Michaela Olejárová: „Svedectvo o generácii, ktorú spustošila vojna – i keď unikla jej granátom.“

Erich Maria Remarque: Na západe nič nové

Román nemeckého spisovateľa, ktorý opisuje hrôzy 1. svetovej vojny, bol knižne vydaný v roku 1929. Aj viac ako desať rokov po skončení vojny vyvolal búrlivé reakcie. Pre niekoho znamenal degradáciu nemeckých vojnových snáh, mnohí autora obvinili zo zveličovania, no tisíce čitateľov nadchol svojou otvorenosťou a ostrým odsúdením nezmyselného vojnového konfliktu. Z pohľadu mladého vojaka Paula Bäumera sa dozvedáme o každodennom živote na fronte a o tom, ako sa s ním on a jeho spolubojovníci vyrovnávajú. Vojnu všetci vnímajú ako niečo, čo nie je hodné smrti nevinných ľudí. Ide len o nezmyselné zabíjanie tých, ktorí ju nespôsobili. Bežný vojak nevníma dôvody, ktoré k vojne viedli. Paulovi kamaráti rozvinú diskusiu o tom, ako vojna vzniká. Záver je jednoznačný. „,Poväčšine tak, že niektorá krajina veľmi urazí druhú krajinu,‘ odpovie Albert mentorsky. Tjaden sa schválne tvári nechápavo. ,Nejaká krajina? Tomu nerozumiem. Nejaký kopec v Nemecku nemôže predsa uraziť iný kopec vo Francúzsku. Alebo nejaká rieka či les alebo pšeničné pole.‘ ,Si taký blbý, alebo sa iba robíš?‘ zavrčí Kropp. ,Tak som to predsa nemyslel. Národ urazí iný…‘ ,Tak tu nemám čo hľadať,‘ odpovedá Tjaden, ,ja sa necítim urazený.‘“ (s. 108).  Kropp navrhuje, aby sa namiesto vojny organizovali zápasy ministrov a generálov. Kto by z arény vyšiel živý, toho krajina by zvíťazila, čím by sa zachránilo mnoho ľudí, ktorí za nič nemôžu. Keď sa Paul po príchode z dovolenky dostane do tábora, ktorý susedí s ruským táborom zajatcov, a každý deň vidí ľudí, z ktorých niekto urobil ich nepriateľov, túto nezmyselnosť si uvedomí ešte jasnejšie. „Rozkaz urobil z týchto tichých postáv našich nepriateľov. Rozkaz by ich mohol zmeniť na našich priateľov. Za voľajakým stolom podpíšu nejakí neznámi ľudia listinu a na dlhé roky sa stane naším najvyšším cieľom to, čím ináč opovrhuje celý svet a čo sa tresce najvyšším trestom.“ (s. 102 – 103)

Okrem tých, ktorí vojnu priamo začali, Paul a jeho kamaráti zo svojej situácie obviňujú celú staršiu generáciu zosobnenú triednym učiteľom Kantorekom. Paul o ňom hovorí ako o malom človeku, veľkom tyranovi a príčine ich nešťastia, keďže ich svojimi rečami a optimistickým patriotizmom prinútil dobrovoľne sa prihlásiť na front. Po svete pobehujú tisíce Kantorekov – dokonca aj rodičia by ich pokladali za zbabelcov, ak by sa do vojny neprihlásili. A tak cítia, že tí, ktorí ich mali učiť a chrániť, zlyhali. Autorita staršej generácie sa stráca s prvým mŕtvym. „Zistili sme, že naša generácia je čestnejšia ako ich; prevyšovali nás iba frázami a šikovnosťou. Prvá bubnová paľba nám ukázala náš omyl a pod ňou sa zrútil svetonázor, ktorému nás učili. Kým písali a rečnili, videli sme lazarety a umierajúcich – kým službu štátu označovali za to najväčšie hrdinstvo, vedeli sme už, že strach zo smrti je väčší. Nestali sa z nás preto buriči, dezertéri ani  zbabelci – všetky tieto výrazy mali vždy naporúdzi – , milovali sme svoju vlasť rovnako ako oni a pri každom útoku sme šli smelo vpred; teraz sme však už rozlišovali, odrazu sa nám otvorili oči. A videli sme, že z ich sveta nič nezostalo. Zrazu sme ostali hrozne osamotení – a museli sme sa s tým sami vyrovnať.“ (s. 10)

Generácia rodičov ich považuje za „železnú mládež“, no sami sa už cítia ako starci.

