Sebakritika je krokom vpred

Hodnotené texty autorov: Marián B., Zuzana S.-K., Viktor K.

Autorské rozprávky Mariána B. sú určené mladším čitateľom a čitateľkám. Texty Škriatok, O srdiečku, ktorému sa chcelo skákať a Naozajstná princezná sú pozitívne ladenými príbehmi o víťazstve dobra, (vnútornej) krásy a ľudskej ušľachtilosti. Autor je na ceste stať sa plnohodnotným a pútavým rozprávačom. Písanie berie vážne, nechýba mu schopnosť zaujať a fantázia blízka pohľadu dieťaťa (najmä námet s princeznou a zatúlaným drakom v čítanke je vydarený), s ktorou sa spája (až na výnimky) typická naivita – napríklad v texte O srdiečku… volí primeranú skratku – po dedkovom telefonáte do nemocnice recepčná ihneď rozpozná, koho hľadá. Na druhej strane, morálne posolstvá príbehov sú podané azda až príliš priamo a zjednodušene. Rovnako pri úvahách o jazyku sa naskytá otázka, nakoľko nevyhnutné je používanie zdrobnenín, štýl autora miestami pôsobí vnucujúco. Príbeh Škriatok je príliš predvídateľný, chýba tu moment prekvapenia a koniec rozprávky neprináša zadosťučinenie. Menšie štylistické nedostatky možno odstrániť – napríklad redundantné slová a slovotvorné konštrukcie či používanie nehodiacich sa slov a fráz – napr. slovo dievčina v Naozajstnej princeznej je príliš príznakové). Väčším nedostatkom je myšlienkové a jazykové klišé (napr. Tak sa stretli dve srdiečka, ktorým spolu na tomto našom krásnom svete bolo dobre., A takto si spoločne užívajú až do dnešného dňa a veselo poskakujú v rytme dvoch ľudských životov.). Autor by mohol viac zapracovať na originalite deja, spôsobe jeho podania a takisto na uveriteľnosti postáv.

Próza svedčí Mariánovi B. viac než poézia. Problém naznačuje už záplava „básnicky znejúcich slov“ (duša, nebo, básnik, láska, mlčanie, krása, svetlo, hviezdy, svieca, chmúra, pieseň, sny a ďalšie), ktoré nesprávne (neoriginálne či neinovatívne) použité, vedú ku klišé. Texty trpia základnými nedostatkami – emócie sú vyjadrené priamo, rytmus drhne, rýmy sú nekvalitné (často sa stretávame dokonca s gramatickými), opisy prírodného sveta a krajiny hraničia s gýčom, pri úsilí o využitie iných básnických prostriedkov, napríklad kontrastu, úsilie marí prvoplánovosť („Neháč blato do bielych myšlienok.“). Taktiež tu nachádzame redundantné prívlastky (slnko žlté, modré sú nebesá), moralizovanie (ako príklad poslúži aj báseň Neháč blato). Chýba akýkoľvek nápad, citujúc autora takto jeho texty ostanú ako „Piesne nikým nepočuté“. Možno by na začiatok bolo dobré skúsiť dôverovať vlastnej intuícii, ktorá hovorí, že je „Písmo v dopisoch vyblednuté.“ Osloviť čitateľa v 21. storočí, to predsa nejde len tak, naivne, starým, známym spôsobom, a ešte k tomu ledabolo…

Závery sú jasné – radšej próza ako poézia. A ak aj to druhé, potom nech kritika autora neodradí najmä od čítania. Písanie môže počkať. Aby ho opäť nedobehlo…

Tipy na čítanie:
Sara Nui: Rozprávky zo starých čias. Varínske tlačiarne, 2017.
Kvôli prevládajúcim prírodným motívom, zbierky Rudolfa Juroleka, Jána Gavuru, Juraja Kuniaka či Evy Parilákovej, ale vlastne čokoľvek zo súčasnej poézie…

