„Rozpačitý blonďavý medvěd, vyhrávající na kytaru a sdělující hlasem – nečekaným k jeho postavě – překvapivou něhu, bezvadný humor i kapky životní moudrosti, to je Karel Plíhal, olomoucký folkový zpěvák“
(Merta, 1990, s. 96).
Texty niektorých piesní si zapamätáme už po prvom počutí, obsah iných zas „lúštime“ dlhšie, uvažujeme nad ich významom, ktorý sa môže objaviť až po určitom čase či v určitých životných situáciách. Dôvodom môže byť presah piesňového textu k poézii, čo má následne vplyv i na jeho hodnotovú úroveň. Nároky na kvalitu textu kladie aj hudobný žáner, pre ktorý text vznikol. Karel Plíhal je folkový spevák („autor a vypravěč v jedný osobě“ – Merta, 1990, s. 15), tzv. pesničkár, od ktorého sa očakáva, že prinesie autentickú výpoveď súčasníka, často s kritickým obsahom. So svojimi poslucháčmi nadväzuje špecifický druh estetickej komunikácie, ktorý sa, podobne ako poézia, vyznačuje narúšaním pravidiel a ustálených postupov vo vyjadrovaní, ale i vnímaní. Navyše patrí k tým málo interpretom, ktorí neprahnú po masovom publiku. Ako sám tvrdí, folk je pre neho „okrajovým žánrem… nemusí mít starost o to, aby ovládl masová média“ (Merta, 1990, s. 101), čo korešponduje s textovou (rovnako hudobnou) stránkou jeho tvorby, ktorej cieľom nie je jednoduchá a spotrebná populárna pieseň. Plíhalov názor na komerčnosť v hudbe sa nepriamo odráža aj v texte piesne príznačne nazvanej O písničce: „Píseň rostla jako z vody živila ji slova díků / přišel podzim a sním svody všemohoucích zahradníků / tito páni jinak hluší řekli, že by mohla se / vzájmu zahrad lidských duší píseň nahrát v rozhlase / (…) Chybovati to je lidské, úpravičky kosmetické / básnikovi a té jeho písni jenom prospějí. / Nejspíš bude chvílku proti, dokud se sám neoplotí / k tomu všichni dřív či pozďeji ještě rádi dospějí / (…) Nebyla to žádná práce, vzít jí srdce a půl plic, / vůbec žádné komplikace vlastne vůbec vůbec nic“.
Pripomeniem, že hudobná kariéra Karla Plíhala začala v skupine Hučka, neskôr bol členom Falešných hráčů a napokon založil vlastné zoskupenie s názvom Plýharmonyja. Po rozpade Plýharmonyje hrával chvíľu samostatne, ale čoskoro vytvoril dvojicu s vynikajúcim hudobníkom Emilom Pospíšilom. Po jeho predčasnej smrti ostal Plíhal sólistom, ktorý občas vytvára rôzne plodné spolupráce s Jaromírom Nohavicom, so skupinou Mňága a Žďorp a v roku 2004 stihol ešte nahrať album, na ktorom spievala dnes už zosnulá Zuzana Navarová. Dôležitosť textovej stránky jeho piesní dokazuje aj spevákov záujem o znovuzhudobnenie textov Josefa Kainara a ďalších básnikov, medzi inými napr. Jiří Žáček, Vítězslav Nezval či Fráňa Šrámek. Taktiež je známy ako autor „mikrobásničiek“, ktoré pomedzi piesne rozpráva na koncertoch. Niektoré nájdeme v knihe Jako cool v plotě. Väčšina z nich je vystavaná na jazykovej komike a krížení vysokého a nízkeho. Spĺňajú tak svoju primárnu funkciu – zabaviť poslucháčov, zároveň však poukazujú na autorov osobitný pohľad na svet a hravý prístup k jazyku („Přípitek genetiků: Až do DNA!!!“ – Plíhal, 2006, s. 10, „Co frustruje / nejvíc skiny? / Jejich vlastní, / černé stíny…“ – tamže, s. 20, „Japonec je také / pako, / pokapal si saké / sako“ – tamže, s. 43, „U řeky jménem Ganga, / Indky si perou tanga…“ – tamže, s. 155 a pod.). Pod povrch však siaha až svojimi piesňovými textami. Na otázku ohľadom textovania odpovedá stručne, s humorom jemu vlastným: „O texty mi v písničkách hodně jde…“ (Merta, 1990, s. 99).
