Marta Hlušíková: Nenápadní sú vždy naj

(úryvok z knihy)

Aj v tretej časti voľného triptychu Modré srdce s kečupovým fľakom – Kam zmizol môj brat – Nenápadní sú vždy naj pôjde o srdce. No nie nakreslené modrou farbičkou so škvrnami od kečupu. Je drevené, ručne vyrezávané a darované z čistého priateľstva. Laura sa konfrontuje so svetom, v ktorom žije, uvažuje, čím raz bude. Tomáš, Laurin mladší brat, je dieťa plné otázok a vtipných nápadov. Dobré srdiečko rodiny, ktoré by raz chcelo byť dlaňovým tlmočníkom tých, ktorí sa dorozumievajú iba hmatom. Príbehy nezaťažené optikou dospelých sú plné situačného humoru a prekvapivých zvratov.

 Už viem, načo sú asistentky

Náš Tomi je otázkové dieťa. Podľa mňa by sa mali otázky končiť ešte v predškolskom veku. Mám niekedy dojem, že Tomi sa bude pýtať každého, vždy a všade. To aj ja som bola takáto zvedavá? Veď aj teraz. Priplichtil sa k mame, ktorá sa konečne uložila do fotelky a práve popíjala svoju obľúbenú kávu. Kedysi sa jej Tomino schovával a teraz sa pýta. Nikdy jej tú kávu nedá poriadne dopiť.

„Mami, čo to znamená, že do smrti smrťúcej?“

„A to si kde počul?“

„Teta Zajacová minule komusi vykladala, že sa to do smrti smrťúcej nenaučí.“

„Čo sa nenaučí?“

„To neviem, ale zaujíma ma tá smrť smrťúca. To je akože väčšia smrť ako obyčajná smrť? A mala aj babka smrť smrťúcu?“

„Tominko, to sa iba tak hovorí. Keď teta Zajacová povedala, že sa niečo nenaučí ani do smrti smrťúcej, znamená to, že sa to nenaučí nikdy.“

„A to musí takto povedať? O smrti by sa nemalo hovoriť hocikedy iba tak. Čo ak sa zrazu objaví? Aj po babku prišla sama od seba a nič sme už nemohli robiť.“

„Tomi, teta Zajacová to vôbec tak nemyslela. Veď koľkokrát hovoríme všelijaké vety a myslíme to úplne ináč.“

„Aké vety napríklad?“

„No, napríklad… stáť ako drevo. Alebo mať o koliesko viac.“

„Aha. Naozaj. A možno ani Sofia takým vetám nerozumie.“

„Myslíš Sofku zo šiesteho poschodia?“

„Áno, tú. Stále iba chodí po schodoch a keď sa stretneme, iba sa na mňa pozerá a nevraví nič. Tak som sa jej spýtal, prečo nepovie ani bú. Či som jej niečo urobil alebo čo. A to má našu mušľu! A ona sa na mňa pozrela a vraví: Sofka hovorí bú.“

„Sofka je trošku zvláštne dievčatko. Rozprávala som sa s jej ockom. Ako by som ti to… Ona má taký syndróm.“

„A to je čo?“

„Niekedy sa ináč správa ako druhí. Má aj veľmi citlivý sluch. Keď je niekde hluk, nerobí jej to dobre, bolia ju z toho uši.“

„Aha… to som nevedel. A možno si tou mušľou chce iba chrániť ucho. A bude chodiť do našej školy?“

„Áno. Bude jej pomáhať asistentka.“

Tomáš konečne prestal mamu otravovať otázkami a ja som si spomenula, že naozaj sú v nižších triedach našej školy asistentky. Teraz mi je to už jasné. Myslela som si, že sú na to, aby dávali na žiakov pozor, keď učiteľka nestíha. A ony vlastne pomáhajú deťom ako Sofka. Celkom dobre vymyslené.

Začal sa školský rok

August ubehol ako voda, takmer sme si to nevšimli. Nič významné sa nestalo, akurát rána boli o trošku chladnejšie a Trombón, to je pes suseda Michalíka, chňapol po balíčku, ktorý si poštárka položila na múrik. Behal s ním dovtedy, kým ho nerozhrýzol a kým papieriky nezabielili celý dvor. Ešte niekoľko dní sme nachádzali papierové útržky s čudnými slovami. Vraj roztrhal akýsi cudzojazyčný slovník, ktorý si objednala teta Mišenková. Našťastie pán Michalík slovník tete Mišenkovej kúpil a zdá sa, že sa z nich stali priatelia, lebo spolu s Trombónom chodievajú na prechádzky do parku. Myslím, že sa už nič prevratného nestalo. Ba! Teta Pavúková nám poslala pohľadnicu z Fínska. A to je už naozaj všetko.

Fakt som sa nevedela dočkať septembra a spolužiakov. Tešila som sa na Olivu aj Lukáša, ktorý bol celé prázdniny u starkých dakde pod Tatrami. Aj Tomi je už celý nabudený. Nedá sa s ním vydržať. Ešteže máme internet a Tomi v ňom hľadá tie svoje objavy. Vtedy sme za internet vďační, lebo doma je aspoň na chvíľu ticho. Občas sa však vo dverách Tomáš víťazne objaví a my vieme, že boj sme v tej chvíli prehrali.

„Viete, že človek za celý život vytvorí dvadsaťpäťtisíc  litrov slín? To sú dva stredné plavecké bazény!“

Našťastie prišiel pondelok štvrtý september a my sme vyrazili do školy.

Fúha! Novoty ako hrom: Lukáš počas prázdnin vyrástol takmer o desať centimetrov, Oliva je stále rovnaká, teda normálna. Pribudla nám chémia, ale bude ju učiť Černoková, tak to hádam prežijeme. Ale po poriadku: Všetci sme sa najprv zhromaždili na školskom dvore podľa tried. Medzi prvákmi som zbadala aj Sofku s veľkými slúchadlami na ušiach, držala za ruku svojho ocka. Potom rečnil riaditeľ, ktorého nikto nepočúval, lebo mikrofón dobre nefungoval. Keď privítal dve triedy prvákov, novú učiteľku telocviku a všetkým poprial pekný prvý deň školského roka, rozišli sme sa do tried.

Triedu máme stále tam, kde bola predtým, akurát pribudli dvaja ukrajinskí chalani, mená som si ešte nezapamätala. Triedna zostáva Pinková alias Pinka a  ostatní učitelia sa tiež nezmenili. Okrem biológie. Vraj nás bude učiť tá nová učka. Kým som prihlásila na stravu do školskej jedálne seba aj Tomáša, mala som dosť. Našťastie Tomáš už môže chodiť zo školy sám, nemáme to ďaleko. Ja som sa konečne mohla porozprávať s Lukášom a Olivou. Odprevadili sme ju na autobusovú stanicu, lebo Oliva nebýva v našom meste. Keď sme išli s Lukášom domov, všimla som si, ako vysoko musím dvíhať hlavu, keď sa ho na niečo pýtam. Celkom sa mi to páči.