Jana Micenková (1980) vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na FAMU v Prahe. Literárne debutovala zbierkou poviedok Sladký život (2018), ktorá bola nominovaná na cenu Anasoft litera. Za dramatický text Rekonštrukcia prípadu Janko Rybárik získala 2. miesto v súťaži DRÁMA (2019). Text bol realizovaný v Slovenskom národnom divadle ako scénické čítanie. Jej dramatický text Mindfuck vyšiel v zborníku súčasných dramatických textov GREEN DRÁMA (2020). V roku 2021 vydala psychologický román Krv je len voda, ktorý sa venuje analýze vzniku násilného činu a rozkladu dysfunkčnej rodiny. Román bol nominovaný na ceny Anasoft litera a René, a vyšiel v maďarskom aj českom jazyku. Jej najnovšia zbierka poviedok s názvom Kvety&Klobásy (2025) sa zaoberá hraničnými stavmi materstva a snaží sa taktiež zachytávať problémy v dlhoročných partnerských vzťahoch. Okrem prozaickej tvorby Micenková píše aj rozhlasové hry pre rádio Devín.
Tvoja nová kniha Kvety & Klobásy sa zaoberá každodennými banalitami, ktoré niektorých ľudí – a v tejto aktuálnej próze najmä ženy – priam zrážajú k zemi. Istým spôsobom mi poviedky v knihe evokujú zrelosť: akoby tvoje postavy dospievali a prechádzali za pomyselnú hranicu, pred ktorou ešte existovali otvorené konce a možnosti, za ktorou je ale už len existenciálny cynizmus a nuda, prípadne vyrovnanie sa s týmto cynizmom a nudou. Ako to vnímaš z perspektívy stvoriteľky týchto postáv a zároveň matky reálnych detí?
Vnímam to tak, že v určitom veku, zhruba po 40-ke, prichádza nejaké bilancovanie, človek si uvedomí, že mnohé si predstavoval inak, ešte by chcel niečo dokázať, ale už nemá kapacitu, motiváciu, silu… Deti už majú vlastný svet, manželstvá akosi chladnú a človek sa cíti osamelý. Vtedy hľadá náhradu: nejaký dopamín, milencov, milenky, novú nádej, túžbu…
Tulipán, ktorý olizuje žena na obálke knihy, pre mňa vlastne symbolizuje túto túžbu po dopamíne. A nemusí nutne ísť o sexuálnu túžbu, môže to byt túžba po blízkosti, či po prijatí, alebo túžba, ktorá prerastie v závislosť – na jedle, na sociálnych sieťach, na čomkoľvek.
Príbehy v knihe Kvety & Klobásy spolu nesúvisia, postavy z jednej poviedky sa neobjavujú v inej, napriek tomu sú si tematicky a štylisticky blízke. Bol to autorský zámer alebo je to skôr niečo, čo si postavy akoby samy vypýtali?
Mala som pripravených viac poviedok, ale chcela som, aby bola zbierka spojená spoločnou témou, jednotným konceptom. Preto som nakoniec vybrala týchto osem kusov. Behom písania textov, na ktorých som posledné štyri roky pracovala, sa mi celkovo vynárali a opakovali podobné témy, aké sa skloňujú aj v tejto zbierke: vyčerpanosť/vyhorenosť z materstva, ochladnutie dlhoročných vzťahov, kríza stredného veku… Formálne som zasa chcela, aby každá poviedka bola niečím osobitá, aby som štylisticky trošku vyšla zo svojej spisovateľskej komfortnej zóny a pokúsila sa aj o experient. Čo je (dúfam) poznať napríklad v poviedkach Obžalovaná či Denník tehuľky alebo prísľub blížiacej sa apokalypsy.
Tvoja prvá kniha bola poviedková, nasledoval román, teraz sa opäť vraciaš k poviedkam. Pomedzi to si tiež písala divadelné hry. Ktorá forma je ti najbližšia a akým spôsobom sa rozhoduješ, či dáš konkrétnemu príbehu kratší alebo rozsiahlejší priestor?
Román Krv je len voda som písala dosť dlho a bola som v ňom ponorená takmer bez prestania. Momentálne však mám dve deti a menej času, netrúfla som si zahĺbiť sa do takého náročného projektu akým je román, vyžadujúci konzistentné napojenie. Poviedky sa mi v tomto zmysle zdali byť „jednoduchšie.“ Postupne som však prišla na to, že mám radšej dlhšie formy, ktoré mi umožnia viac sa rozpísať a vyhrať sa so situáciami. Poviedky sú záludné v tom, že treba rozohrať veľké veci na malej ploche. A zároveň ich vedieť dobre vypointovať. Nuž ale dúfam, že sa mi to napokon podarilo…
V textoch sa spája vysoké s nízkym, literárne s popkultúrnym, sofistikované s vulgárnym. Myslíš pri písaní na konkrétne čitateľstvo alebo píšeš inštinktívne, akoby skôr pre seba?
Píšem dosť intuitívne. Vysoké a nízke spájam preto, lebo tak to je – síce sa všetci môžeme tváriť nesmierne intelektuálne, ale aj tak sa občas bez výnimky správame ako prasiatka, napadajú nám škaredé myšlienky, používame nepekné výrazy. Aj človek, ktorý sa tvári, že celé noci študuje Danteho a Prousta, si občas rád prečíta bulvárne články o tom, čo má nové Dara Rolins.
