Čas neúprosne beží. V máji 2024 uplynulo už päť rokov, odkedy Dušan Mitana opustil náš pozemský svet. Nepatril medzi tvorcov, ktorým by sa za minulého režimu, v období, keď sa oficiálne presadzovala metóda socialistického realizmu, mimoriadne darilo, ale ani medzi celkom vyradených z oficiálnej kultúry. Veď po debute Psie dni (1970) sa mu v normalizačných rokoch podarilo vydať štyri prozaické knihy: novelu Patagónia (1972), zbierku poviedok Nočné správy (1976), román Koniec hry (1984) a poviedkový výber Na prahu (1987). Marxisticky orientovaná kritika z nich nadšená nebola, lebo socialistický realizmus ignorovali, ale tešili sa mimoriadnej popularite medzi intelektuálne orientovanými čitateľmi. V literárnych kruhoch bol Dušan Mitana vnímaný tak trochu ako legenda už za svojho života, mal povesť bohéma. A tí, čo ho poznali bližšie, si iste vedeli predstaviť, že život s ním nebol ani jednoduchý, ani ľahký.
Názor vyslovený v poslednom súvetí predchádzajúceho odseku potvrdzuje kniha spisovateľovej manželky Evy Kristovej Mitanovej S dušou na jazyku, s kožou na trhu, ktorú v skvelom editorskom spracovaní (Marián Hatala) a grafickej úprave (Matúš Chalupa) na kvalitnom papieri a v pevnej väzbe vydalo vydavateľstvo Petrus (Bratislava, 2024). Má podtitul Sentencie o Dušanovi. Názov je veľmi výstižný. Jednak preto, lebo slovo duša je svojím spôsobom „ozvenou“ autorovho krstného mena, a jednak preto, že vo svojich dielach odhaľoval svoju dušu nad rámec bežnej autorskej prítomnosti v texte, že ako umelec stál za svojím presvedčením a svojou nekompromisnosťou sa v danej dobe vystavoval nebezpečenstvu perzekúcií (nielen prípadným literárnokritickým odsúdeniam). Možnosť slobodne tvoriť bola preňho taká dôležitá, že sa rozhodol byť na voľnej nohe, čo zaručovalo skôr nepohodlie ako komfort. Podtitul, samozrejme, netreba brať doslova, vyjadruje skutočnosť, že nejde o systematicky spracovanú autorovu biografiu (a, prirodzene, ani o odborný výklad jeho autorského naturelu), ale len o akési úlomky z jeho života.
Knihu autorka rozdelila do troch častí: Najťažších bolo prvých 72 rokov života, Tri rozhovory, Z rodinnej prózy.
Prvá časť, z istého pohľadu azda najdôležitejšia, je veľmi dynamická, v krátkych kapitolách zachytáva základné medzníky autorovho bytia, Eva Kristová Mitanová nám ako prozaikovi najbližšia bytosť odhaľuje podstatu jeho vnútra, zmýšľania a cítenia, emócií a presvedčenia. Zároveň odkrýva aj kus svojej vlastnej duše. Hneď úvodná kapitolka Keby… naznačuje, že pôjde o výpoveď mimoriadne otvorenú a úprimnú. O Mitanovom dobrovoľnom odchode zo života sa tu píše: „Choroba, staroba, to bol koniec jeho slobody, to bolo víťazstvo tela nad duchom, svár pominuteľnosti s večnosťou. A ja, ranená slepotou, som netušila že sa chce so svojou nočnou morou vyrovnať po svojom. Chvíľa ticha a spokojnosti po návštevách lekárov a psychiatrov.“ ( s. 12). A o vlastnom prežívaní manželovej smrti autorka na nasledujúcej strane, odkazujúc na názov jeho diela, hovorí: „Koniec hry ešte nenastal. Prežila som smrť milovaného manžela. V krátkom časovom slede po jeho dobrovoľnom odchode som si zúfala, smútila, obviňovala seba i celý svet za sprisahanie proti nemu, ale aj nenávidela, odsudzovala a kula pomstu za zradu. Protichodné pocity si so mnou zahrávali kruto a nezmyselne ako s loptou na kopanie.“ (s. 13).