Folkový text podľa Mertu
Zaujímavá štúdia folkového speváka Vladimíra Mertu Zpívaná poezie vymedzuje, okrem iného, aké vlastnosti by mal mať folkový text. Vyberám len niekoľko kritérií, ktoré by mohli byť relevantné pre ďalšie uvažovanie o textoch Karla Plíhala. V prvom rade ide o „původnost, hodnověrnost, pravost, opravdovost. Rizí životní prožitek, vyjádření bezprostřední životní výpovědi, obsahující zkušenost doby – to je, oč tu běží“ (Merta, 1990, s. 11). Táto požiadavka sa netýka len textu, Merta tým zrejme myslel i hodnovernosť celkového prejavu, vrátane výrazu interpreta či interpretky. Ak však uvažujeme o kvalitnom texte, nemôžeme sa spoliehať len na výraz – prezentáciu, ako na niečo, čo by mohlo vyvážiť textové nedostatky. V najlepšom prípade by malo ísť o dokonalý súlad slov a hudby. Čo znamená, že fonetické vlastnosti by mali podliehať zákonitostiam spevu, text piesne by nemal hudbu „rušiť“. Ide o vzájomné doprevádzanie sa, z čoho plynú ďalšie vlastnosti textu – lexikálne a syntaktické. Z akých slov by sa mal text piesne skladať? Prvou požiadavkou by zrejme bola ich zrozumiteľnosť a jasnosť. Nie je potrebné obzvlášť dokazovať, že poslucháči si chcú text spievať spolu s interpretom či interpretkou. Dôležité je si uvedomiť, že na rozdiel od básne, ktorú si môžeme čítať vlastným tempom, „čas písničky … neúprosně plyne“ (tamže, s. 23). Text piesne kladie zvýšenú pozornosť na „přesnost, rytmičnost, poslechovost (fonetičnost, pravidelnost, napr. rýmu)“ (tamže, s. 24), text by sa mal podriadiť „zákonům hovorového jazyka“ (tamže), s čím súvisí aj syntax – výhodou sú krátke a stručné vety. Čo sa týka metafory, mala by byť „pádná“ (tamže). Prílišná obraznosť by nemusela byť dešifrovaná. Peter Zajac dokonca tvrdí, že „populárna pieseň deklaruje svoj nezáujem o poetickú obraznosť“ (1993, s. 110). Merta rozlišuje hodnotovú úroveň folkových textov, hovorí napr. o „pseudofolku“ vyznačujúcom sa seriálovosťou a túžbou po úspechu (1990, s. 28).
Texty Karla Plíhala
Karel Plíhal v mnohých svojich piesňach kráča cestou eliminácie krátkodobosti a úžitkovosti na úkor estetiky. Hľadanie poetickosti v jeho textoch by sa malo priblížiť interpretácii poézie či literatúry vo všeobecnosti. Ako napísal Peter Zajac: „texty populárnej piesne s presahom do poézie to znamená, že okrem sebaprezentačnej funkcie, ktorá im je systémovo vlastná, musia obsahovať aj tie funkčné charakteristiky, ktoré platia pre lyriku“ (1993, s. 113). Pozrime sa napr. na spomínanú autentickosť folku spojenú s „rozprávaním“. Texty Karla Plíhala obsahujú epické jadro, mohli by sme ich dokonca nazvať „mikropríbehmi“, ktoré „piesňový hrdina“ zažíva. Takýto typ textov sa vyznačuje prítomnosťou určitej udalosti, ku ktorej subjekt zaujíma postoj. Všimnime si napríklad jednoduchý text piesne s názvom Fotka z albumu Králici, ptáci a hvězdy. Jeho obsahovou náplňou je spomienka na predchádzajúci večer, resp. pokus o rozpamätanie sa naň, na základe fotky, ktorú protagonista našiel v saku: „taky je možné, že to sako moje není (…) dívka je pohledná / a půvabně se kření. // Svému Michalovi na památku Věra / hůlkovým písmem je na zadní straně psáno. / Marně si vzpomínám, s kým popíjal jsem včera, / marně si vzpomínam, s kým popíjel jsem ráno“. Kratučký príbeh, či skôr zistenie, sa však končí poznámkou, ktorá presahuje rámec jednotlivca a ktorá má tendenciu hlbšej myšlienky týkajúcej sa pominuteľnosti krásy: „Chudák Michal časem žasne, / až ti stářím zvadnou líce, / u mně budeš krasavice napořád“. Stručná a banálna epizóda opísaná v piesni teda poslúžila tejto jednej myšlienke. Fotka v „príbehu“ vystupuje ako básnický symbol zastavenia času, ale zároveň konotuje aj jeho protiklad – pominuteľnosť.
