Elena Eleková: REALITY SHOW

Gita odmalička rada chodila na návštevy. Pravdaže, v starých časoch to boli zväčša rodinné návštevy. Pri rôznych oslavách, svadbách, ale aj pohreboch. Alebo iba tak – ako nedeľný program. Navštevovali sa aj s niektorými susedmi v činžiaku. Gitu vždy fascinovalo, aký iný je niečí životný priestor, hoci, povedzme si, domácnosti sa podobali ako vajce vajcu – panelové byty, radová výstavba, dva druhy kuchynskej linky, rovnaký riad. Ale tie drobnosti, ich usporiadanie boli vždy jedinečné.

Najradšej mala kúpeľne. V nich sa podľa nej najviac odrážal vkus, či nevkus majiteľov a ich skryté vášne. Neubránila sa, aby tajne nenahliadala do zrkadlovej skrinky nad umývadlom, neotvorila cudzokrajné tégliky s kozmetikou.

Keď sa potom neskôr stali rekonštrukcie kúpeľní hitom na trhu, rada si prezerala katalógy s návrhmi, hoci vo svojom živote nič nerekonštruovala. Byt, do ktorého sa nasťahovala, už prešiel prerábkou. Vlastne to bola garsónka a Gita časom pochopila, že v nej zostane možno natrvalo.

Teraz by sa hádam patrilo povedať o Gite aj niečo viac, ako že bola milovníčkou návštev, hoci pozorný čitateľ už zistil prinajmenšom, že svoje detstvo prežila za socializmu a dnes je z nej postsocialistická single lady. Koho by zaujímalo, prečo sa volá práve Gita – to jej dodnes nik nevysvetlil. Samozrejme, ide o skratku z mena Margita, ktoré pripadá v kalendári na trinásty júl a ako to už býva, prinieslo jej v detských časoch aj menšie súženie. Jednak bolo v jej generácii netypické – Margity už boli väčšinou len babky jej rovesníčok, a potom viedlo chlapcov k tomu, aby o nej vyspevovali posmešnú pesničku: Gita spadla do gita, už je celá rozbitá. Vôbec im pritom neprekážalo, že neskloňujú správne.

Neskôr si ju dievčatá doberali pre názov knižky z edície Čajka: Gita pochopila. To zas nechápali chlapci.

K úplnému zmiereniu s vlastným menom, ktoré je vraj znakom dospelosti, došlo u Gity v ranej mladosti, keď zistila, že v Budapešti existuje Margitin ostrov a že margarita od ktorej je meno odvodené, po latinsky znamená perla. A Margita je určite lepšie ako Perla.

Toľko nomenologická vsuvka.

Gita je teraz súčasťou príbehu postsocialistickej krajiny, kde sa ľudia navštevujú omnoho menej. Spoločenský život sa presunul z obývačiek do barov a reštaurácií. Gita zrazu zistila, že za posledné štyri roky nebola u nikoho na návšteve; ak neráta vlastných rodičov.

Keď teda jej kolegyňa začne v práci surfovať po stránkach realitných kancelárií v snahe nájsť si dom, za ktorý by na seba i svoju vzornú štvorčlennú rodinu mohla uvaliť hypotéku, Gita jej nakúka cez plece a cíti sa tak trochu ako na návšteve. Nedá sa síce povedať, že by sa rozšírením trhu veľa v zariaďovaní zmenilo. Domácnosti sú stále viac-menej typizované a podľa módnych vĺn sa výborne dajú odčítať obdobia, v ktorých boli zariaďované.

Na fotkách občas vidno pohodené veci, niektoré domy sú však vzorne vyupratované, sťaby z katalógu. Gite sa najviac páči zelený dom so zvláštnou architektúrou, ktorý je zmesou starožitného a moderného. Predpokladá, že eklektický štýl vznikol náhodne skrz neschopnosť nejakých novozbohatlíkov rozhodnúť sa, čo sa im páči viac, ale neprekáža jej to.

Teší sa, že má novú zábavu, už nemusí iba obzerať fotky na sociálnej sieti.

Niektoré domy cestou mestom už začína spoznávať. A keďže sa blíži leto, je horúci máj, Gita vytiahne bicykel a niekedy cestou z práce zabrúsi aj do uličiek v obytných štvrtiach. Takto raz stane zoči-voči zelenému domu. Na bránke je tabuľa NA PREDAJ.

Z dvora počuť detské hlasy. Gita ako vo snách zazvoní na zvonček na bránke a vzápätí chce v panike ujsť. Ale už je neskoro. K bránke sa ženie pes a za ním dve dievčatá.

