Hodnotené texty autorov: Marián B., Zuzana S.-K., Viktor K.
Autorské rozprávky Mariána B. sú určené mladším čitateľom a čitateľkám. Texty Škriatok, O srdiečku, ktorému sa chcelo skákať a Naozajstná princezná sú pozitívne ladenými príbehmi o víťazstve dobra, (vnútornej) krásy a ľudskej ušľachtilosti. Autor je na ceste stať sa plnohodnotným a pútavým rozprávačom. Písanie berie vážne, nechýba mu schopnosť zaujať a fantázia blízka pohľadu dieťaťa (najmä námet s princeznou a zatúlaným drakom v čítanke je vydarený), s ktorou sa spája (až na výnimky) typická naivita – napríklad v texte O srdiečku… volí primeranú skratku – po dedkovom telefonáte do nemocnice recepčná ihneď rozpozná, koho hľadá. Na druhej strane, morálne posolstvá príbehov sú podané azda až príliš priamo a zjednodušene. Rovnako pri úvahách o jazyku sa naskytá otázka, nakoľko nevyhnutné je používanie zdrobnenín, štýl autora miestami pôsobí vnucujúco. Príbeh Škriatok je príliš predvídateľný, chýba tu moment prekvapenia a koniec rozprávky neprináša zadosťučinenie. Menšie štylistické nedostatky možno odstrániť – napríklad redundantné slová a slovotvorné konštrukcie či používanie nehodiacich sa slov a fráz – napr. slovo dievčina v Naozajstnej princeznej je príliš príznakové). Väčším nedostatkom je myšlienkové a jazykové klišé (napr. Tak sa stretli dve srdiečka, ktorým spolu na tomto našom krásnom svete bolo dobre., A takto si spoločne užívajú až do dnešného dňa a veselo poskakujú v rytme dvoch ľudských životov.). Autor by mohol viac zapracovať na originalite deja, spôsobe jeho podania a takisto na uveriteľnosti postáv.
O láske
Tvár duše obrátená do neba
hľadí a je veselá.
Možno ani nevie jak je nesmelá.
Smrť s láskou spáva a básnik blúzni
o krásach nepoznaných,
myšlienkach nerušených.
Mlčanie smútku s rukami v kráse.
Veď prečo slepec sníva o farbách tak,
ako my snívame o láske.
Rána
Je tu niečo príliš krásne,
čo ma tu nejaký čas podrží.
Sú rána daždivé i krásne
a ja mám pokoj na duši.
Čo potom keď svieca zhasne,
snáď sa iné svetlo rozsvieti.
Keď hviezdy po oblohe píšu básne
a my sme iba do ich svetla odetí.
Je tu niečo príliš krásne,
čo ma tu nejaký čas podrží.
Čo potom keď svieca zhasne,
tak to vôbec netuším.
Záhradka
Tam na záhradke,
keď listy padajú
a všetko do biela oblieka sa.
Všetky tvory živé
na spánok sa poberú
od sveta oddýchnuť si.
Aby potom na jar
pripravené boli
na ďalšiu cestu.
Bo čo život pripraví,
aj keď hrudka soli
vraj nad zlato je
Keď potom svet
do zelene farbí sa.
Vôňa tepla sa vtiera.
Keď po chmúri mrakov
zase modré sú nebesá.
Živé sú živé telá.
To teší sa zem
po dlhom spánku,
oddýchnutá je.
A slnko žlté
v teplom vánku
na svet sa usmeje.
Motýle
Piesne nikým nepočuté.
Písmo v dopisoch vyblednuté.
Jak mŕtvy motýľ, čo v rukách sa mi rozpadá.
Jak spomienky, čo roky v sebe si ukladám.
Pery rokmi popraskané.
Bozky stokrát odmietané.
Krídlo, čo z motýľa v rukách mi ostáva.
A moje telo bez krídel na zem pristáva.
Motýle, čo po lúkach lietajú,
pocit slobody mi dávajú.
Čo skrýva sa v motýľoch, ktohovie.
Vety bez významu, na listy nik už neodpovie.
Prach bol a v prach sa obrátil,
čas, ktorý už nik nevráti.
Ten prach, ktorý z rúk si ofúknem.
Nech spomeniem si ešte kým celkom zabudnem.
Neháč blato
Neháč blato do bielych myšlienok.
Ak nemáš na to, vráť sa do plienok.
Mám rád to miesto,
aj keď tu nie som.
