Tvorba nemeckého spisovateľa, dramatika a novinára Carstena Henna je typická dojímavými príbehmi, ktoré v sebe ukrývajú mnoho podnetov na zamyslenie. Kým v knihe Starec a more príbehov (2021) vykreslil autor láskavé puto medzi svojským dôchodcom a zvedavou školáčkou, v ďalšej knihe Pekár a vôňa príbehov (2022) zaviedol čitateľov do útulnej pekárničky a vyrozprával príbehy zo života bežných ľudí.
Autor vo svojom treťom románe Listy na desiatovom papieri (2024) zachytáva príbeh dvoch na prvý pohľad úplne odlišných ľudí. Kati chce na prahu štyridsiatky začať nový život a zatočiť s minulosťou, ktorá ju stále prenasleduje. Rozhodne sa napísať 37 listov ľuďom, ktorí v jej doterajšom živote zohrali určitú rolu. Listy píše rukou alebo strojom na desiatový papier, roznáša ich osobne tým, voči ktorým cíti krivdu, ale aj tým, ktorým chce prejaviť úprimnú vďaku.
Na trhovisku, kde chodí pravidelne a zadarmo strihať bezdomovcov, sa zoznámi s tulákom Severinom, veľkým milovníkom klasickej hudby a dobrej knihy. Postupne sa medzi nimi vytvorí pekné a netradičné puto, najmä po tom, keď zistia, že obaja sa ešte stále nedokázali vyrovnať so svojou minulosťou. Severin Kati navyše učí premýšľať aj v širších súvislostiach, verí na osud a snaží sa o tom, že skutočne funguje, presvedčiť aj ju: „Osud je niečo nemeniteľné. Naše gény sú osud, krajina a miesto, kde sa narodíme, rodina. To všetko nám osud vložil do kolísky. Okrem toho existuje už len jedna vec, ktorej sa nedá uniknúť, a to je smrť.“ (s. 98).
Náhoda alebo osud?
Aj keď sú Listy na desiatovom papieri po formálnej stránke opäť útlym dielom (s rozsahom len 240 strán), autor dokázal do textu preniesť množstvo rôznych emócií. Počas čítania sa tak môžete pristihnúť pri úsmeve, dojatí, plači, ale aj prežívaní silného pocitu spolupatričnosti k sympatickým, komplexným a realistickým postavám. Sú vykreslené natoľko autenticky, že vám prirastú k srdcu, či už pre ich smutné a pohnuté osudy, pozitívnu náladu, ktorú okolo seba šíria, alebo dobroprajnosť, ktorej majú na rozdávanie. Sú to jednoducho obyčajní ľudia, cítia a prežívajú emócie, ktoré ich formujú.
Autor v knihe otvára viacero dôležitých tém. V prvom rade si kladie otázku, či náš život riadi náhoda alebo osud. Čitateľovi však nič nevnucuje, necháva mu dostatočný priestor na to, aby sa nad niektorými situáciami zamyslel a vytvoril si vlastný úsudok.
Jednou z hlavných tém sú ľudské vzťahy – rodinné i partnerské, tie pekné aj menej ideálne, láskyplné, ale tiež plné krivdy a náročného odpúšťania. Nechýbajú ani úprimné priateľské putá, či úvahy o láske, ktorá sa objaví, keď ju najmenej čakáme: „Láska na prvý pohľad neexistuje. Zamilovanosť, dychtivosť, túžba, všetko to je možné už po milisekunde, ale láska potrebuje oveľa dlhší čas. Láska je ako vlna, čo sa približuje k brehu strmo klesajúcemu do hlbín mora. Z diaľky je to len mierny hrbolček v modrej šírave, ale už má veľkú silu. Až na posledných metroch od brehu sa odrazu celou silou zdvihne z mora a zmocní sa človeka celou intenzitou.“ (s. 123).
Sila slova a pocta knihám
Autorovi sa prostredníctvom príbehu podarilo poukázať na zaujímavú myšlienku – aký význam môže mať pre človeka samotné písanie ako nástroj na hľadanie zmyslu života. Listy povýšil na cenné prostriedky sebavyjadrenia a akejsi terapie, pri ktorej je vypísanie sa z trápení úspešnou cestou k vnútornému zmiereniu. Niektoré z emotívnych listov, ktoré napísala Kati konkrétnym vybraným osobám, si môžete aj priamo prečítať. Sála z nich nielen láska, vďaka či úprimnosť, ale tiež snaha uzavrieť jednu životnú kapitolu, aby otvorila dvere ďalšej: „List znamenal čas a námahu, dôkaz, že človek myslí na druhého. Najhodnotnejší dar. V tom sa podobal domácim džemom, hoci boli nechutné, vlastnoručne pleteným ponožkám, hoci škriabali, a prvým neidentifikovateľným čmáraniciam, ktoré pyšne rozdávali deti. Všetko to bolo nekonečne cenné, keď si človek uvedomil, čo vlastne dostal.“ (s. 10).
Dôležitosť slov a viet je posilnená častým zdôrazňovaním významu kníh a literatúry, ktoré autor považuje za zrkadlo našich vlastných pocitov. Túto črtu pretavil do postavy Severina, milovníka písaného slova, kníh a rozhovorov o nich, v rámci ktorých sa ľudia na nič nehrajú, pretože veľakrát ani netušia, že hovoria aj o sebe. Rozprávajú bez zbytočného premýšľania o tom, čo by mali povedať alebo čo by sa mali opýtať: „Severin veľmi dobre vedel, aké ťažké je nosiť so sebou starosti, výčitky svedomia, dokonca aj nádeje a sny. Na ulici však vážilo predovšetkým to, čo bolo v ruksaku alebo v plastových taškách. Každý gram vážil trojnásobok. Napriek tomu Severin vždy nosil pri sebe knihu. Tá preňho vážila najmenej. Keď sa ho niekto pýtal, prečo to robí, zakaždým s úsmevom odpovedal: ,To je môj poklad plný slov.̒ Pretože to bolo presne ono, každé slovo hotový poklad.“ (s. 36).
Román Listy na desiatovom papieri v sebe ukrýva poetický príbeh, na ktorý, ak vám sadne do správnej nálady, budete myslieť ešte dlho po dočítaní. Pripomeniete si význam slova „ďakujem“, uvedomíte si, ako nás môže ťaživá minulosť brzdiť v budovaní krajšej budúcnosti, prečo nie je dobré príliš sa zamýšľať nad tým, čo by bolo keby a ako by vyzeral život, keby sa nám podarilo všetko tak, ako sme si pôvodne vysnívali.
Carsten Henn: Listy na desiatovom papieri
preložila Erika Heráková Ridziová
Tatran, 2024
Denisa Patáková je absolventkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Jej dlhoročnou vášňou sú knihy, aj preto sa od roku 2016 rozhodla venovať knižnému blogovaniu. Vedie knižný portál precitane.sk, prispieva do Magazínu o knihách, a keď jej to čas dovolí, nebráni sa aj písaniu článkov na neknižné témy.