„Chcete hovoriť s mamou?“ opýta sa to, čo dobehne prvé.

Hľadí na ňu suverénne a Gita si s údivom všimne, že je bosé. Takisto ako jeho sestra, ktorá zastane tesne za ním.

„Je doma?“ vykokce Gita hlúpo.

„Je,“ odvetí dievča a odhodí si z tváre prameň vlasov, ktorý mu vypadol z konského chvosta.

„A otec?“

Gita nechápe nutkanie, ktoré ju núti pokračovať v nezmyselnom rozhovore.

Dievča prikývne a jeho pohľad je ešte spýtavejší.

„Prišli ste si pozrieť dom?“ zamieša sa druhé dievča, ktoré doteraz ticho postávalo vedľa sestry.

Aj ono je plavovlasé.

Prikývne a dievčatá ako na povel otvoria bránku a vzápätí sa rozbehnú za dom.

Gita v pomykove stojí na chodníku, ktorý vedie k vchodovým dverám. Je vyložený veľkými nepravidelnými kusmi kameňa.

Spoza domu sa vynorí najprv pes a za ním žena.

Pes je veľký, čierny, žena pomerne nízka a ryšavoplavá.

Pes zastane meter pred Gitou, dychčí, zametá chvostom.

Žena jej podá ruku, povie meno, ktoré Gita okamžite zabudne.

Ruka je malá a teplá.

„Ste sama?“ spýta sa žena takmer vzápätí.

Gita sa nadýchne – na toto sa predsa len pripravila, ak by chcela príležitostne vykonať v nejakom dome inšpekciu: vymyslela si historku o sestre s rodinou v zahraničí, pre ktorú robí predbežný prieskum.

Gita, samozrejme, nemá žiadnu sestru. Má len brata, ktorý býva neďaleko od mesta.

„Bicykel si môžete dať dnu,“ pokynie žena a kým ho Gita oprie zvnútra o plot, spovedá ju ďalej:

„Koľko detí má vaša sestra?“

„Dve,“ odvetí Gita bezmyšlienkovite a udiví ju i poteší, ako ľahko si dokáže vymýšľať.

„Dom je dosť veľký aj pre početnejšiu rodinu,“ poznamená žena otvárajúc vchodové dvere.

Veľký otvorený priestor spája predsieň, halu i obývačku, ba za rohom vidno i kúštik kuchyne. Z obývačky vedú na terasu široké presklené dvere.  Na fotkách z realitnej kancelárie nebol interiér a Gita už chápe prečo. Kuchyňa s bielou vyrezávanou linkou, levanduľovými tapetami a krištáľovými lustrami ju patrične ohromí.

„Projekt nám robil jeden náš známy architekt, ale zariaďovala som to sama, “ vykladá ryšavoplavá žena a palcom odkopne smietko z podlahy. Má dlhé štíhle prsty na nohách, nechty nalakované na perleťovolilavo.

„Je tu veľa svetla, však?“ usmeje sa spokojne smerom k veľkým francúzskym oknám v kuchyni.

Gita mechanicky prikývne.

„Tento dom je dokonalý. Keby som nemusela, nikdy sa z neho neodsťahujem,“ vyhlási Tizianka, ako si ju Gita v duchu pomenuje.

Zavedie ju do pracovne s empírovým intarzovaným stolíkom.

„Tu pracujem ja,“ poklope po ňom. Na úzkom okne povieva mušelínová záclona so zvláštnym akoby orientálnym vzorom.

„Ak veríte numerológii, môžem vám urobiť profil. Možno zistíme, či sa do tohto domu hodíte,“ povie a Gita sa nevie rozhodnúť, či to myslela ako žart alebo hovorí úplne vážne.

Rozpačito potrasie hlavou, ale žena akoby ani nečakala na jej odpoveď, zľahka vybehne po schodoch a vedie ju do niekoľkých spální. Gita konečne pochopí, prečo tá zmes starého a nového.

Kúpeľňa sa nepodobá na žiadnu inú, akú dosiaľ Gita v nejakom dome videla. Vaňa je na nožičkách ako z čias monarchie a celá podlaha je zakrytá mäkkým zeleným – to je zrejme farba, ktorú žena miluje – kobercom a z praktického hľadiska je to dosť nepochopiteľné. Namiesto kachličiek sú nad dreveným obložením látkové tapety a na stenách dve obrovské zrkadlá v masívnych mosadzných rámoch a obrazy. Gita takmer pokrúti hlavou, keď si pozorne prezerá výjav sťaby od Goyu.

