Igor Smelý (1967) je klinickým psychiatrom a psychoterapeutom a zároveň pôsobí ako odborný asistent na Inštitúte psychológie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. V odbornej oblasti sa zameriava na etické témy v psychoterapii a sociálnej psychológii, filozofické predpoklady a implikácie psychologických teórií a na interpretáciu a implementáciu novších neurobiologických poznatkov do klinickej psychológie a psychiatrie. Je autorom publikácií Fragmenty (post)modernej kultúry, Staromodrá rozprávka, Päť esejí o Bohu a filme, Nový morálny kód?!, Ako nepripraviť Darwina o rozum, Čo prezrádzajú naše sny, Integratívny prístup v psychoterapii. Žije v Prešove, je ženatý a má štyri deti.

K relevantným psychoterapeutickým metódam patrí aj tvorivé písanie. Využívaš túto možnosť vo svojej lekárskej praxi a odporúčaš pacientom tento typ terapie? Čo môže pacientovi kreatívne písanie priniesť?

Kreatívne písanie je jednou z psychoterapeutických techník. Ja ju nepoužívam, ale podobne ako ostatné techniky slúži pacientovi k lepšiemu spoznaniu samého seba, porozumeniu tomu, ako so sebou zaobchádza, ako sa vzťahuje k druhým a uvedomeniu si, ako to chce zmeniť. Techniky vo všeobecnosti podľa výskumov účinnosti prispievajú k úspešnosti psychoterapie z 15%. Oveľa dôležitejší je vzťah medzi terapeutom a pacientom, ktorý spolu s vnútornými a vonkajšími zdrojmi pacienta tvorí 30 – 40% výsledného úspechu. A tak sa väčšinou s mojimi pacientmi rozprávam. Koniec koncov, tak to asi robí väčšina terapeutov. Sadneme si v mojej garáži, prerobenej na terapeutickú miestnosť, do kresiel naproti sebe a rozprávame sa.

Ale čítal som ich poviedky, básne, denníky, zaujímam sa o kresby alebo inú tvorbu ľudí, s ktorými pracujem. Odráža to ich vnútorný svet, ktorému sa snažím porozumieť. V tomto zmysle akákoľvek forma sebavyjadrenia (aj písanie) je nápomocná. Otvára náš vnútorný svet druhému a pomáha nám samotným lepšie si porozumieť. Vidieť rozpory medzi tým, ako sa javíme sebe a druhým v atmosfére prijatia, je kľúčom k terapeutickému úspechu. Je to však iný spôsob čítania ako ten pri literárnom diele – viac zameraný na človeka, ktorý oproti mne sedí.

Čím je písanie pre teba?

Písanie je pre mňa, pravdepodobne, snahou dať sa spoznať. Vyjadriť, kto som a túžbou byť videný, počutý, milovaný. Domnievam sa, že ide o akúsi univerzálnu potrebu, ktorá leží v hĺbke každého z nás. Vo mne sa s uvedomením tejto túžby otvára náboženský rozmer. Dalo by sa povedať, že chcem, aby ma vnímali ľudia, ktorí toho, podobne ako ja sám, nie sú celkom schopní kvôli našim obmedzeniam. A tak sa obraciam na Boha. Nedávno zosnulý český biológ a filozof Zdeněk Neubauer tvrdí, že tvar akéhokoľvek živočícha či rastliny je snahou vyjadriť samého seba pred svetom. Toto som ja! U ľudí nadobúda toto sebavyjadrenie podobu umeleckej tvorby, ktorá je len predĺžením krásy, ktorú vidíme v prírode. Rovnako je pre mňa písanie druhom spoznávania samého seba. Opravujem a upresňujem vlastné názory, keď ich vidím na papieri. Až vtedy si niekedy uvedomím, že s niektorými sám nesúhlasím.

Zároveň je písanie pre mňa ťažkou prácou, do ktorej sa mi často nechce. Nepatrím medzi ľudí, ktorí píšu ľahko v akomsi „objatí múz“. V hlave to nosím dlho, ale sformulovať to, dať to na papier, vyjadriť sa – do toho sa mi často nechce.

A čítanie?

