Ivana Zacharová: Láska má mnoho podôb

Literárny debut Barbory Pauličkovej s názvom Kdesi medzi koncami a začiatkami otvára tému polyamorie. Polyamoria je praktizovanie a akceptácia viacerých ľúbostných (romantických alebo sexuálnych) vzťahov s plným zainteresovaním všetkých zúčastnených. Názov je veľmi výstižný, pretože presne opisuje aktuálny stav hlavnej postavy. Tá sa nachádza kdesi medzi začiatkami a koncami, medzi dvomi bodmi, v pocite, ktorý nie je jasne definovaný. Román je o hľadaní, o neistote, o rozhodovaní, ktoré často nemá jednoznačné odpovede. Autorka citlivo reflektuje, že láska môže mať mnoho podôb, pre niekoho je polyamorný vzťah nepredstaviteľný, pre iného naopak. Autorka sa nevenuje len láske vo vzťahu, ale tiež tomu, ako sa človek v takomto dynamickom a „neštandardnom“ nastavení, v trojici, cíti, čo od neho očakávajú ľudia, čo očakáva on sám, aké predsudky či vnútorné bariéry musí prekonať.

Ľúbim teba i teba

Kniha rozpráva príbeh troch postáv: Tamary, Petra a Silvie. Tamara a Peter už dlhšie tvoria pár, pričom ich vzťah funguje viac-menej rutinne, vášeň akoby sa vytratila, no ani jeden z nich nemá záujem o rozchod, na svoju rutinu si zvykli. Alebo nie? Tamara si pri spoločnom výlete kladie otázky, či má život vyzerať takto, či ju ešte v živote niečo vzrušujúce čaká, či je Peter ten pravý a podobne. „Cesta do Marianky trvala necelé tri hodiny, čo je to v porovnaní s celým zvyškom života? (…) Čo nás núti žiť život cudzincov? Život, ktorý pre spoločnosť pôsobí ideálne, krásne, ba až harmonicky. Život s jasne danou budúcnosťou, v ktorom starostlivý muž kladie smiešne otázky usmiatej žene. Tak prečo sa tá žena navonok usmieva, a vnútri kričí?“ Tamarine myšlienkové pochody často vyznievajú pateticky a klišéovito, ale vieme jej porozumieť. Veď kto z nás si niekedy s pátosom nezúfal? Jedného dňa Tamara náhodou spozná Silviu – melancholickú, charizmatickú ženu, ktorá ju zaujme od prvého okamihu. Prítomnosť Silvie do jej života vnáša nové napätie, šteklenie v bruchu, túžbu, a spočiatku aj pochybnosti, ktoré sa po pár stretnutiach rozplynú. Začnú sa stretávať a treba to oznámiť Petrovi. Tamara sa nechce vzdať ani jeho, ani Silvie. Netrvá dlho a vzniká ľúbostný trojuholník, ktorý je plný vášne, lásky, porozumenia, ale aj váhania, nepokoja a žiarlivosti. Má takýto vzťah vôbec budúcnosť? Dokážu sa traja ľudia milovať a akceptovať a chorobne pri tom nežiarliť? Hlavným motorom príbehu je napätie medzi lojalitou, vlastnou identitou, túžbou, žiarlivosťou a predsudkami. Všetky tri postavy stoja pred rozhodnutím, kam posunúť mantinely spoločenských konvencií.