Ďalšie kapitoly približujú jednotlivé epizódy z Mitanovho a spoločného manželského života, na ktorý mali dosah tiež historické, politické a spoločenské udalosti. Čitateľ má možnosť dozvedieť sa o tom, ako sa Eva a Dušan zoznámili, ako prebehlo ich prvé rande, ako dopadlo spisovateľovo štúdium najprv novinárstva, potom odboru filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky na Vysokej škole múzických umení, ako prežívali obdobie normalizácie, ako sa Mitana prostredníctvom pobytu na psychiatrii vyhol povinnej základnej vojenskej službe, píše sa tu aj o Mitanových priateľstvách, najmä s Dežom Ursínym a Mariánom Vargom. Autorkina výpoveď má hodnotu svedectva. Na jednej strane otvorene rozpráva o Mitanových opileckých excesoch, neverách, traumách a depresiách – to všetko, prirodzene, narúšalo vzťahy a rodinnú pohodu, na druhej strane ho prezentuje ako vnímavého a citlivého, raz silného, inokedy slabého človeka, ktorého nikdy neprestala mať rada. Keď sme pri spisovateľových sklonoch k alkoholizmu, jedinečným čítaním je kapitola s opisom príhody, keď ho opitého priviedol domov nie veľmi inteligentný príslušník Štátnej bezpečnosti, ktorý mal za úlohu sledovať ho a ktorý sa rozhodol, že u Mitanovcov prespí. Celý príbeh so skvelou pointou vyznieva ako dobre napísaná poviedka, ale nepochybne ide o skutočnosť.
Kniha prináša aj veľa zaujímavých informácií a súvislostí zo zákulisia literárneho života. Napríklad v epizóde, keď sa Mitana po pobyte na psychiatrickej klinike, kam sa utiekol, aby sa vyhol vojenskej službe, potreboval ako živiteľ rodiny s malými deťmi zamestnať, čo bolo pre jeho povesť veľmi ťažké. Do úvahy prichádzal návrat do redakcie Romboidu, v ktorej predtým krátko pracoval a ktorú po šéfredaktorovi Griešovi, ktorý tam bol na to, aby časopis „znormalizoval“, prevzali básnik Marián Kováčik na poste šéfredaktora a prozaik Pavel Vilikovský ako redaktor. Miesto sa Mitanovi pokúsila vybaviť manželka Eva, a to prostredníctvom návštevy ministra Miroslava Válka: „S odhodlaním hodným zúfalej matky a manželky som sa vybrala do inštitúcie, ktorá v nás budila strach: šla som na Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, priamo za ministrom.“ (s. 48) Minister ju skutočne prijal: „Môj predpoklad, že sa bude správať ľudsky, sa, našťastie, naplnil.“ (tamže). Napriek priamej Válkovej intervencii, ktorej bola Eva Kristová Mitanová aj priamo svedkyňou, Mitana miesto redaktora nedostal, a tak zostal na voľnej nohe. A na manželku sa za jej pokus zohnať protekciu hneval a komentoval to slovami: „Radšej pôjdem loj kopať, ako slúžiť režimu.“ (s. 50).
O spomenutej otvorenosti, o úsilí neskrývať ani to, čo hovorí v umelcov „neprospech“, svedčí opis situácie, keď Mitana podpísal Antichartu. Táto informácia – vzhľadom na Mitanov obraz rebela a nezávislého tvorcu – iste mnohých prekvapí tak, ako prekvapila i mňa. Autorka to okrem iného komentuje aj takto: „Áno, strach parazitoval v našich dušiach, ale často prerástol v tragikomédiu, pri ktorej sme sa radšej smiali, ako plakali.“ (s. 57).
Stredná časť knihy dokresľuje osobnosť Dušana Mitanu prostredníctvom troch rozhovorov. V prvom, ktorý bol publikovaný v komerčne zameranom magazíne pre ženy Šarm, kladie Galina Lišháková otázky Eve Mitanovej, pričom sa, samozrejme, zameriava na spolužitie so spisovateľom. Dopĺňa to, čo nám o iste nie konvenčnom manželstve prezrádza prvá časť diela. Napríklad na otázku, akým bol Mitana otcom, Eva odpovedá krátko, ale zrejme výstižne: „Bol výborným starým otcom, ale za otca sa vyučil až keď nám deti odrástli.“ (s. 119). Spomína sa tu aj Miatanovo „polepšenie“ v deväťdesiatych rokoch, keď sa stal „aktívnym kresťanom“ (s. 118) a: „To zmenilo jeho postoje aj správanie.“ (s. 118).
V druhom rozhovore autorka spovedá Mitanovho spolužiaka z VŠMU scenáristu Lea Štefankoviča. Jeho gro tvoria spomienky na štúdium v inštitúcii, ktorá vychovala – napriek obmedzeniam v ére socializmu, ba aj za normalizácie – množstvo skvelých umelcov. Štefankovič hovorí: „Lepšiu školu bolo ťažké si aj predstaviť. Prakticky sme nemali iné povinnosti, než pozerať filmy, niekedy od rána do večera…“ (s. 132). Samozrejme, do bohémskeho študentského života zasiahla normalizácia, ktorá spôsobila, že viacero slobodne zmýšľajúcich pedagógov zo školy vyhodili a vedúcim subkatedry sa stal dramatik Ján Solovič. O Mitanovom spore s ním v súvislosti so záverečnou prácou som počul kadekoho rozprávať už ako vysokoškolák, hoci nik nevedel, ako to presne bolo.