Čítanie je podobne ako písanie mojou snahou spoznať druhých, porovnať to s vlastnou skúsenosťou, a tak lepšie poznať seba. Takže ide o dve strany tej istej mince. Od detstva som bol knihomoľom, čo sa nestretávalo u mojich rodičov s veľkým pochopením. Teda mama to asi chápala, rada čítala, aj keď čoraz menej, ale otec bol výsostne praktický človek, ktorý čítal odborné knihy, noviny a sem-tam náboženské knižky. Napriek tomu mi zafinancoval vydanie mojej prvej knihy Fragmenty (post)modernej kultúry, za čo som mu vďačný. Myslím, že to bolo preňho ťažké dať peniaze na niečo také nepraktické ako je filozofická kniha.

Počas základnej školy za socializmu sa nás učitelia pýtali, čím chceme byť. Ja som chcel byť spisovateľom. Učiteľ mi vysvetlil, že také povolanie v socializme neexistuje, že môžem byť žurnalistom. Tomu slovu som síce nerozumel, ale keď dospelí hovoria? V demokratických pomeroch by som asi po strednej škole pokračoval týmto smerom, ale rodičia mi vysvetlili, že filozofické smery sú v područí marxizmu-leninizmu, a tak som išiel na medicínu.

A tak riadením Boha či osudu som po úvodnej internistickej perióde zasvätil svoj život psychiatrii, ktorá má k literatúre z medicínskych odborov najbližšie. Domnievam sa, že psychoterapia je plnením si môjho detského sna. Počúvam príbehy druhých ľudí a vstupujem do nich. Možno Boh využil môj talent pracovať s jazykom na niečo potrebnejšie. A knihy som aj tak napísal, ale v oveľa väčšej slobode a nie pod tlakom vydavateľa.

Viem, že veľmi silný vzťah máš aj s hudbou.

Tak to je ďalšia srdcovka. Od puberty ma to „drží“. Som vášnivým poslucháčom čoraz väčšieho spektra žánrov. Od vážnej hudby až po tvrdší metal. Niektorým som sa kedysi vysmieval, ale nikdy nehovor nikdy. Je to podobné ako v literatúre, začneš s detektívkami a skončíš pri Anne Kareninovej alebo Bratoch Karamazovcoch. Podľa novších neurobiologických výskumov hudba ovplyvňuje emočné oblasti nášho mozgu, ktorým sa hovorí systém odmeny. Ten je evolučne veľmi starý a u nižších živočíchov reaguje na príjemné podnety, súvisiace so stravou a sexom. Ľudia si ho niekedy umelo stimulujú drogami alebo alkoholom. Ja uprednostňujem počúvanie hudby.

Keď je navyše obohatená o slová, ktorým rozumiem, ktoré nie sú plytké, zážitok sa obohacuje. Vyrastal som v dobre textárov básnikov ako Kamil Peteraj, Ľuboš Zeman, Daniel Mikletič, Peter Uličný a bol to môj prvý kontakt s poéziou, ktorej som v písanej forme až tak nerozumel. Teraz sa teším na nový album obnoveného Nerezu s Luciou Šoralovou a som zvedavý na tvoje texty. Zlom sa mi veľmi páčil.

Ďakujem, to sa teším!

Hovoríme tak pozitívne, ale teraz sa dotknem tých temnejších oblastí. Môže byť podľa teba písanie, a najviac ma zaujíma písanie poézie, lebo aj sám sa mu venuješ, sebadeštrukčné? Teraz ma zaujíma tvoj aj oficiálny názor. Čítala som niekde o vzťahu psychopatológie a tvorivej práce spisovateľov. Ako to je? Na jednej strane je tvorivé písanie liečivé a na druhej strane sa v niektorých výskumoch spomínajú práve básnici ako najviac ohrozená skupina. Je to spojené s genetickými predispozíciami alebo viac s výdajom energie, ktorý nakoniec spisovateľa vyčerpá a privedie k psychickým problémom? Skrátka – môže si človek, píšuci poéziu, písaním ublížiť?

Ako každý dar, môže byť písanie zároveň prekliatím. Záleží na tom, čo s tým darom urobíme. A tak písanie poézie môže viesť k vyliečeniu alebo aspoň zvládaniu ťažkého života citlivých ľudí, ale môže nechcene aj prispievať k prehĺbeniu psychopatológie. Pýtaš sa, či je to geneticky podmienené?