Motív pominuteľnosti je vôbec typický pre Karla Plíhala. Ako sa básnik pýta na hodnotu svojich básní a na čas, ktorý akosi rýchlo ubehol, tak si aj spevák v texte piesni Kde jsou kladie rečnícke otázky: „Kde jsou, / kdepak jsou / ty naše velkolepé plány. / Kde jsou, / kdepak jsou / písne už nikdy nedopsány?“. Príjemná nostalgia za starými časmi s priateľmi, za plánmi a sľubmi vyslovenými pred sebou samým, za mladosťou spojenou s pocitom zdanlivej „nesmrteľnosti“ vstupuje do dialógu s ďalšími podobnými textami. Napr. týmto s názvom Olomouc: „jen ta Olomouc je stále stejná, / holubů se snáší hejna, / nad radnicí jež mi vzala / kamarády ztuhlé v gala / je stejnej pohled na dvojice / namačkané u trojice, / jen vzpomínek je mnohem více / a příjemně bolí“. Pátos a sentiment interpret vyvažuje humorom, často približujúcim sa k nonsensu. Originálne nazeranie na obyčajné veci a javy – v tom je krása jeho textov: „Už za tři čtvrtě století nám bude, lásko, sto let, / nejspíš budem utahaní jako pérka rolet, / na stařičkým gramofonu pustíme si Queeny, / uděláš mi svíčkovou, už teď mi tečou sliny. // Jenom doufám, že se do té doby neumlátíš smíchem, / jenom doufám, že se neubrečíš nad Vávrou či Zichem, / taky pořádně se rozhlížej, než vejdeš na vozovku, / rád bych s tebou, lásko moje, oslavil tu stovku“. Karel Plíhal neprináša spoločensky angažované piesne, nevyslovuje sa k dianiu okolo, ako mnohí iní folkoví speváci. V jeho textoch je dôležitý subjekt so svojimi privátnymi pocitmi, a preto, ak sa aj vyskytne určitý spoločenský odkaz, napríklad na vyrovnávanie sa s históriou (povedzme, minulým režimom), tak len v náznaku: „Když květina svobody hynula, / národ se probudil a neochvějně / vykročil z onoho minula, / vykročil z onoho minula, jó, / kde všichni měli mít stejně, kde všichni měli mít stejně“ a v konečnom dôsledku opäť v „službách“ vykreslenia intímnych sfér: „v hospodě hrajou se písničky z minula, jó, / a tebe miluju stejně“ (Z minula).
Často sa v textoch Karla Plíhala stretávame s postupom, v ktorom sa na obyčajnú situáciu, myšlienku, rozhovor či zážitok navrstvuje čosi absurdné, fantazijné. Napríklad v texte piesne Padali hvězdy sa tento už sám o sebe sémanticky nasýtený vesmírny úkaz (padanie hviezdy = želanie) obohacuje o fantastický prvok, keď jedna z hviezd padne „mé milé přímo / do klína“ a následne začne jej sukňa horieť „a od sukně celá / roklina“. Takýto postup opisovania situácie (v tomto prípade s erotickým podtónom) by sme mohli prirovnať k hyperbolizácii. Rovnako ako v poézii, aj tu hyperbola slúži na upevnenie atmosféry daného momentu, zvyšuje emocionálny náboj vypovedaného. Uveďme ešte jeden podobný príklad z textu Když jsi smutná. Ide tu o zveličenie pocitu smútku za účelom vyjadriť jedinečnosť prežívaného: „když jsi smutná, / tak i kapky deště bolí, / rány se otevřou / a naplní se solí (…) Když jsi smutná, / tak i sochy v parku brečí, / stromy procitnou / a mluví lidskou řečí“.