Predchádzajúci život je už pre nich niečo neskutočné, zdá sa im, akoby ani neexistoval. Na rozdiel od staršej generácie, ktorej vojna život iba prerušila, oni si skutočný život mimo vojny nestihli ani vybudovať. So svetom ich spája iba málo, nemajú svoje povolanie, rodiny, deti…: „Ešte sme nezapustili korene. Vojna nás odplavila.“ (s. 14). Müller im kladie otázku, čo by robili, keby odrazu nastal mier. Najstarší z nich, štyridsiatnik Stanislaus Katczinsky by sa šiel postarať o ženu a deti, Haie Westhus by si šiel nejakú ženu nájsť, farmár Detering by ešte stihol žatvu, no Paulov spolužiak Albert Kropp odpovedá, že by sa šiel opiť. Vrátiť sa do školy sa im po tomto zdá smiešne. Aj Paul uznáva, že Kropp má pravdu: „Nie sme už mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však začať strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdcia. Sme odrezaní od aktivity, od snaženia, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme vo vojnu.“ (s. 48). Po tvrdom útoku a niekoľkých hodinách, ktoré strávili pod paľbou nepriateľa, Paul konštatuje: „Dnes by sme krajinou našej mladosti prechádzali ako turisti. Spálila nás skutočnosť, poznáme rozdiely ako kramári a nutnosti ako mäsiari. Nie sme viac bezstarostní – sme príšerne ľahostajní. Boli by sme tam, ale žili by sme? Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní – myslím, že sme stratení.“  (s. 66 – 67). Neschopnosť zapojiť sa do mierového života sa prejaví, keď Paul dostáva dovolenku a na pár dní sa vracia domov. Nachádza tam chorú matku, ktorej nedokáže povedať o hrôzach vojny, a tak situáciu na fronte zľahčuje. Navonok ostáva odvážny, no počas poslednej noci doma, keď matka bdie pri jeho posteli, jej v myšlienkach porozpráva o všetkom, čo musí prežívať. Otec má o vojne ešte stále tie isté predstavy ako pred Paulovým odchodom a chváli sa ním pred známymi. Kapitola o dňoch strávených na dovolenke sa končí Paulovými slovami: „Nikdy som nemal prísť na dovolenku.“ (s. 99). Knihy v izbe sú mu rovnako cudzie ako ľudia, s ktorými sa stretáva. Súčasne však znova pocíti túžbu byť taký, ako sú oni, a prichádza o ľahostajnosť, ktorú si na fronte tak ťažko vybojoval a ktorá mu pomáhala prežiť hrôzy vojny.

Na fronte sa záchvaty túžby po živote striedajú s chvíľami rezignácie a ľahostajnosti, keďže prežitie je vecou náhody a len ťažko ho môžu nejako ovplyvniť. Počas paľby sa ľudia menia na zvery, ktoré ničia a zabíjajú, aby samé neboli zabité. Neovládateľný pud ich ženie do útoku, aby si zachránili vlastný život. „Keby sme v tejto chvíli neboli automatmi, zostali by sme ležať, vyčerpaní a bez vôle. Strháva nás to však opäť dopredu, bez vlastnej vôle, a predsa šialene divoko a zúrivo, chceme zabíjať, lebo tam sú naši úhlavní nepriatelia, ich pušky a granáty sú namierené proti nám, ak ich nezničíme, zničia nás!“ (s. 62)