Próza Zuzany S.-K. má silnejšie a slabšie miesta. Slabinou textu sú dialogické pasáže, autorke odporúčam zamerať sa na ich funkčnosť (napríklad prostredníctvom štylistického cvičenia – pokúsiť sa prepísať Cestu za použitia minimálneho počtu dialógov alebo ich nepoužiť vôbec. Cvičenie by malo pomôcť rozlíšiť, čo je podstatné pre hladké plynutie textu a nevyhnutné pre jeho zrozumiteľnosť). Repliky postáv (zvlášť u detí) pôsobia nadbytočne, neodhaľujú charakter dieťaťa ani adresáta, ani nijak zvlášť neposúvajú dej (v skutočnosti si ich vieme dobre predstaviť, ale v texte nás môžu nudiť) alebo sú silené (napr. agresívne prejavy partnera). Kostrbatosť sa naplno prejavuje pri uvádzacích vetách – v toku textu neznejú prirodzene a škrípu. Značný potenciál sa však ukazuje v častiach, ktoré kreujú atmosféru alebo vytvárajú až lyrickú náladu. Autorka vie, akým spôsobom docieliť v texte napätie a darí sa jej doň vnášať naliehavosť: „Anna mu neodpovedala. Myslela na to, ako zavčas rána vyšla zo svojho domu a cez terasu vybehla na trávu. Len tak naboso, aby pocítila na nohách rannú rosu. Vždy sa pri tom pozrela do neba. Nadýchla sa a vtedy ju naplnil pocit istoty. Cestou na koniec záhrady, kde bola posadená zelenina zastala pri jahodách. Ich listy sa ťahali vôkol pivnice. Mali tam viac slnka. Keď sa oprelo do kopca, jahody dozrievali skôr. Letmo sa na ne pozrela. Boli zelené. Medzi nimi na vrchu sedela veľká, vlhká žaba. Sedela tam a pozerala na ňu. Annu zamrazilo. Otočila sa k hriadkam a vybrala zo zeme mrkvu i petržlen do nedeľnej polievky.“ Pozor by si mala dať na násilné pointy a taktiež na stereotypné stvárnenie násilia na ženách – reč aj správanie postáv by mali byť motivované (v prípade násilného muža sa vnucuje myšlienka vnímať situáciu jednostranne, postave taktiež chýba dôslednejšia psychologizácia). Ďalším problémom je miera – rôzne štýlové registre spolu navzájom nekorešpondujú. Vyznanie hlavnej postavy prostredníctvom básne v závere (respektíve postavy transformovanej do lyrického subjektu) neprináša hodnotu, skôr text posúva smerom ku gýču.

Tipy na čítanie:
Dobrakovová, Ivana: Matky a kamionisti. Bratislava: Marenčin PT, 2018.
Modrovich, Mária: Flešbek. Banská Bystrica: Drewo a srd – OZ Vlna, 2017.

Viktor K.

V básňach Viktora K. mi prekáža určitá silenosť prejavu – lyrický aj autorský subjekt zaujíma rebelantský, miestami bohémsky životný postoj, z ktorého presvitá póza. Po vzore beatnikov, ale aj Bukowského a iných je dôraz na vyrozprávaní každodenných, viac či menej banálnych príhod, pocitov a situácií. Oproti spomínaným autorom, textom Viktora K. chýba čosi navyše, čo by z nich robilo práve básne svojho autora, inak ich vnímame ako lepšie alebo horšie napodobeniny toho, čo v kontexte svetovej aj domácej poézie funguje už niekoľko desaťročí.

Civilnosť im svedčí, avšak nemožno sa ubrániť dojmu, že menej je niekedy viac – tým mám na mysli napríklad ubrať z tempa (písania aj „sebaprezentácie“), sústrediť sa na rozvíjanú tému a vyhnúť sa technikám písania, ktoré dobre poznáme – príkladom by mohli byť verše „Kupčím s nehnuteľnosťami / prevádzač strachov a nádejí / zberateľ mušiek na vlasci / pašerák platonických lások / konšpirátor redigujúci / správy vo fľaši“ – aj keď sa autorovi podarilo vytvoriť svojské „definície“ subjektu, spôsob, akým to robí je značne ošúchaný (stačí si prečítať niektoré zbierky našich nadrealistov, „barbarov“ alebo francúzskych prekliatych básnikov). Z formálnej stránky by som zvážila nevyhnutnosť „sekania“ textu, osamostatňovanie hoci jediného slova vo verši príliš strháva pozornosť, ale autor jej má už viac než dosť (s výnimkou básne Skratky, kde je osamostatňovanie do istej miery funkčné – evokuje sled dní, ich stereotypné plynutie, bezduché opakovanie). Preto by som naopak, uvažovala o tom, akým spôsobom urobiť – obrazne povedané – príťažlivé práve vnútro, nielen jeho obal. Texty sú samy osebe (či už témami, charakterom lyrického subjektu, jazykom) výrazné, preto nie je nutné žiadne ďalšie zdôrazňovanie.

Výsledný verdikt znie – básne to nie sú zlé… ale prečo sa nepokúsiť o viac než len priemer? Príkladom využitia talentu a nadobudnutých schopností je báseň Distrakcia, ktorú považujem za originálnu a celkom vydarenú.

Tipy na čítanie:
Michal Baláž: Ø. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017.
Básne Ľuboša Bendzáka a Martina Vlada.

Texty hodnotí Katarína Hrabčáková