Jozef Palaščák: Dlho som neteoretizoval a je ľahšie vnímať a cítiť ako vedieť

Jozef Palaščák (1984) pracuje ako redaktor v Slovenskom rozhlase. Študoval na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity a Univerzity Pavla Jozefa Šafárika a venoval sa odborom slovenský jazyk a literatúra, estetika a literárna veda. Oficiálne sa objavil na básnickej scéne už v roku 2008, keď mu vo vydavateľstve Modrý Peter v Levoči vyšla zbierka s názvom TELOI. Mladý autor za ňu získal prémiu Ceny Ivana Kraska za najlepší debut v kategórii poézia. V roku 2010 mu vyšla druhá zbierka, Otec, Syn a Cudzinka, ktorá je z viacerých dôvodov zaujímavá. Je ručne vyrobená a vyšla v náklade len troch kusov na prírodnom papieri v Pracovni Projektovania Knižky a typografie Výtvarnej akadémie Jana Matejki w Krakowe. Tretia zbierka sa volá Notácia (2014). Jozef Palaščák žije a tvorí v Košiciach.

Ako sa má Adam z tvojej ostatnej zbierky Notácia? A starne? Žije ešte alebo niekam zmizol?

Sú dvaja. Alebo traja. Ten prvý, v zbierke, ak interaguje s čitateľmi, žije. Ak nie, čaká na oživenie. Druhý je osobou, ktorá sa za meno Adam skryla, ktorá stojí (pol kroku) za termínom lyrický subjekt. Tá osoba po turbulentnom čase v osobnom živote pomaly začína cítiť stúpanie nitiek niekde v sebe, ktoré ju spájajú s písaním vôbec a niekde tam aj s Adamom. Ale to bude už nový, tretí Adam. Druhý Adam je vlastne spojivkom medzi prvým a tretím. Ak sa spoja, bude tretí, ak nie, bol prvý a druhý sa skrýva.

Odpovedané neobrazne: to pásmo básní vo mne aktuálne nežije a kým si sa naň nespýtala, neuvažoval som nad tým, čo s Adamom bude. Ak nejaký cyklus rastie, tak ten s názvom Rusnacke elegyje – ktorý je aktuálne publikovaný v časopise Fraktál.

Notácia znamená okrem iného aj spôsob notového záznamu. Ako vnímaš vzťah hudba a poézia? Má na tvoju tvorbu vplyv?

Väčšinu času poézia vo mne spí. Aby sa prebrala a chcela byť zapísaná, musí ma niečo iritovať/podnietiť/zviesť. Je pre mňa zaujímavé, že to často robia podnety, ktoré do mňa chodia akoby poza oponu. Možno by som nešiel dobrovoľne na koncert, lebo si myslím, že potrebujem niečo iné. Vedomé ja si to myslí. Ja sa tam však dostanem a moja zábavná myseľ sa tak dlho snaží vtesnať hudbu do rámcov, ktorým by rozumela, až to vzdá a začne tancovať/uvažovať v obrazoch/lietať = písať. Tak vznikla báseň počas chvál, počas počúvania autorskej inštrumentálnej skladby, ktorú mi poslal môj priateľ Janko Horňák, alebo počas koncertu Romana Bergera. Takže hudba je trójsky kôň, ktorý do mňa vstúpi a oslobodí ma/oslobodí poéziu vo mne, lebo moje vedomé ja ma príliš nakrátko drží v medziach toho, čomu rozumie.

Patríš k tým, ktorí získali prémiu Ceny Ivana Krasku. Začala som po nej túžiť, až keď som zistila, že už som po termíne (pozn. cena je určená autorom do 35 rokov). Teda sa dnes môžem vyhovoriť na propozície súťaže. Ale ako je to s týmto ocenením? Má cenu?

Má cenu ako akákoľvek iná cena a to dvojako. 1. Dostáva autora do kontextu kultúry. Autor, ktorého nečítajú a nevie sa o ňom je síce autor de iure, ale nie de facto. Lebo ak text potrebuje čitateľa, aby ožil, tak je v čase života v šuflíku sociálne deprivovaný. 2. Je dobré, ak je v kultúre toľko sily, že sú ľudia, ktorí čítajú, organizujú, stretávajú sa, hodnotia cudziu tvorbu a dokonca udeľujú ceny. Zdá sa mi, že je to prejavom silnej a zdravej kultúry.