Áno.

Geneticky je podmienená naša osobnosť, to sú tie moje „dary“, o ktorých hovorím. Máme niečo dané do vienka a učíme sa s tým žiť. Sú ľudia citlivejší a odolnejší. Básnici patria k tým citlivejším. Nemyslím, že ich písanie a vydávanie energie privedie k vyčerpaniu. Často ide o spôsob samoliečby. Podobne aj o nás, psychoterapeutoch, sa hovorí, že často si svoje povolanie volíme, aby sme pomohli sami sebe. A myslím, že je na tom kus pravdy. Dôležité je naučiť sa svoju prácu, či už ňou je psychoterapia, alebo poézia, robiť tak, aby sme si ňou neubližovali, pomohli sami sebe a obohatili aj druhých.

Českí psychológovia Ivo Čermák a Ida Kodrlová vydali kvalitatívnu analýzu diel Virginie Woolfovej, Sylvie Plathovej a Sarah Kaneovej, ktoré spáchali samovraždu. Jedným z odkazom tejto štúdie je, že najviac sú ohrození básnici, ktorí píšu fragmentárne. Smerom k príbehovosti napísaného sa výskyt psychopatológie znižuje. Zdá sa, že sme príbehové tvory a aj svoj život potrebujeme vnímať ako zmysluplný príbeh. Dnešná postmoderná doba praje fragmentárnosti a odmieta metapríbehy, ale zdá sa, že ich potrebujeme viac, ako by sme si chceli priznať.

Jedna tvoja publikácia sa volá Čo prezrádzajú naše sny. Už sa ti prisnila nejaká téma novej knihy, článku, básne? Sú pre teba sny inšpiráciou pri písaní alebo čítaní?

To je jediná moja kniha, ktorá vznikla na objednávku saleziánskeho vydavateľstva Don Bosco. Asi v tom čase nevedeli nájsť iného veriaceho psychiatra, a tak sa obrátili na mňa. Dali mi voľnú ruku, a tak som sa snažil posúdiť význam snov z náboženského aj psychologického hľadiska. Sigmund Freud považoval sen za „zlatú cestu“ do nevedomia, ale to množstvo interpretácií snov, ktoré sa v dejinách psychológie a psychoterapie vyskytlo, nabáda k opatrnosti. Zdá sa, že vyjadrujú niečo o nás, ale málokto vie čo. Žiadne snáre, ani tie psychoanalytické, nefungujú. Ale, na druhej strane, sa určite v snoch objavujú témy, ktorým v bdelom stave nevenujeme dostatočnú pozornosť, a tak nás v spánku „informujú“ o tom, že aj nimi je potrebné sa zaoberať.

Nečerpám inšpiráciu zo snov, aj keď sa niekedy ráno zobudím a premýšľam nad snom, ktorý sa mi zdá dôležitý. O čom ma chcel „informovať“? Častejšie však sny zabúdam, aj keď sa mi sníva veľa.

Ktoré knihy obsadili tvoj stolík v čase koronakrízy?

Môj stolík či skôr moje stolíky obsadzujú rôzne knihy. Niektoré si tam len položím, iné začnem čítať a niektoré aj dočítam. Čítam viac vecí naraz, niečo kratšie, niečo dlhšie. Annu Kareninu už vyše roka, ty vieš prečo, ale odporúčala si mi to neprezrádzať, tak neprezradím. Z prózy som čítal talianskych spisovateľov Domenica Starnoneho alebo Elenu Ferrante, ale aj Borgesovu autobiografiu a teraz som odložil Záhadu Henriho Picka od Davida Foenkinosa. Príjemné a ľahké čítanie. A v pandemickom programe som si prečítal Mor od Alberta Camusa (od doktora Rieuxa by sme sa mohli mnohému učiť aj v dnešnej dobe) a Vyhlaslý případ od môjho obľúbeného Grahama Greenea. Z poézie som čítal Erika Ondrejičku a Emily Dickinsonovú. Z odbornej literatúry ma oslovila Nancy McWilliamsová so svojou Psychoanalytickou diagnózou a David J. Wallin s Väzbou v psychoterapii.