Emocionálnosť a subjektívnosť, ako základné stavebné prvky lyriky, pesničkár dosahuje pomocou básnických obrazov aj inde. V texte s názvom Vstávej holka nachádzame básnické prirovnania, z ktorých plynie rad konotácií vyznačujúcich sa zmyslovým vnímaním „skutočnosti“, napríklad: „pak na dráty telefonní / jako noty na linky / sednou hvězdy, které voní / jak rumový pralinky“ alebo: „vstávej holka, bude ráno / kalný jako Metuje, / zahraju ti na piáno / jen co zistím, kde tu je“.
Veľmi efektívne narába Plíhal aj s ďalším básnickým trópom – iróniou. Najčastejšie sa vyskytuje vo forme sebairónie, ktorá umocňuje komickosť vypovedaného, ako napríklad v prípade textu piesne Prosím tě holka: „jsem jenom blázen a alkoholik, / co umý čtyři akordy“. Alebo inde: „duši mám čistou jak podlahu / po plesu v Národním domě“ (Tři Andělé). Text piesne s názvom Pozvánka je celý vystavaný na sebairónii: „Umím hledat v jízdním řádu, / ovládám všech sedm pádů / a budeš se divit, / ale oblékám se sám (…) Konverzuju celkem plynně, / najdu svoje místo v kině / a to už snad stačí, / abys přišla někdy k nám“, atď.
Požiadavky kladené na text populárnej piesne – jasnosť a zrozumiteľnosť – Plíhal často vymieňa za polysémiu, čím síce riskuje, že ju poslucháči nestihnú okamžite dešifrovať, ale zároveň zvyšuje poetickosť vypovedaného. Sám totiž tvrdí: „Tam, kde má jít o písničky, by mi ovšem texty kromě nálady měly také nečo říct. Nemám rád banální písničky, mám rád písničky zajímavé i za cenu, že se třeba na první poslech zdají nestrávitelné“ (Merta, 1990, s. 99). Všimnime si text s názvom K vodě. Prvá strofa začína slovami: „Až mně jednou pustíš k vodě, / tak ti asi vyhovím“. Môžeme sa domnievať, že autor myslí na hovorové pomenovanie rozchodu – „pustiť k vode“. Nasledujú však ďalšie dva verše: „budu mávat na ty lodě / s rozvinutím plachtovým“, ktoré vymedzia presný význam spojenia a ďalšia strofa: „Dáš mi čaje do termosky, / kousek chleba k svačině / a vydám se jen tak bosky / po zelený hladině“ pripíše textu skôr harmonický, ako problematický tón. V závere sa však opäť objaví možná mnohovýznamovosť spojenia „pustiť k vode“, pretože po opakujúcej sa refrénovitej slohe („Až mně jednou pustíš k vodě….“) nasleduje nejednoznačný záver: „Když se s koňma dlouho oře, / zpravidla jsou znavení…“, ktorý navracia úvodnú tézu.
„Taky kdy chci něco říct, dávam pozor, abych to neokecával“ (Merta, 1990, s. 99), vyslovil sa Plíhal v jednom rozhovore, čím veľmi svojsky opísal básnickú skratku príznačnú pre jeho texty. Všimnime si tento prvok napríklad v piesni Taxík. Autorovi tu postačí prvá sloha, aby vyjadril pocity subjektu, aby uviedol ich dôvod a zároveň, aby premostil na hlavný „príbeh“, ktorý sa následne ďalej rozvíja: „Jsi už dlouho pryč a nikdo blízkej není na blízku, / pštors je na tom líp, ten může strčit hlavu do písku, / a já ji strčím do okínka nejbližšího taxíku, / řeknu: Pane taxikáři, dvakrát kolem rovníku“.