„Na tento sa dívam najradšej,“ poznamená žena akoby mimochodom a vedie ju ďalej.

Posledná izba na poschodí má posuvné dvere v japonskom štýle.

Oproti nim sedí za počítačom muž s výraznou čeľusťou.

Ako sa vraví, Gite vyrazí dych.

Patrí do úzkej skupiny, ktorá ešte i vo veku blížiacom sa k päťdesiatke, vyzerá príťažlivo. Štíhly, vyšší, šľachovitý, s plavými, prešedivelými vlasmi. A s tým istým kovovým bledým pohľadom, ktorý na Gitu a jej kamarátky pôsobil aj v puberte.

Boli do neho zamilované asi všetky do jednej.

„Pani hľadá dom pre sestru, ktorá by sa chcela vrátiť domov na Slovensko,“ uvedie Gitu žena.

Muž jej venuje pohľad, ktorý sa zdá byť zvláštnou zmesou záujmu a pohŕdania. Kým jej podá ruku, akoby chvíľku otáľal.

Gita si je istá, že si ju nemôže pamätať, napokon, kto by si pamätal bezvýrazné, pomerne tiché dievča. Občas má pocit, že ani ona sama si seba z tých čias nepamätá. Muž sa napokon ani netvári, že by ju spoznal. A netvári sa ani, že by sa ho jej návšteva ktovieako dotýkala.

„Manžel je programátor, a doma je tam, kde má svoj počítač. Na tom, kde bývame, mu veľmi nezáleží,“ vysvetľuje Tizianka jeho nezáujem, keď vyjdú z prítmia obývačky, kde sú veľké okná zatiahnuté hrubými brokátovými závesmi, do záhrady. Tú bolo vidno aj na fotkách, ale vtedy bola zima. Teraz v máji hýri pri chodníčkoch farbami nízkych kobercových kvetov, len nad jazierkom sa ako na fotografii skláňa malá smutná vŕba a rastú rododendrony a cezmíny. Gita identifikuje aj bambus.

Veľký čierny pes je skokom pri svojej pani. Dievčatá ďalej nerušene skáču na trampolíne.

„Ak máte auto, všade sa dostanete rýchlo – aj do mesta, aj na úrady. A je tu väčší pokoj ako niekde bližšie v meste. Susedia sú tiež obstojní,“ melie žena svoje.

Dievčatá prestanú skákať, sedia a potichu sa na niečom dohadujú; dívajú sa smerom k nim.

„Záhrada je úžasná najmä v lete, taký balzam na dušu,“ pokračuje Tizianka. „Z obývačky je sem perfektný výhľad a vďaka tomu, že som vysadila veľa vždyzelených rastlín, je to pekné aj v zime.“

Vyzerá to, že tento dom je jej životné dielo, a Gitu stále viac zamestnáva otázka, prečo ho vlastne predáva. Teda predávajú.

Za chrbtom sa im ozve ťapkanie bosých nôh.

„Mami, ona chce kúpiť náš dom?“ opýta sa väčšie dievča akoby tu Gita ani nebola.

„To ešte nevieme,“ odpovie žena záhadne.

„Ale ona tu bude bývať sama?“ zamontuje sa do nepriameho výsluchu mladšie dievča.

„Nie, teta hľadá dom pre svoju sestru a jej deti,“ odpovedá žena trpezlivo a vôbec nezahriakne dcéry, že je neslušné sa takto vypytovať, navyše v prítomnosti človeka, o ktorom sa hovorí.

„Koľko má detí?“ pokračuje menšia vo výsluchu.

„Dve,“ vloží sa Gita mimovoľne do rozhovoru.

Dievča na ňu konečne obráti zrak.

„Dievčatá?“

„Nie, sú to chlapci,“ odpovie Gita ktovieprečo.

„Tak to sa im tu nebude páčiť,“ vyhlási dievča s neochvejnou istotou.

„Prečo si to myslíš, miláčik?“ opýta sa Tizianka a nohou nakreslí v tráve polkruh.

„Lebo toto je ženský dom,“ odpovie dievča.

„To je zaujímavé. Tvoj otec tu žije už dosť dlho a nikdy sa nesťažoval.“

„Dom nám vlastne postavil môj otec a ja – môj muž nemá pre takéto záležitosti zmysel,“ vysvetľuje Tizianka Gite.

„Oco nemá zmysel pre nič okrem počítača,“ pohodí spurne hlavou staršie dievča.