Nádherné je vrátiť sa späť tam,
kde sme ešte neboli.
Tam rastú a čakajú naše sny.
Takže môžeme byť úplne kľudní.
Próza svedčí Mariánovi B. viac než poézia. Problém naznačuje už záplava „básnicky znejúcich slov“ (duša, nebo, básnik, láska, mlčanie, krása, svetlo, hviezdy, svieca, chmúra, pieseň, sny a ďalšie), ktoré nesprávne (neoriginálne či neinovatívne) použité, vedú ku klišé. Texty trpia základnými nedostatkami – emócie sú vyjadrené priamo, rytmus drhne, rýmy sú nekvalitné (často sa stretávame dokonca s gramatickými), opisy prírodného sveta a krajiny hraničia s gýčom, pri úsilí o využitie iných básnických prostriedkov, napríklad kontrastu, úsilie marí prvoplánovosť („Neháč blato do bielych myšlienok.“). Taktiež tu nachádzame redundantné prívlastky (slnko žlté, modré sú nebesá), moralizovanie (ako príklad poslúži aj báseň Neháč blato). Chýba akýkoľvek nápad, citujúc autora takto jeho texty ostanú ako „Piesne nikým nepočuté“. Možno by na začiatok bolo dobré skúsiť dôverovať vlastnej intuícii, ktorá hovorí, že je „Písmo v dopisoch vyblednuté.“ Osloviť čitateľa v 21. storočí, to predsa nejde len tak, naivne, starým, známym spôsobom, a ešte k tomu ledabolo…
Závery sú jasné – radšej próza ako poézia. A ak aj to druhé, potom nech kritika autora neodradí najmä od čítania. Písanie môže počkať. Aby ho opäť nedobehlo…
Tipy na čítanie:
Sara Nui: Rozprávky zo starých čias. Varínske tlačiarne, 2017.
Kvôli prevládajúcim prírodným motívom, zbierky Rudolfa Juroleka, Jána Gavuru, Juraja Kuniaka či Evy Parilákovej, ale vlastne čokoľvek zo súčasnej poézie…
Próza Zuzany S.-K. má silnejšie a slabšie miesta. Slabinou textu sú dialogické pasáže, autorke odporúčam zamerať sa na ich funkčnosť (napríklad prostredníctvom štylistického cvičenia – pokúsiť sa prepísať Cestu za použitia minimálneho počtu dialógov alebo ich nepoužiť vôbec. Cvičenie by malo pomôcť rozlíšiť, čo je podstatné pre hladké plynutie textu a nevyhnutné pre jeho zrozumiteľnosť). Repliky postáv (zvlášť u detí) pôsobia nadbytočne, neodhaľujú charakter dieťaťa ani adresáta, ani nijak zvlášť neposúvajú dej (v skutočnosti si ich vieme dobre predstaviť, ale v texte nás môžu nudiť) alebo sú silené (napr. agresívne prejavy partnera). Kostrbatosť sa naplno prejavuje pri uvádzacích vetách – v toku textu neznejú prirodzene a škrípu. Značný potenciál sa však ukazuje v častiach, ktoré kreujú atmosféru alebo vytvárajú až lyrickú náladu. Autorka vie, akým spôsobom docieliť v texte napätie a darí sa jej doň vnášať naliehavosť: „Anna mu neodpovedala. Myslela na to, ako zavčas rána vyšla zo svojho domu a cez terasu vybehla na trávu. Len tak naboso, aby pocítila na nohách rannú rosu. Vždy sa pri tom pozrela do neba. Nadýchla sa a vtedy ju naplnil pocit istoty. Cestou na koniec záhrady, kde bola posadená zelenina zastala pri jahodách. Ich listy sa ťahali vôkol pivnice. Mali tam viac slnka. Keď sa oprelo do kopca, jahody dozrievali skôr. Letmo sa na ne pozrela. Boli zelené. Medzi nimi na vrchu sedela veľká, vlhká žaba. Sedela tam a pozerala na ňu. Annu zamrazilo. Otočila sa k hriadkam a vybrala zo zeme mrkvu i petržlen do nedeľnej polievky.“ Pozor by si mala dať na násilné pointy a taktiež na stereotypné stvárnenie násilia na ženách – reč aj správanie postáv by mali byť motivované (v prípade násilného muža sa vnucuje myšlienka vnímať situáciu jednostranne, postave taktiež chýba dôslednejšia psychologizácia). Ďalším problémom je miera – rôzne štýlové registre spolu navzájom nekorešpondujú. Vyznanie hlavnej postavy prostredníctvom básne v závere (respektíve postavy transformovanej do lyrického subjektu) neprináša hodnotu, skôr text posúva smerom ku gýču.