Opis bojov je popretkávaný naturalistickými opismi smrti. V zákopoch okolo nich lietajú rozmetané telá a niekedy sú nútení stráviť celé hodiny vedľa umierajúcich či mŕtvol. Najsilnejší zážitok Paul prežíva vo chvíli, keď je ukrytý kúsok od nepriateľskej línie a do zákopu k nemu padá zranený nepriateľ. V snahe zachrániť svoj vlastný život sa naňho Paul vrhne. Keď však tento amok pominie, Paul nedokáže počúvať chrčanie zraneného. Podá mu vodu a prihovára sa mu dokonca aj po tom, ako muž umrie. Pre Paula v tejto chvíli neumrel anonymný nepriateľ, ale Gérard Duval, kníhtlačiar, prvý človek, ktorého Paul vlastnoručne zabil a ktorého umieranie sleduje takto zblízka. Pri Kemmerichovej smrteľnej posteli Paulovi prebehne hlavou: „Bolo by potrebné previesť okolo tejto postele celý svet a povedať: To je Franz Kemmerich, devätnásťapolročný, a nechce zomrieť. Nenechajte ho zomrieť!“ (s. 19).

Román je príbehom o veľkých a malých ľuďoch. O odvahe a zbabelosti. O tom, ako sa tí, ktorí sa zúčastnili vojny, naučili rozlišovať dôležité a nedôležité. O tom, ako sa ich hodnoty a priority zoradili inak. O tom, čo sa stalo z ľudí, ktorí sa vojny museli zúčastniť. Stačil krátky výcvik a Paul po ňom konštatuje: „Stali sme sa tvrdšími a nedôverčivými, neľútostnými, pomstivými, surovými.“ (s. 17). No hneď dodáva, že „to bolo dobre, lebo práve tieto vlastnosti nám chýbali“ (s. 17). Na druhej strane sa v nich však „prebudil silný, užitočný pocit spolupatričnosti, ktorý sa potom v poli vystupňoval na to najlepšie, čo vojna priniesla: na kamarátstvo!“ (s. 17). Lojálnosť k priateľom sa stáva niečím, čo si všetci vážia a čo ich núti priam k nadľudskej obetavosti vo chvíľach, keď je niekto z ich skupiny ranený.

Paul sa postupne musí vyrovnať so smrťou alebo odchodom každého, kto patril k okruhu jeho najbližších priateľov. Ako prvý umiera Jozef Behm, ktorý sa najviac bránil prihláseniu sa do vojny, nasleduje Franz Kemmerich, Fredrich Müller, ktorého snom bolo doštudovať, poručík Bertinct, veliteľ ich skupiny, ktorého si všetci vážili aj Peter Leer, ktorého zbožňovali všetky dievčatá. Detering, sedliak, ktorý neustále myslí na svoju ženu a neobrobenú zem, po rozkvitnutí stromov zbehne, no rýchlo ho chytia. Albert Kropp dostáva zásah do kolena a nohu mu musia amputovať, čo ho takmer privedie k samovražde. Paul však najhoršie znáša smrť Stanislausa Katczinského, ktorého všetci obdivovali pre jeho schopnosť vycítiť nebezpečenstvo a zabezpečiť dobrú stravu aj v tých najhorších podmienkach. Po zranení ho Paul s vypätím všetkých síl nesie na ošetrenie, no cestou Kat dostane ďalší zásah a do nemocnice ho už Paul prináša mŕtveho. Konca vojny, ktorý sa už blíži, sa tak nedočkal. Napriek všadeprítomnej nádeji na koniec vojny u Paula prevláda zádumčivosť. „Keby sme sa boli vrátili domov v roku 1916, boli by sme z bolesti a sily svojich zážitkov rozpútali víchricu. Keď sa vrátime teraz, budeme ustatí, zrútení, vyprahnutí, vyvrátení z koreňov a bez nádeje. Nebudeme sa už vedieť vpraviť do života! Nebudú nám ani rozumieť — lebo staršia generácia, ktorá síce prežila tieto roky spolu s nami, mala už svoju existenciu a povolanie, a teraz sa vráti na staré miesta, kde zabudne na vojnu. Za nami rastie mladšia generácia, podobná nám, akí sme boli. Bude nám cudzia a odsunie nás do úzadia. Sme zbytoční sami sebe; budeme rásť, niektorí sa prispôsobia, druhí sa podvolia a mnohí budú bezradní. Roky sa rozplynú a nakoniec zahynieme.“ (s. 151 – 152)

Chvíle návratu sa však nakoniec nedočkal ani Paul. „Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové… Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to takto skončilo.“ (s. 152)