A ako cena sama osebe: na jej odovzdávaní som sa stretol s mnohými autormi, ktorí pre mňa reprezentovali autorstvo v podobe, do akej sa nechcem dostať. Jeden z porotcov mi však v osobnom rozhovore vysvetlil, prečo som dostal Prémiu ceny, nie cenu samotnú. Ako povedal: bolo to dobré, najlepšie toho roku, ale nie zlomové pre slovenskú literatúru. To bola oveľa presnejšia správa, ktorú som si vážil viac. Takže sa cena stala správou aj o mojom stave, nie iba o stave ďalších publikácií toho roka (a ten kontext mohol byť veľmi zlý aj veľmi dobrý).

Ceny v sebe napriek puncu objektivity nesú aj aspekt subjektívnosti. Vyjadrenie toho citovaného člena poroty som však doteraz nespochybňoval.

Len rozmýšľam, či sa celá táto hra nehrá inak. Že nejde o objektívnu kvalitu, ale aj o penu, ktorá tvorí prúd literárneho života. Je to márnosť, ale práve márnosť, efemérnosť je jeho podstatou: cena má udržiavať komunitu v stave, keď ťa drží v ústach, vyslovuje a posudzuje, zaoberá sa tebou. Cena je prostriedkom. Aj osočovanie a spochybňovanie ceny je na to rovnako dobrým prostriedkom, len nech sa deje vrenie, len nech sa v tôňach zachytáva pena, ktorá vyšumí. Založme si aj my cenu.

„Všetky moje odchody, / moje odvrátenia / sú čisté priestrely, Bože. / Rany s tvarom úst pri bozku. // Cez rany presvitá obloha / za krížom. / Nočná obloha nad mestom, / jemne ružovkastá / svetlom ulíc, áut a kuchýň. // Čím viac dier, tým viac protisvetla. / Čím viac dier, tým menej ťa vidno.“ (Otec, syn a cudzinka, Krakov, 2010)

Tento fragment som vybrala, ako ukážku spirituálneho v tvojej poézii. Som zvedavá, či sa ti ukážka bude zdať reprezentatívna. Ako sa podľa teba prejavuje spirituálna poézia? Čo musí mať, aby sme ju tak mohli označiť? Iste to nebude prítomnosťou božieho mena, ale čo je to, čo jej dá takú nálepku.

Tá báseň potom bola aj v cykle o Adamovi v zbierke Notácia (2014). Jednoduchá odpoveď znie: spirituálna poézia je taká, ktorá má také témy/motívy (rovnako ako eko je o eko, ero je ero…). Neviem, či na to lepšie neodpovie Jana Juhásová, ktorá o spirituálnej poézii napísala monografiu (pozn. S. K.: Od  symbolu  k latencii. Spirituálna téma a žáner v súčasnej slovenskej poézii, 2016). Ak mám odpovedať ja: nálepku dá teoretik. Alebo aj autor, keď si nasadí dalajlámove okuliare, to je však zriedkavejšie.

Myslím, že je to typ hlasu. Proste rozoznieva tú frekvenciu. Ak niekto píše „textovo“, urbánne, civilne – píše s iným echom a aktivuje iné reakcie. Takže nejde o slová, ale o rezonanciu.

Je to odo mňa veľmi pohodlné, vyjadrovať sa nepresne a obrazne. Dlho som neteoretizoval a je ľahšie vnímať a cítiť ako vedieť.

Ešte jeden pokus: spirituálna poézia ráta okrem fyzických a duševných popudov aj s duchovnými (a duchovné nie je to isté, čo mentálne). Ich existenciu predpokladá, reflektuje, tematizuje.

Dá sa vôbec vysvetliť čitateľom, skúseným aj menej skúseným, že spirituálne – duchovné nie sú len – pri všetkej úcte – Rúfusove básne? Ak áno, tak ako?

Čitatelia to vedia. Nečitateľom je to jedno. Problémy môžu byť s inštrumentalistami, ktorým na poézii samej osebe až tak nezáleží, ale potrebovali by inštrument na mimoliterárne ciele a na to dobre poslúži aj poézia. Nekresťanov (konkrétne neevanjelikov) biť poéziou za to, že nemajú autora ako Rúfus, a teda ani legitimitu literárnych či neliterárnych názorov. Alebo kresťanov za to, že nie sú budhisti, resp. všetkých spirituálne založených za to, že nie sú ako „my“.