To je dosť pestrý záber. Spomínaš romány, poéziu aj odbornú literatúru…

Včera som otvoril eseje od francúzskeho básnika Pierra Emanuela a hneď na prvej strane ma oslovilo, ako sa snaží spojiť subjektívny svet básnikov s objektívnym svetom vedy. Nadobudol som dojem, že z opačného konca sa dotýka toho, čo hovorí už spomínaný Zdeněk Neubauer. Rozdelili sme svet na subjektívny a objektívny, básnici niekedy uviaznu v subjektivite, vedci v objektivite a zabúdame, že svet je len jeden. Ten prirodzený, povedali by fenomenológovia.

Máš skúsenosť s tým, že niektorá kniha významne presiahla do tvojho najintímnejšieho života? Nemusíš prezrádzať jej názov. Ale prezraď, prosím, aspoň intenzitu toho presahu.

Premýšľal som nad touto tvojou otázkou, ale nenašiel som takú knihu. Samozrejme, boli knihy, ktoré v určitý čas a v určitej situácii zarezonovali s mojím vnútrom. Ale časy a situácie sa menia, a tak tie knihy ostávajú ako míľniky pri ceste, po ktorej som prešiel. V psychoterapii som sa naučil všímať si určité vzorce prežívania a správania svojich pacientov, ktoré sa opakujú. Každý ich máme a niektoré sa objavia v našich knižniciach. Keď sa pozriem na tú svoju, rozpoznám autorov, ktorí ma formovali. Tvoria akési série kníh. Podobne ako s rodičmi som s nimi súhlasil aj polemizoval. Ivan Klíma mi vysvetľoval milostné vzťahy, Graham Greene a Sören Kierkegaard podobnosti milostnej a náboženskej vášne, J. H. Newman ma učil byť pravdivý k Bohu a usvedčoval ma z mojej nepravdivosti, M. Buber o tom, aký má byť úprimný vzťah k ľuďom a Bohu. Menej známy francúzsky teológ Claude Tresmontant mi ukázal spojitosti medzi evolúciou a príbehom stvorenia. Inšpiroval ma C. S. Lewis nielen Kronikami Narnie, ktoré som čítal deťom. A v odbornej sfére psychoterapeuti, ktorí majú radi ľudí, s ktorými pracujú. Niektorí sú navyše skvelými rozprávačmi, ako taký I. Yalom. Ruskí náboženskí filozofi mi ukázali, že existuje aj iná, menej racionalistická a rímskym právom poznamenaná cesta k Bohu. A českí biológovia Neubauer, Markoš a Komárek mi dali bohatší pohľad na živý svet. A, samozrejme, je tu Milan Rúfus a jeho úcta k životu.

A aby to nebolo také preintelektualizované: Ray Bradbury je pre mňa majstrom fantastickej poviedky a obdivujem, ako do nej dokázal vniesť poetično, Stephen King, aj keď nečítam horory (alebo len niekedy) píše výborne a hrubé psychologické kriminálky od írskej spisovateľky Tany Frenchovej mám tiež rád (aj keď tá posledná sa už jej až tak nepodarila).

Ktorú knihu by si vyhlásil za knihu dvadsaťročia? Môžeš sám sebe vyhlásiť aj knižný battle.

Uf, asi myslíš súčasného autora, ktorý napísal niečo v posledných dvadsiatich rokoch. Ťažká otázka. Prehliadam knižnicu a páčila sa mi Cesta od Cormaca McCarthyho, ktorá získala aj Pulitzerovu cenu. Temné, ale so svetlom na konci tunela. Ale určite v tom poslednom dvadsaťročí bolo viac dobrých kníh. A mnohé sa mi ani nedostali do rúk.

Dáš nám tipy na liečivé knihy? Nepýtaj sa ma, čo majú liečiť. Možno smútok, možno len nudu a možno niečo viac…

Léčba Schopenhauerem od Irvina Yaloma o sile skupinovej psychoterapie na povzbudenie v trápení a Desátý kruh od Jodi Picoultovej o otcovskej láske k dcére. Slyšel jsem sovu zavolat své jméno od Margaret Cravenovej a Konec dobrodružství od Grahama Greenea o láske k Bohu a k ľuďom.

(S Igorom Smelým sa zhovárala Silvia Kaščáková)