V treťom rozhovore sa Eva Kristová Mitanová rozpráva s fotoreportérom a publicistom Andrejom Bánom, ktorý je od Mitanu o dve generácie mladší. „Domaseda“ Dušana sa mu podarilo nahovoriť na spoločné cesty po Slovensku, a to v čase, keď – ako hovorí Eva Mitanová: „Aj jeho choroba, depresia od neho zaháňala útlocitnejších.“ (s. 142). Zrodilo sa z toho priateľstvo. V záverečných riadkoch dialógu odpovedá Eva na otázku Andreja Bána, ako ona a jej dcéry zvládli manželov a otcov definitívny odchod: „Čítame Dušanove knihy. Je v nich taký prítomný, že čakám, kedy otvorí dvere, vojde a bude sa tváriť, že bol iba na pive, že sa zdržal…“ (s. 143).
Tretia časť knihy, ako naznačuje jej názov, ponúka šesť textov, ktoré majú charakter umeleckej výpovede. Sú to dobre napísané poviedky, ktoré by obstáli aj samostatne, pričom pri niektorých by sa z faktov dalo určiť, že sa viažu na „mitanovský fenomén“ [napríklad text s názvom V električke, ktorý nielenže preberá názov slávnej Mitanovej poviedky z debutu Psie dni, ale približuje „aj ďalšie neblahé následky“ (s. 158), ktoré vyvolala], pri iných nie. Sympatické je, že ako svojrázne hrdinky sa v nich objavujú aj dve dcéry Mitanovcov, Táňa a Naďa, ktoré do nich vnášajú prvok hravosti a šantivosti, teda aj harmónie. Poviedky potvrdzujú, že niekdajšie, dlhé roky utlmené ambície novinárky Evy Kristovej Mitanovej, ku ktorým sa priznáva, písať umelecké texty, boli oprávnené. Keďže pod šiestym textom s názvom Rodinné trampoty je meno Dušan Mitana, ide zrejme o poviedku z jeho pozostalosti. Aj tá je z rodinného života, typická je pre ňu jemná irónia a sebairónia. Dialóg rodičov s dcérou s briskným intelektom, v ktorom si cez ňu riešia aj napätie vo vlastnom vzťahu, je dokonalý. V jednom momente im dcéra hovorí: „Lebo ste takí zaostalí!“ a vzápätí to zdôvodňuje: „Všetky decká majú rozvedených rodičov, len ja sa musím hanbiť!“ (s. 205).
Recenzované dielo Evy Kristovej Mitanovej nám bez príkras odhaľuje dušu jej manžela, ktorého vášeň pre tvorbu spaľovala, ba trochu i ničila, a ukazuje nám jeho ľudskú podstatu, ale je tiež vynikajúcim čítaním. O významných umeleckých osobnostiach sa s odstupom rokov či skôr desaťročí zvyknú písať životopisy, či už umelecké, alebo odborné. Som presvedčený, že po tejto knihe by už akákoľvek biografia o Mitanovi bola zbytočná. Samozrejme, literárnovedných interpretácií jeho – napriek nepriazni pomerov a zložitej povahe – dosť rozsiahlej tvorby bude ešte pribúdať.
Eva Kristová Mitanová: S dušou na jazyku, s kožou na trhu
Petrus, 2024
Igor Hochel (1953) vyštudoval slovenčinu a bulharčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil ako vysokoškolský učiteľ, lektor slovenského jazyka na univerzite v Sofii, redaktor a šéfredaktor literárneho periodika Romboid. V r. 2006 – 2008 bol predsedom Klubu nezávislých spisovateľov, v r. 2008 – 2012 predsedom Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska. Vydal 8 kníh poézie: Strom pred domom (1979), Svetlá na hladine (1986), Uprostred je mlčanie (1993), Pátrači v krajine nezvestných (1995, s grafickými listami Igora Bencu), Kôra nežne praská (1997), Utkané z vlasov (2005), K mojím ústam nahá (žena) (2009), Muž na peróne (2017). Je aj autorom poviedkovej knihy Muchy (v treťom roku okupácie) (2013). Intenzívne sa venuje literárnej kritike. Vydal odborné monografie Dotyky, sondy, postoje (2003) a Ladislav Ballek. Príbeh ako princíp (2005). Podieľal sa na viacerých literárnovedných publikáciách. Z bulharčiny preložil prozaické diela Jordana Radičkova, Ivana Davidkova, Ivana Kalčeva, Georgiho Gospodinova i ďalších autorov, výber z poézie Dimany Ivanovovej, z macedónčiny výber z poézie Matea Matevského.