Som v pohodlnej pozícii: nikoho poéziu nevyučujem, stretávam sa s autormi, ktorí spravidla čítať aj písať chcú. A spomedzi nich aj ľudia, čo ku konkrétnej spiritualite vo vlastnom živote ani nečuchli, majú k nej v umení úctu, porozumenie a dokážu ju ako spirituálnu vnímať/čítať.

Exupéry napísal, že úlohou poézie nie je človeka o niečom presvedčiť, ale doviesť ho tam, odkiaľ uvidí to, o čom autor hovorí. Takže na otázku „ako na to“ by som povedal, že „zážitkovým vystavovaním adepta na čitateľa spirituálnej poézie situáciám, ktoré vytvára poézia, alebo ktoré s poéziou súvisia a ona môže byť ich dôsledkom“. Spomínam si, že keď som ešte učil, boli sme sa raz prejsť so študentmi sociálnou perifériou (smetisko, obydlia bezdomovcov, blato, teplovodné rúry, žihľava). Potom mali asociatívne spísať zážitky. Na Slovensku je veľa priestorov, v ktorých môže byť človek odstrihnutý od profánneho a zažiť spirituálne.

Ak by som bol pesimista, povedal by som, že zmysel vystavovať adeptov na čitateľov zážitkom, ktoré generuje dobrá (spirituálna) poézia je v tom, že medzi nimi môže byť aspoň jeden, ktorý ešte nevie, že má šiesty zmysel a ten sa môže prebrať. Ostatní zostanú nedotknutí a neprekáža im to.

Ak by som bol optimista, povedal by som, že cit pre poéziu sa dá kultivovať. Ak niekto začne dnes, bude to v ňom slabučké, môže to však rásť, alebo jeho motivácie aj môžu byť mimoliterárne – napríklad má doma Hviezdoslava, lebo „sa to patrí na príslušníka vyššej kultúry“ alebo „číta severské feministky, lebo je ľavičiarka“. Ale ak sa to aj nestane jej alebo jemu, v ďalšej generácii môže ich dieťa siahnuť po knihách z ich knižnice a nechať sa chytiť. Ten zmysel sa rozvinie.

Pracuješ v „najliterárnejšom“ rádiu na Slovensku. Robí ti to ako básnikovi radosť?

Tento rok (2018) pribudol objem poézie, ktorú mám na starosti vo vysielaní. Vďaka tomu môžem oslovovať viac poetiek a poetov a mať zámienku s nimi komunikovať. Mám ten luxus, že môžem nahrávať hodinové rozhovory na témy, ktoré sú mne aj im blízke. Ak by som tu nepracoval, vyznela by ponuka na stretnutie, počas ktorého sa chcem rozprávať o ich poslednej knihe, ako nemiestna, bez kontextu… A oni sú za rozhovor ešte aj vďační.

Je to asi tak, že ak by za mnou nestála táto inštitúcia, autori by nevedeli, ako dobre si s nimi rozumiem, lebo by sa pravdepodobne nenechali len tak osloviť niekým neznámym.

A v poslednom čase som chcel básne od istého autora, ale ich originál bol iba v angličtine. Tak som ich skúšal prekladať a zažil som také pozorné, hlboké a intímne čítanie textu, na aké sa dlho nepamätám. Takže som môjmu rádiu veľmi vďačný, že ma takýmto skúsenostiam vystavuje.

Prečo vydávaš zbierky pod menom Joe Palaščák? Vždy mi napadne Limonádový Joe.

Mariánovi Milčákovi napadá zas Banánový Joe. Prečo pseudonym? Prvá zbierka vyšla, keď som mal 23 rokov. Potreboval som sa od nej nejako oddeliť, mať odstup, reflektovať ju akoby zvonku. Volal ma tak vydavateľ Peter Milčák a mne sa to hodilo, prijal som to. A zároveň som chcel dať najavo, že strnulý akademický diskurz je mi cudzí, chcel som civilnejšiu polohu – takže to bola aj forma recesie. Ale keď to prvá (pseudo)teoretička vzala vážne ako seriózny pseudonym, vedel som, že mi niet pomoci. Teraz sa zabúdam a podpíšem sa rovnako Jozef, ako Joe. Ak to použijem teraz, tak ako ornament, ako estetický arteficiálny objekt, ako brošňu. Jej podoba ma čiastočne vysvetľuje, ale ukazujem sa aj bez nej.

(S Jozefom Palaščákom sa zhovárala Silvia Kaščáková)