Počuli ste už o krokodílovi Johannesovi Jensenovi? Je to hlavná postava detských knižiek nórskeho autora Henrika Hovlanda. V slovenskom jazyku vyšiel jej prvý diel, Johannes Jensen má pocit, že je iný (2013), v preklade Miroslava Zumríka, v českom jazyku vyšlo pokračovanie s názvom Johan už není sám (2017) v preklade Jarky Vrbovej. Dominantou obidvoch je jednoduchá, výstižná a nesmierne vtipná kresba ilustrátora Torilla Kove (napríklad Johannes pred zrkadlom čistiaci si svoj krokodílí chrup zubnou niťou) s málo textom určeným deťom ako ich prvé čítanie. Obe knižky však v sebe ukrývajú aj druhý, tretí či štvrtý plán, ktorý ocenia i starší, dospelí čitatelia –  tzv. večné deti.

Ak zvyknete podliehať depresii, Johannesa si zamilujete. Jeho úzkostné stavy sú opísané s estetickou noblesou a detským minimalizmom, ktorý by mohol poslúžiť nejednému psychológovi ako zjednodušený ilustračný prípad. Johannes sa totiž ráno zobudí a cíti, že je iný ako ostatní. Cíti, že je iný, keď sa pozerá z okna, keď raňajkuje, číta noviny a cíti sa tak aj v práci či na ulici. Po prebdených nociach sa rozhodne svoju inakosť zmierniť zamaskovaním chvosta, ktorý vyhodnotí ako jej zdroj. Tento pokus však napokon vyústi do zranenia, Johannes stratí rovnováhu, ktorú mu chvost zabezpečoval a spadne na chodníku. „Dospeláci“ by opäť povedali, že ide o skutočne bravúrnu scénu duševného kolapsu, keď sa zničený Johannes rozhodne ísť na pohotovosť a hneď, ako si sadne do taxíka, prepadne náhlemu plaču.

Kniha nádherne pracuje s problémom inakosti, s ktorým sa deti konfrontujú veľmi rýchlo, a ktorý ani dospelým nie je cudzí. Kiež by sme aj my v takýchto zlomových situáciách mali po ruke doktora Horu (postava slona), ktorý Johannesovi vysvetlí, že každý sme iný, a to je predsa na živote úžasné. Po literárnej stránke autor aj v tomto momente funkčne využíva postupy tzv. personálneho rozprávača, najmä prácu s vnútorným monológom. „,Jeden je taký, druhý onaký. Každý sme iný. Ja, napríklad, mám dosť veľké uši.‘ …a tiež veľký nos, napadlo Johannesovi Jensenovi. Nepovedal to však nahlas. Len si to pomyslel. ,Veľké uši môžu byť celkom užitočné,‘ vysvetľoval doktor Hora. ,Keď sa napríklad v kine pozerám na strašidelný film, môžem si nimi zakryť oči. Aj chvost sa určite môže na všeličo zísť. Len porozmýšľajte.‘“ (strany nie sú číslované).

Keď v závere Johannes hrdo stojí v zhromaždení pred Kráľovským palácom, je totiž symbolicky „sedemnásty máj. V Nórsku vtedy slávia Deň ústavy.“, má na chvoste priviazanú mašľu, aby tak oslávil aj svoju inakosť: „Johannes stále cíti, že je iný ako ostatní. Vie však, že byť iný je vlastne pekné. Zamával nórskemu kráľovi. A kráľ mu zamával späť.“

V druhej časti, ktorá má menší formát, ale bohatší text, je už (česky) Johan vyrovnaná osobnosť, ale osamelá. Znova je tento zásadný problém pomenovaný veľmi vtipne, originálne a detsky hravo (autor skrátka využíva doslovný význam slova „sám“): „Když si jde Johan Jensen večer lehnout, nikdo ho nepřikryje. Musí to udělat sám. Ráno se vzbudí. Je v posteli sám. Nazdvihne přikrývku. Ale je pod ní jen on.“ (s. 9). Takto postupne kontroluje všetky časti bytu, či sa v niektorej izbe náhodou niekto neskrýva, počíta príbor („Spočítá vidličky. Jedna vidlička. Spočítá lžíce. Jedna lžíce.“ – s. 14), prezerá si menovku na dverách a pod. Našťastie na scénu prichádza známy doktor Hora (český preklad ponecháva pôvodné meno Fjeld) s jeho rozumnými radami.

Následný „príbeh“ (sujet je skromný a zodpovedajúci požiadavkám detskej knihy), t.j. spoznania onej vyvolenej (postava Frídy) a snahy ju získať, je „love story“, ktorá pracuje so sentimentom veľmi jemne. Láska je tu predstavená ako súznenie a spoločný humor dvoch bytostí, opäť teda nekonvenčne a zároveň detsky úprimne. Je skrátka rozkošné sledovať krokodílí pár ako navštevuje hodiny tanga, ako sa spolu naháňajú v parku a ťahajú za chvost alebo ako v zime robia do snehu „andělíčky“ (s. 41). V závere sa objavuje i návratný motív hľadania toho druhého, tentokrát už ako bezstarostná hra. Frída a Johan sa totiž najradšej hrajú na schovávačku v ich spoločnom byte, aby si (nám) tak nepriamo pripomínali, aké krásne je niekoho nájsť – „A pokaždé jeden druhého najdou.“ (s. 44).

Henrik Hovland vydal ešte aj tretie pokračovanie (Johannes Jensen opplever et mirakel –Johannes Jensen prežíva zázrak). Ostáva nám teda už len dúfať, že sa dočkáme aj tohto prekladu, veď ktovie, aký ďalší dôležitý problém v ňom za nás Johannes vyrieši.

Henrik Hovland
Johannes Jensen má pocit, že je iný
Preklad: Miroslav Zumrík
Premedia, 2013

Johan už není sám
Preklad: Jarka Vrbová
Albatros, 2017

Publikované: 17/10/2019

Eva Urbanová (1986) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a v rovnakom odbore získala aj doktorát. Svoju literárno-kritickú pozornosť upriamuje na súčasnú poéziu. Recenzie uverejňovala v časopise Romboid, aktuálne predovšetkým v časopisoch Vertigo, Glosolália a Vlna. Pracuje ako kurátorka Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici.