Postavy Jeleňatého a Kravatého vymyslel môj ocino, keď som bola malá. Neviem, ako presne Jeleňatý a Kravatý vyzerali v jeho predstavách, ale ja som si vždy Jeleňatého predstavovala ako jeleňa, ale nie hocijakého, skrátka jeleňa jeleňatého, takého, ktorý vám ako PRVÝ napadne pri slove jeleň – MÁTE TO? No a Kravatý, keďže bol jeho najlepší kamarát, vyzeral rovnako, len mal kravatu. Tak si teraz predstavte toho svojho jeleňa – a teraz kravatu. Výborne! Farbu neviem. Ale Kravatý mal tých kravát toľko, že by sa tam určite našla aj tá vaša.
Na postavičky Jeleňatého a Kravtého som si spomenula po rokoch, keď mi už môj ocino príbehy rozprávať nemohol. Chcela som sa vrátiť späť do detstva a spomenúť si, aké to bolo byť jeho dcérou, aké to bolo mať Jeleňatého a Kravatého. Nestačilo však príbehy len napísať, ale bolo potrebné našich hrdinov aj nakresliť. S tým mi pomohla moja kamarátka a ilustrátorka Radka, ktorá Jeleňatého a Kravatého nakreslila presne takých, akí by mali byť.
Niektoré ich príhody sme vložili do knižky s názvom Jeleňatý a Kravatý (vydavateľstvo OZ FACE, 2019). Jedna rozprávka tam však chýba, a práve tú vám teraz rozpovedia – Evin ocino, malá a veľká Eva, Radka a samozrejme, Jeleňatý a Kravatý.
Vianoce boli u nás vždy v réžii otca. Neznamená to, že my ostatní sme nepomáhali, ale to on im dodával tú správnu atmosféru.
„Vianočná atmosféra je na Vianociach najdôležitejšia,“ usmieval sa ocino, keď si pospevoval v kuchyni.
„Ale čo to tá vianočná atmosféra vlastne je?“ opýtala som sa.
„To veru nevedeli ani Jeleňatý a Kravatý,“ odpovedal a pokračoval o tom, ako jeden rok Jeleňatý pri vaľkaní cesta na medovníky odhodlane vyhlásil: „Tento rok ju chytíme!“
Kravatý na jeho slová radšej nereagoval, tváril sa, že ho nepočuje.
Každý rok to bolo totiž o tom istom. Jeleňatý chcel zažiť tie najkrajšie Vianoce, lenže vôbec nevedel, ako má tie najkrajšie Vianoce rozpoznať medzi predošlými najkrajšími Vianocami. Niekde sa však dopočul o dôležitosti vianočnej atmosféry a odvtedy sa ju snažil „získať“. Dokonca si každý rok zapisuje skóre jednotlivých častí Vianoc. To znamená, že prideľuje určitý počet bodov príprave, vianočnej večeri, stromčeku, výzdobe, darčekom a pod. Keď však príde na bodovanie atmosféry, nikdy nevie koľko, a najmä na základe čoho, jej ich má udeliť. Dokonca aj vtedy, keď je všetko perfektné, atmosféru zmerať nedokáže.
„Čo je to vlastne tá atmosféra, čo je to vlastne…“ šomre si sám pre seba, keď balí darčeky, posiela pohľadnice či zdobí vchod jaskyne.
Keď ale začal pobehovať po lese so sieťkou na motýle, to sa už Kravatý nezdržal: „Čo to tam chytáš?“ opýtal sa ho so zmrašteným čelom. Jeleňatý mu dal odpoveď, ktorej sa najviac obával: „No predsa chytám vianočnú atmosféru!“
„Toto musí skončiť,“ pomyslel si Kravatý a rozhodol sa, že Jeleňatému tohto roku s Vianocami pomôže a vyriešia spolu záhadu vianočnej atmosféry raz a navždy.
„Ukáž,“ povedal a vytrhol mu sieťku z ruky. „Na to musíme ísť logicky“, poťukal si po čele: „Atmosféra nie je motýľ! A už vôbec nie zimný,“ dodal. „Mali by sme sa najprv pozrieť do slovníka, čo to slovo vôbec znamená,“ navrhol Kravatý a už aj ťahal Jeleňatého do knižnice.
Našťastie väčšina lesných zvierat už o takomto zimnom čase spala, takže bola knižnica takmer prázdna. Požičali si teda všetky slovníky, ktoré v nej mali. Ledva ich odniesli domov.