Tipy na čítanie:
Dobrakovová, Ivana: Matky a kamionisti. Bratislava: Marenčin PT, 2018.
Modrovich, Mária: Flešbek. Banská Bystrica: Drewo a srd – OZ Vlna, 2017.
Viktor K.
A na ôsmy deň…
Ježiš bol žid
Buddha bol hinduista
Chaplin možno nebol
až taký vtipný
ale všetka tá čierno-biela
s niečím kontrastovať
musela
ironicky
do nemoty
Bukowski písal ´
ako Chinaski
a že vraj Shakespear
nepísal sám
Leonardo
pod jej úsmev
ukryl
sám
seba
a Hitler
do smrti
tancoval
tango
a Elvis
je stále
kráľ
Stále je
relatívny pojem
často omieľaný
v jazyku fyziky
podľa Einsteina
viac hľadať netreba
veď napokon
za všetkým
stojí
Boh
Ktorý v nedeľu zatvára kasíno
a to jedno ma zaráža
čo za pochybný podnik
rozbieha
na nasledujúci pondelok
Depot
Odhadom premerala moju veľkosť
a spýtala sa či mám gumu
Či som ochotný vymazať určité charakterové črty
Alebo do nej vložím kúsok svojho
staromódneho života
uhlíkovej metódy
a potom sa stratím
ako orientálny opiát
Priznávam
že to cítim rovnako
v živote na vážkach
v živote poézie ktorú som napísal
k dnešnému dátumu
do bielej noci
Kupčím s nehnuteľnosťami
prevádzač strachov a nádejí
zberateľ mušiek na vlasci
pašerák platonických lások
konšpirátor redigujúci
správy vo fľaši
Distrakcia
Je to ako hltať žeravý kutáč a tváriť sa
že si človek vychutnáva
obľúbený pohár vanilkovej zmrzliny
elektrizujúci pocit
uprostred kosti
krok od roztrhnutia
na mračná prachu
o ktorých zrode sa sníva mladým hviezdam
v tme
ťažoba hustá ako smola
vo svojom vnútri udusila mamuta
aby ho o milióny rokov bolo v múzeu obdivovať
usoplené ufňukané chlapča
nemá potuchy o bolesti života
o smrti a o cene vstupenky
o cene vanilkovej zmrzliny
a vôbec o ničom
a vôbec nič ho práve netrápi
len ďalšie miestnosti
ďalšie vitríny
prechádza
nezastaví
zanechá
prstom lepkavý vanilkový pásik
a ťahá
ďalej
nohsled davu
nohsled za nohsledom
nikto nie je zvedavý
nikto sa netvári
že záleží na chýbajúcom článku
minulosť sa zrkadlí v neprítomných očiach
odrazy sa mihajú v odlesku na skle
človek je zrejme skutočným
sklamaním aj sám pre seba
Dupoce
Dupoce po schodoch
lebo nestíha
každé ráno
ma zobudí
aspoň môj deň
spokojne začne vždy
o pár hodín
neskôr
a možno neskôr
sa s ňou dám
do reči a možno jej to dôjde
keď som jej minule povedal:
„Tak niekedy neskôr.“
Ale o pár poschodí nižšie
ten začína o to skôr a minule
sa sťažoval
že už so sebou nedokáže
držať krok
a tak keď jeden pije
druhý nie je doma. Vždy
ale vymáknem len toho prvého
počuť ho
ako dupoce
keď sa vracia
počuť ho
ako vracia
a pár dní sa takto
nikto
nikomu
nesťažuje
A decká
kopa deciek
dupoce a
pokreslili steny
pastelkami a určite mne
aj ošťali dvere
Videl som tu dupotať decko
len v tielku
s holým zadkom. Prečo?