Na čitateľstvo myslím skôr po dopísaní. Pri tejto zbierke som premýšľala, že by bolo super, ak by si tieto poviedky prečítali ženy/matky/manželky/milenky… Pritom som nikdy nechcela písať „ženskú“ alebo „mužskú“ literatúru. V tomto prípade si však myslím, že extrémne pocity popísané v knihe ako je nevyspatosť, tehotenská depresia, syndróm prázdneho hniezda, … zažívajú mnohé ženy, a pritom sa o nich ťažko hovorí, stále sú tak trochu tabu. Myslím si, že nám pomôže, keď si uvedomíme, že v tom nie sme samy. Napríklad, tehotenstvo nemusí byť pre každú ženu príjemné obdobie. Alebo: temné myšlienky nevyspatej matky sú tiež súčasťou procesu, treba ich prijať a snažiť sa s nimi nejako pracovať, aby človeku nepreplo.
Tvoje texty sa vyznačujú čiernym humorom, no takmer vždy tnú do živého, idú až na dreň, na hranicu toho, čo vnímame ako znesiteľné. V románe Krv je len voda sme boli svedkami dramatického rozkladu jednej rodiny a jej konkrétnych členov. Kvety & klobásy komunikujú trochu viac v náznakoch, ale to, čo pomerne jednoznačne naznačujú o nás a o spoločnosti, je rovnako ťaživé. Fascinuje ťa ako autorku práve táto poloha, alebo sa skôr sama snažíš vyrovnať s tým, akí sme?
Vlastne sama neviem, prečo sa moje texty vždy vyvŕbia tak dramaticky až tragicky. Som v podstate dosť pozitívny človek so skvelým zázemím, mám okolo seba dobrých ľudí, spokojnú rodinu… Avšak občas mi napadajú temné až apokalyptické myšlienky, a prepadajú ma také silné existenciálne úzkosti, až mi je z toho samej zle. To potrebujem spracovať pri písaní. Radšej si svoje „schizy“ terapeuticky hodím do textov, než aby som ich ventilovala na svojich blízkých.
Poviedky v knihe nám okrem vyšumených manželstiev prinášajú aj vážnejšie socio-ekonomické témy. Stretávame sa aj s niekoľkými sondami do životov slobodných matiek zo sociálne slabších vrstiev. Čo ťa inšpirovalo k spracovaniu tejto témy?
Vždy ma bavili sociálne témy a sociálne drámy. Páči sa mi, keď sa tieto témy v literatúre nenásilne spracúvajú.
Uvedomujem si, že som na tom zatiaľ po ekonomickej stránke dosť dobre. Stále si môžem dat avokádový chlebíček, kávičku, cheesecake, remeselné pivo a iné hipsterčiny. Uvedomujem si však aj to, že táto „privilegovanosť“ môže skončiť, hoci aj zo dňa na deň. Ako matka viem, že dieťa je veľmi drahá položka. Dokážem si teda predstaviť, aké peklo musí zažívať slobodná matka, ktorá je na všetko sama a sotva vyžije. Snažila som sa vžiť do situácie takejto slobodnej matky, ktorá si chce trošku užiť a nemá ani na podnájom, predstavovala som si seba, s mojimi nenažratými chúťkami… Už samotná predstava ma vydesila, preto som to musela spracovať v poviedke.
Ďalšou zásadnou témou, ktorú si prostredníctvom svojich nových próz pootvorila, a ktorú si už spomenula, je tehotenská depresia. V knihe je zachytená fragmentárnou denníkovou formou. Stretávame sa v nej so ženou, ktorá si vedie záznam o konkrétnych týždňoch svojho tehotenstva. S pribúdajúcimi záznamami je stále jasnejšie, že na rozdiel od pozitívneho očakávania, na aké sme v takýchto prípadoch zvyknuté/í, sa u ženy stupňuje psychóza. Povedz nám o tom viac.
Čiastočne som vychádzala z nepríjemných pocitov behom môjho tehotenstva. Permanentná únava spojená s depresiou. Keď sa na to pozerám spätne, myslím, že som naozaj mala nejakú formu tehotenskej depresie. Iritovalo ma všetko a všetci, až do vývrtky. Nebavilo ma absolútne nič, ani to, čo ma za normálnych okolností baví: knihy, filmy… Všetci sa mi zdali byť nudní, trápni, mimo…
Našťastie to potom pominulo, nerada by som také čosi znovu zažila. (Smiech). Najviac ma rozčuľovali domáce práce, pripadalo mi to všetko strašne zbytočné.
Každopádne som si vtedy zapisovala nejaké pocity, ktoré som po pôrode spracovala do poviedky Denník tehuľky alebo prísľub blížiacej sa apokalypsy. V poviedkovom denníku sú situácie, samozrejme, vyhrotené do úplného extrému. Nebol to môj osobný prípad, ale viem si predstaviť, že sa niekomu v tehotenstve môže spustiť aj takáto psychóza… Preto o tom treba hovoriť a písať!
Plánuješ sa teda podobným témam venovať aj pri ďalších projektoch, alebo už sa tešíš na spracovanie nového materiálu?
Snažím sa teraz písať niečo radikálne iné. Nová kniha by mala byť o umieraní blízkeho človeka v inštitúciach. Bude to dosť osobné, preto dúfam, že sa mi to snáď podarí zachytiť nepateticky.
(S Janou Micenkovou sa zhovárala Mária Modrovich)