Karel Plíhal s obľubou člení svoje piesne podľa hlavných tém – milostné, vianočné, ľudové a pod. Taktiež hovorí o piesňach pre deti, ktoré podľa klasického stereotypu majú byť: „rychlé, veselé a o zvířetech“ (Karel Plíhal v Tělči). Takéto konvenčné požiadavky podľa neho spĺňa pieseň Vosa. Text pripomínajúci detskú riekanku charakteristickú opakovaním sa posledného verša, na ktorý nadväzuje ďalší: „Plavala vosa v kofole, / zoufale křičala jak vosy křičí, / plavala vosa v kofole, / kofola stála na stole. / Kofola stála na stole, / potichu syčela, nebyla ničí“. Na prvý pohľad, aj na prvé počutie, jednoduchá pieseň bez hlbšieho významu, ale ak poznáme texty Karla Plíhala lepšie, môžeme aj za týmto jednoduchým textom vnímať istý presah. Vo všeobecnosti sú totiž jeho texty o zvieratách akýmisi „bájkami“, v ktorých zvieratá, ale i veci a rozprávkové či iné fantastické bytosti, vystupujú ako zástupcovia ľudí (osa môže byť v tomto prípade nahnevaný človek a hovorové spojenie „si to od ní vypije“ pokračujúce pomstychtivým „za všechny kofoly, za všechny vosy“, ktoré zas naznačuje príznačné správanie sa v určitej situácii, keď sa náš hnev na niečo spojí, hoci aj iracionálne, so všetkými ďalšími trápeniami a pod.). V piesni V bufetu, ktorú autor označil za „pořádné dětské depresívní blues“ (Karel Plíhal v Tělči) rovnako „nedetsky“ rozpráva príbeh láskou utrápeného trpaslíka. Výbornou a ešte o čosi údernejšou zvieracou alegóriou je staršia pieseň O blechách a tak. Už nedbalé spojenie „a tak“ z názvu napovedá, že zrejme pôjde aj o niečo/niekoho iné/iného, ako len o tento hmyz vyznačujúci sa satím krvi. Napokon to explicitne, a opäť s istou dávkou irónie, vyslovuje v refréne: „vždyť i lidé krev si pijí a, koneckonců, žijí / a svět je stále krásnější“. Krátka a na prvý pohľad „úžitková“ pieseň je v skutočnosti stručnou plejádou životných situácií, v ktorých sa často ocitáme (slobodná matka, nevera, pocit viny, tragická nehoda), hoci zľahčených samotným faktom, že ide o „tragédie bleší“. Zaujímavé je prestupovanie ľudskej a zvieracej sféry, akoby si nevedome vymenili svoje úlohy, v nich blchy nevystupujú ako krvilačné a nechcené parazity a ľudia sú tými, ktorí spôsobujú utrpenie. Nepriamo je tak vyslovená kritika na naše životné situácie: „A bleše Tamaře zas blešák s jinou zahnul, / jednou je přistihla, no prostě – žádná psina, / pod tíhou svědomí on na život si šáhnul, / skočil mi do dlaně, když fackoval jsem syna.“
Hrdinovia a hrdinky Plíhalových textov naozaj prezrádzajú čo to o súčasnom svete, v ktorom sa aj rozprávky transformujú na niečo príliš „skutočné“, znamenajúce niečo falošné či iluzívne. Svoju zázračnosť dosahujú pomocou trikov a klamstiev, ak chcú prežiť, musia sa prispôsobiť dobe: „Šípková Růženka si vaří silnou kávu, / Sněhurka vyprala všem trpaslíkům slipy (…) Bludičky seškrabují turistický značky. / Ohnivej mužíček se plní svítiplynem“ a pod. Stále však ostáva nádej, ešte sa môžeme vrátiť do detského sveta, stačí sa vzdať dospelého pohľadu a uveriť, že „je nultá hodina čas, který se dá změřit / na detských hodinkých, co koupíš za pakatel. / Obětuj korunu a pak mi budeš věřit“ (Nultá hodina), uveriť a najmä očakávať zázrak, ako v refréne piesne Pohádka (ktorý pripomína scénu z českého filmu Tomáša Vorela st. Skřítek): „Náhle se za okny objevil skřítek, / rozhrnul oponu z máminejch kytek. / Pěkně se usmál a pěkně se podíval / a pak mi potichu do ucha zazpíval. / Dej mi ruku svou, / studenou od okenních skel, / všichni tě mezi sebe zvou / a já jsem tu proto, abys šel“.
