzormi a možno kompasmi, ktoré nám ukazujú cestu. Dušanove poviedky boli na svoju dobu originálne a novátorské, čitatelia po nich v čase diktatúry prahli. Ako dokazuje čitateľský záujem, ich nadčasovosť sa prejavuje aj dnes.
Napadlo mi, že ako manželka spisovateľa ste obklopená množstvom manželových fotiek, nahrávok, textov, množstvom dokumentov, ktoré zachovávajú jeho stopy, čo iní ľudia, ktorých blízki neboli ani verejne známi, ani nepísali či netvorili iný druh umenia, vlastne k dispozícii nemajú. Považujete to za svoje šťastie alebo máte niekedy pocit, že každá manželova kniha, ktorú uvidíte vo výklade kníhkupectva, sa vás dotýka skôr bolestivo?
Nie som sentimentálna, spomienky nosím v hlave a v srdci. Fotografií máme veľmi málo, nemali sme fotoaparát ani techniku na nahrávanie. Iba veľa kníh s Dušanovými poznámkami na okraji. To ma dodnes dojíma.
A na záver: ako to bolo vlastne s tými priezviskami? Šípim v tom nejakú umeleckú mystifikáciu: Dušan Mitana si požičal vaše na svoju knihu a vy ste si teraz taktiež vzali svoje rodné priezvisko naspäť, alebo to bolo celkom ináč?
Môže to vzbudzovať dojem schválnosti, až mystifikácie, ktorú Dušan vytváral umením a prenášal aj do života. V manželstve som si ponechala svoje priezvisko Kristová. Dušan si ho požičal pri knihe Návrat Krista, a nebol to literárny žart, ako sa domnievali niektorí jeho súčasníci. Chcel tým vyjadriť, že našiel svoju novú identitu v Ježišovi Kristovi.
Ja som si požičala jeho priezvisko na svoju knihu z praktických informačných dôvodov, aby som mohla skrátiť podtitul na Sentencie o Dušanovi. Skratky sú dôležité.
(S Evou Kristovou Mitanovou sa zhovárala Eva Palkovičová)