Slovo „atmosféra“ v nich našli rýchlo a ľahko, pretože „A“ je hneď na začiatku abecedy. Zložitejšie to ale bolo s jej vysvetlením. V slovníkoch sa dočítali, že atmosféra je: 1. Plynový obal Zeme a iných planét. 2. Jednotka tlaku. 3. Ovzdušie v určitom prostredí pôsobiace na prítomných. 4. Nálada.
Pri slove nálada bolo uvedené niekoľko príkladov ako vianočná, priateľská, pochmúrna, jesenná, prijemná atmosféra alebo aj navodiť, vdychovať, šíriť dobrú atmosféru a pod.
Obom sa z tých definícií krútili nekonečné parohy, čo o nich toľko rozmýšľali. Ako ale listovali slovníkmi ďalej, našli plno iných zaujímavých cudzích slov. Začali ich vyslovovať nahlas, len tak, bez čítania ich významu. A to sa im náramne zapáčilo! Hoci nevedeli, čo znamenajú, stačilo im, že zneli ako nejaká tajomná hudba, ktorá ich rozveseľuje.
„Neviem už presne pri ktorom to bolo slove, ale vtedy pochopili, že je to celkom jednoduché.“ pošepkal mi ocino.
„Na Vianoce budeme robiť všetko to, z čoho máme dobrú náladu a je to!“ vykríkol Jeleňatý.
„Chcel si povedať, z čoho máme dobrú atmosféru.“ opravil ho so smiechom Kravatý.
A tak najprv hrali chvíľu karty, lebo mali „kartovú atmosféru“. Potom si stavali z požičaných kníh bunker a vyjedali v ňom svoje zásoby jablkovej výživy. Kravatý k tomu zo slovníka prečítal, že jedia vlastne jablkové „pyré“.
A vôbec, takto komentovali každú jednu činnosť, ktorú robili a to úplne bez rozmyslu. Cudzie slová dokonca sypal Kravatý Jeleňatému do hrnca, v ktorom pripravoval vianočnú večeru. Až sa Jeleňatý preľakol a povedal: „Už mi ich tam toľko neeviduj, čo ak ju nimi presolíš.“ Kravatý však ochutnal a s úsmevom skonštatoval: „Myslím, že dnes bude tá vianočná večera fulminantná!“
Neskôr spolu upratali rozostavané knihy a Jeleňatý sa veľmi čudoval, že sa Kravatému chce upratovať, dokonca si pri tom pospevoval, samozrejme si slová pesničky vymýšľal, aby sa mu rýmovali s tými zo slovníka. Občas mu Jeleňatý pomohol, napríklad k refrénu: „Vianočné svetlá plápolajú / dvaja kamaráti sa dnes zabávajú“ dodal: „A hrajú si spolu do taktu / Nepôjdu nikdy na jachtu.“
Bavili sa týmito výmyslami do večera, až napokon spolu ozdobili stromček a hoci mu najprv chceli dať rôzne prívlastky ako karmínový, akvamarínový, rumelkový či rubínový, napokon boli obaja ticho. A s tichým úsmevom zjedli aj svoju večeru, pretože sa báli, čo i len malým hláskom prerušiť tú krásnu vianočnú atmosféru, ktorú spolu chytili.
„Ale ako, kedy ju chytili, bolo to pri varení alebo zdobení? Nie, už viem, pri tom spievaní, však?“ zavalila som na otca polo-otázkami, keď tak odrazu a tiež so stíšeným hlasom dokončil svoje rozprávanie.
„Tak to musíme zistiť my. Ale vieš čo, tohto roku ju chytíme!“ povedal ocino a žmurkol.
Eva Urbanová pôsobí na Katedre slovenského jazyka a literatúry Katolíckej univerzity v Ružomberku. Venuje sa tiež literárnej kritike so zameraním na slovenskú poéziu. Svoje literárno-kritické texty uverejňuje v zborníkoch a časopisoch (najmä Vertigo, Vlna, Platforma, Knižná revue, Glosolália, Fraktál a iné). Je tiež redaktorkou literárnej kritiky v časopise Fraktál. Venuje sa aj autorskej tvorbe, píše a časopisecky uverejňuje svoju poéziu. Je autorkou detskej knihy Jeleňatý a Kravatý (2019), ktorá získala ocenenie Debut roka čitateľov Knižnej revue.