Texty Karla Plíhala obsahujú aj množstvo intertextuálnych odkazov. Apelujú na našu „kultúrnu encyklopédiu“. Niekedy ide len o známe meno, ktoré so sebou prináša istú atmosféru či poznanie, ako napr. Scott Joplin (Květina), Diogenes (Odjakživa mne to vábí), Erich von Däniken (Milej pane Dänikene). Inokedy sú odkazy menej priame a ich dešifrovanie môže význam textu rozšíriť, nie je však podmienkou pobavenia sa. Tak je to aj v prípade piesne Nosorožec, ktorej názov evokuje drámu Eugéna Ionesca, s čím následne korešponduje absurdný obsah príbehu. Protagonista si totiž zakúpil originál nosorožca „v hospodě / za dva rumy a dvě vodky / připadal mi velmi krotký“ a doniesol ho domov manželke – následne sú obaja z bytu vyhodení. Ďalšie prekvapenie prichádza, keď uvidí „souseda / jak táhne domů medvěda / originál medvěda / tuším značky grizzly“, ktorý doma rovnako nepochodí. Záver príbehu sa realizuje v podobe konštatovania v príznačne plíhalovskej komike (vysoké je pokorené nízkym), ktorá potvrdzuje pointu príbehu – „literárna“ absurdnosť je potlačená absurdnosťou každodennosti, a teda obmedzenosťou nášho vnímania: „Tak tu sedím se sousedem / s nosorožcem a s medvědem, / nadávame jako jeden / na ty naše slepice“.
Čo sa týka jazykovej stránky Plíhalových textov, aj tá predstavuje kombináciu „vysokého“ a „nízkeho“. Autor pokojne spojí slová ako „líznutá a krásná“ (Za tři čtvrtě století), „uplácal sám Michelangelo“ (V bufetu), „Na obrovské mucholapce visí nebe s hvězdami“ (Kluziště) alebo v rámci jednej strofy nájdeme poetický verš: „Vločky jsou hvězdy co nehasnou“ a zároveň: „Jedna z nich ležela před Masnou“ (Vločka) a pod. Expresivitu vypovedaného zvyšujú okrem slangových výrazov aj cudzie slová (často slovenské) a, samozrejme, množstvo novotvarov a originálnych nových spojení, k pochopeniu ktorých potrebujeme kontext celej piesne, napr. „odjedu svou Xenofábií“ (pieseň sa začína slovami „Už jdou burani z Anglie, / už duní Václavák“). Autor tak kĺže na hranici vážnosti a banálnosti vypovedaného, zároveň týmto spôsobom efektívne predchádza prípadnému sentimentu, ktorý by mohol vzniknúť.
Zatiaľ posledný album speváka s názvom Vzduchoprázdniny potvrdzuje už povedané. Nachádzame v ňom texty, ku ktorým môžeme pristupovať s podobným interpretačným kľúčom. Napr. text piesne Vzduchoprázdniny pracuje s asociáciami vytvárajúcimi príjemnú atmosféru, opäť s nádychom smútku z už prežitého: „Každej z nás to někam dotáh‘, / co dům dá, co dům dá, / sucho v ústech, mokro v botách, / co dům dá, co dům dá…“. V duchu opakujúceho sa „co dům dá“ sa nostalgia mení na uspokojenie, piesňový subjekt pôsobí vyrovnane, s nadhľadom prijíma, čo ešte život ponúka: „Dívám se na sebe zvenčí… / Jsem v čínským znamení Pes / a z toho pramení, že / někde je pán, co mě venčí…“.
Použitá literatúra
- PLÍHAL, Karel. 2006. Jako Cool v plotě. Hradec Králové: INSPIRACEK. 193 s.
- MERTA, Vladimír. 1990. Zpívaná poezie. Praha: Panton, 1990, 143 s
- ZAJAC, Peter. 1994. Pulzovanie literatúry. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1994. 158 s.
Použité CD a DVD nosiče
Karel Plíhal; Karel Plíhal… Emil Pospíšil; Králici, ptáci a hvězdy; Kluziště; Karel Plíhal v Olomouci 1; Karel Plíhal v Olomouci 2; Karel Plíhal v Tělči; Nebe počká; Vzduchoprázdniny.
Eva Urbanová (1986) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a v rovnakom odbore získala aj doktorát. Svoju literárno-kritickú pozornosť upriamuje na súčasnú poéziu. Recenzie uverejňovala v časopise Romboid, aktuálne predovšetkým v časopisoch Vertigo, Glosolália a Vlna. Pracuje ako kurátorka Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici.