Žiť v ľúbostnom trojuholníku je náročné

Pri čítaní môže čitateľ dospieť k dileme: aký človek je vlastne Tamara? Trápi Petra, ten pokorne znáša jej vrtochy, submisívne sa podriaďuje, spočiatku myšlienku na polyamorný vzťah odmieta, no potom mu dá zelenú. Tamara by chcela mať oboch, neustále sa zhrýza ťažkými myšlienkami a úvahami. Častokrát akoby podľahla depresii, no vždy jej niekto alebo niečo hodí záchranné lano. Chodí na terapiu, ale aj jej vzťah s terapeutkou sa ukáže ako nie celkom bezpečný. Autorka svojej postave dosť naložila. Sledujeme jej vnútorné dilemy, vlastné očakávanie a potreby. Na druhej strane takmer nič nevieme o ostatných dvoch vrcholoch milostného trojuholníka. Niekde na sociálnych sieťach som čítala výčitku, že čitateľom chýba ponor do mysle ďalších postáv. Táto výčitka nie je namieste, nakoľko autorka zvolila ja-rozprávanie a hlavná hrdinka teda do hláv ostatných nevidí. Mohla však aspoň v dialógoch medzi postavami hlbšie načrtnúť duševné rozpoloženie postáv. Vieme, že Peter bol nahnevaný a žiarlil, ale Silviine pocity zostávajú tajomstvom. Tamara nie je idealizovaná hrdinka, má svoje chyby, zmieta sa v neistote, túžbe, v strachu aj v hneve. Je plná nedefinovateľného hnevu. „Začala som analyzovať všetok svoj hnev. (…) Najviac sa hnevám na druhých, keď sa hnevám na seba. Nie na Petra, že je submisívny, ale na seba, že to využívam a baví ma to. Nie na Silviu, ale na seba, že sa bojím pocitov, ktoré vo mne vyvoláva.“ Veľmi ľahko sa s ňou môžeme stotožniť. Silvia a Peter tiež nie sú jednoznačne kladné či záporné figúry. To pridáva na autenticite a komplexnosti. Koniec zostáva otvorený, je na čitateľovi, aby si vyfabuloval, ako to napokon s hrdinami dopadlo. A to je dobre. Dáva postavám i čitateľskej verejnosti nádej, že láska môže fungovať v akejkoľvek podobe. Je to iba o ľuďoch. Pre niektorých čitateľov môže byť tento aspekt frustrujúci. Kniha neponúka „výslovné riešenie“, neuzatvára všetky konflikty. Čitateľ, ktorý očakáva uzavretú dejovú štruktúru, môže byť nespokojný.

Príbeh otvára viacero aktuálnych tém

Jazyk autorky je moderný a svieži. Kniha sa číta ľahko a pomerne rýchlo, hoci niektorým pasážam chýba dynamika, pretože veľa priestoru sa venuje introspekcii, myšlienkam, reflexii. To spôsobuje, že dej sa spomaľuje, no to vôbec nie je na škodu. Ponor do mysle hlavnej hrdinky je veľmi zaujímavý. Pauličková popretkávala text peknými a údernými myšlienkami. Chcelo by to však viac prepracovať dialógy, ktoré často pôsobia umelo a strojene, miestami sa postavy vyjadrujú ako zo psychologickej príručky. Román má necelých stošesťdesiat strán, ide teda o relatívne hutný text, autorka nekombinuje veľa dejových línií, sústreďuje sa primárne na svoje tri postavy, ich vzťahy a pocitové stavy. Dej je pomerne sústredený, introspektívny, viac zameraný na vnútorné konflikty než na veľké vonkajšie udalosti. Menší počet strán neposkytuje veľa priestoru na to, aby boli detailne rozvinuté všetky možné aspekty: psychologické predhistórie postáv, širšie okolie, sociálne alebo kultúrne kontexty, ktoré by mohli ovplyvniť ich rozhodnutia. Nie všetky vzťahové či vnútorné dilemy tak môžu byť úplne uspokojivo vyriešené. Čitatelia, ktorí majú radi rozsiahlejšie psychologické prózy, môžu pozorovať, že niekedy zostávajú témy len na povrchu. Príbeh Tamary, Petra a Silvie núti čitateľstvo premýšľať nad mnohými témami, či už je to milostný trojuholník, láska ako taká, duševné zdravie, životné predstavy, spoločenské konvencie a predsudky a mnoho ďalších.

Barbora Pauličková sa ukazuje ako nádejná autorka, ktorej nechýba odvaha ani pisateľská zručnosť. Vyslovujem nádej, že o nej ešte budeme počuť. Sama som zvedavá, s čím príde nabudúce. Z literárno‑spoločenského hľadiska výborným spôsobom zareagovala na súčasnú diskusiu o tom, čo vlastne znamená milovať, byť vo vzťahu, byť sám sebou – či už ide o lásku heterosexuálnu, homosexuálnu alebo iné formy vzťahu –, a ako sa vyrovnať s tlakom spoločnosti, očakávaniami a s vlastnými vnútornými hranicami.

Barbora Pauličková: Kdesi medzi koncami a začiatkami

Artis Omnis, 2025