„Vanda, nie si spravodlivá,“ pokára ju Tizianka.

„Aj Linda to hovorí,“ dievča pevne hľadí do matkiných očí.

„Ešteže aspoň v tomto sa zhodnete,“ nadľahčí Tizianka.

„Tak čo poviete?“ otočí sa vzápätí nečakane ku Gite.

Gita si nachvíľku nie je istá, čoho sa otázka týka, ale potom odpovie:

„Dom je naozaj zaujímavý.“

Ale Tizianka akoby ju zrazu nepočúvala. Ďalej vykresľuje bosou nohou do trávy polkruhy.

„Viete čo? Mali by ste u nás jednu noc prespať. Podľa toho by ste cítili, či je to vhodné miesto.“

„Ale ja tu predsa bývať nebudem,“ namietne Gita.

„Pravdaže,“ prikývne Tizianka, ale zdá sa, akoby to nepovažovala za podstatné.

Gita zmätene hľadí na špičky svojich sandálov.

„Pokojne sa poprechádzajte po záhrade, skúste vyhmatať, či vám tu niečo neprekáža a ja si zatiaľ niečo vybavím,“ ozve sa opäť žena a otočí sa na bosej päte a skôr než by Gita stihla zareagovať, je preč.

Gita strnulo stojí na mieste, nevie, čo by mala robiť. Linda a Vanda škrabkajú psa, ktorý sa vyvalil na chrbát a otŕča im brucho, nevšímajú si ju.

Práve, keď sa pohne dopredu, aby tu aspoň tak hlúpo nepostávala, začuje, ako sa za ňou otvoria dvere na terasu.

Otočí sa.

Domáci pán zažmurká do slnka, potom pomaly podíde až k nej.

„Tretia lavica pri okne,“ povie.

Gita sa nezmôže na nič viac ako na prikývnutie.

„Bolo to veľmi zvláštne obdobie,“ povie muž a z vrecka na košeli vytiahne škatuľku cigariet.

„Doteraz nechápem, že som učil.“

Gita mlčí a cíti, že srdce jej bije rýchlo ako pri behu a bojí sa otvoriť ústa.

„Matika ma veľmi nebavila,“ povie Gita nakoniec, keď párkrát nasucho preglgne, aby vyplnila čoraz dlhšie ticho.

Muž neodpovie a Gita si spomenie, ako sa volá krstným menom. Peter. Peter – meter, centimeter. Príležitostný učiteľ matematiky.

„Fajčíte?“ ponúkne ju.

Gita zavrtí hlavou. Ešte vždy má stiahnuté hrdlo; nevie sa spamätať z toho, že si ju pamätá.

„Moja žena si vzala do hlavy, že tento dom môže odovzdať len do ´dobrých rúk´. Asi ste jej sympatická. Ale pravdupovediac, ja si nemyslím, že toto je dobré miesto pre život. Vlastne to tu celkom nenávidím,“ porozhliadne sa po ospevovanej záhrade, kde idylicky šantia jeho dve dcéry. Teda ak sú jeho.

Lebo Gita si zrazu nie je istá ničím. Najmenej sama sebou. Aj keď fajčiarov neznáša, blízkosť tohto fajčiaceho muža ju vzrušuje akoby bola znova gymnazistkou. Ukradomky si ho obzerá z profilu. Naozaj sa veľmi nezmenil.

Nachvíľu zauvažuje, že by tu možno aj prespala. Kvôli možnosti byť v jeho blízkosti. Akoby jej čítal myšlienky, pomedzi dva šľuky vydýchne otázku:

„Chce od vás, aby ste tu prespali?“

Gita stŕpne.

„Na ničom sme sa zatiaľ nedohodli,“ vytisne zo seba napokon.

„Tak sa dohodnime my dvaja,“ obráti sa k nej odrazu muž tvárou. „Opíšte svojej sestre tento dom tak, aby sa vedela rozhodnúť aj bez toho, že by sem znova chodila. Lebo ja som už nesmierne unavený z týchto návštev. Nechápte ma zle, ale mám rád svoj pokoj,“

Zahasí cigaretu a pozrie na Gitu takým rozhodným pohľadom, že Gita mimovoľne takmer zaspätkuje.

„Oci, oci,“ priženie sa k nim Linda, „Lord má zase kliešťa!“

„No tak mu ho vyberieme. Dones pinzetu,“ muž vykročí k psovi, ktorému sa Vanda hrabe v srsti a viac si Gitu nevšíma. Linda zmizne v útrobách domu, ktorý si Gitina sestra nikdy nekúpi.