Chce nás všetkých prešťať
Veľa šťastia amígo
veľa šťastia
Na spodky
som rezignoval
už dávno. Ako hrdina
Lebo to svet sa naozaj posral
posral a stúpil do vlastných sračiek
a teraz
dupoce a
dupoce a
dupoce
a chce zo seba striasť
ten kyslý zápach
Skratky
Pätnásť po pätnástej
zvyšok dňa
si doluznačky
podoplňujem
polopriame reči
ale predbieham
a tak ďalej
rok za rokom
posunujú
prestupný rok
na ten ďalší
posunujú
vagóny
posúvajú si
žiadosti
aplikácie predvolanky priepustky
ďalej
hlavne bez rečí
bez emócií
bezkontaktne
posunkami
postupujte
v rade je
et cetera
mená
čísla
moja tretia káva
tvoja piata káva
ranná káva
moja posteľ
tvoja posteľ
pásová výroba
et cetera
et cetera
ešte číslo
hluchá linka
ranný spoj
nadčasy
výhybky
nové mená
nové čísla
nadhodím
zaujmem
na kus reči
et cetera
ukrajujem
zo seba
padám natretou stranou
desiata
obed
olovrant
et cetera
večera
počítam psy
je ich presne toľko
čo psíčkarov
presne toľko rečí je okolo
presne okolo môjho okna
prechádza necháva
ma dumať pre koho
necháva to hovno
a tak ďalej
zhrniem to
slečna
sa obšmieta pri stoloch a
zberba
ju chytá
skôr za zadok
akoby
za slovo
V básňach Viktora K. mi prekáža určitá silenosť prejavu – lyrický aj autorský subjekt zaujíma rebelantský, miestami bohémsky životný postoj, z ktorého presvitá póza. Po vzore beatnikov, ale aj Bukowského a iných je dôraz na vyrozprávaní každodenných, viac či menej banálnych príhod, pocitov a situácií. Oproti spomínaným autorom, textom Viktora K. chýba čosi navyše, čo by z nich robilo práve básne svojho autora, inak ich vnímame ako lepšie alebo horšie napodobeniny toho, čo v kontexte svetovej aj domácej poézie funguje už niekoľko desaťročí.
Civilnosť im svedčí, avšak nemožno sa ubrániť dojmu, že menej je niekedy viac – tým mám na mysli napríklad ubrať z tempa (písania aj „sebaprezentácie“), sústrediť sa na rozvíjanú tému a vyhnúť sa technikám písania, ktoré dobre poznáme – príkladom by mohli byť verše „Kupčím s nehnuteľnosťami / prevádzač strachov a nádejí / zberateľ mušiek na vlasci / pašerák platonických lások / konšpirátor redigujúci / správy vo fľaši“ – aj keď sa autorovi podarilo vytvoriť svojské „definície“ subjektu, spôsob, akým to robí je značne ošúchaný (stačí si prečítať niektoré zbierky našich nadrealistov, „barbarov“ alebo francúzskych prekliatych básnikov). Z formálnej stránky by som zvážila nevyhnutnosť „sekania“ textu, osamostatňovanie hoci jediného slova vo verši príliš strháva pozornosť, ale autor jej má už viac než dosť (s výnimkou básne Skratky, kde je osamostatňovanie do istej miery funkčné – evokuje sled dní, ich stereotypné plynutie, bezduché opakovanie). Preto by som naopak, uvažovala o tom, akým spôsobom urobiť – obrazne povedané – príťažlivé práve vnútro, nielen jeho obal. Texty sú samy osebe (či už témami, charakterom lyrického subjektu, jazykom) výrazné, preto nie je nutné žiadne ďalšie zdôrazňovanie.
Výsledný verdikt znie – básne to nie sú zlé… ale prečo sa nepokúsiť o viac než len priemer? Príkladom využitia talentu a nadobudnutých schopností je báseň Distrakcia, ktorú považujem za originálnu a celkom vydarenú.
Tipy na čítanie:
Michal Baláž: Ø. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017.
Básne Ľuboša Bendzáka a Martina Vlada.
Texty hodnotí Katarína Hrabčáková
Katarína Hrabčáková vyštudovala teóriu literatúry na Prešovskej Univerzite v Prešove. Je autorkou monografie Semiopoetický aspekt básnickej identity s podtitulom K problematike feminínnosti v súčasnej slovenskej poézii (FACE, 2019, v tlači). Venuje sa predovšetkým analýze súčasnej slovenskej poézie. K ďalším odborným aj osobným oblastiam jej záujmu patria literárne súťaže a proces formovania poetiky mladých začínajúcich autorov aj tvorba debutantov, ktoré podrobuje literárno-kritickým analýzam na stránkach literárnych periodík. Od roku 2016 je redaktorkou časopisu o poézii a básnikoch Vertigo. Píše poéziu a aktuálne sa pokúša svojim hodnotením neznechutiť čitateľov a čitateľky portálu knihynadosah.
