(interpretácia básne Červenokrídle drozdy z knihy Červenokrídly drozd, Kordíky: Skalná ruža, 2015)
Napriek jasnej dištancii medzi literárnym znakom a realitou nemožno skúmať dominantný motív básne Jamesa Wrighta Červenokrídle drozdy bez jeho prepojenia so skutočnosťou. Wrightova poézia však má predovšetkým symbolický charakter, autor jednoduchým jazykom a relatívne konvenčnými výrazmi kreuje obraz sveta, pričom balansuje medzi gnozeologickou invariantnosťou a lyrickou nekonečnosťou. Prostredníctvom symbolu červenokrídleho drozda Wright produkuje lyrickú atmosféru – daný motív konotuje s pokojom, intímnosťou a vyhranenosťou básnického subjektu, no tiež sprostredkúva základné tenzie v texte, kontrast medzi ohrozenosťou a istotou, samotou a spoločnosťou či tradíciou a modernou. Červenokrídly drozd pripomína romantického hrdinu – je oveľa menej rozšírený ako drozd spevavý, dokonca sa ocitá na stupnici ohrozenia živočíšnych druhov. Zároveň je príznačné, že tento drozd sa takmer nevyskytuje v severoamerickom priestore, do ktorého Wright situuje svoju poéziu, z hľadiska sémantiky textu sa tak zvýrazňuje aspekt reliktnosti. Signifikantne možno hodnotiť i samotný slovenský preklad, červenokrídly drozd, ktorý akcentuje červenú farbu a podporuje tak dvojznačnosť básnických asociácií (najmä cez konotačné roviny láska – krv). Treba však poznamenať, že hoci sa preklad Mily Haugovej odkláňa od slovenského biologického názvu, približuje sa anglickej sémantike (redwing), a teda funkčne podporuje autorský zámer.
Napriek avizovanej tradičnosti či jednoduchosti Wrightovej poézie sa čitateľ už v úvodnej strofe stretáva s vysokou tenzívnosťou:
„Samozrejme,
môžeš ich vyzabíjať.
Samozrejme,
môžeš sa ich všetkých zbaviť.“
(Wright, 2015, s. 14)
Červenokrídlych drozdov ohrozuje neurčitý ľudský subjekt a zdrojom napätia sa tak stáva opozícia človeka a prírody. Lyrická výpoveď v 2. osobe jednotného čísla zovšeobecňuje potenciálnych vinníkov – škodcom sa môže stať hocikto – a implicitne apeluje na čitateľa. Dominantnosť človeka umocňuje metonymický obraz vraha a obete – „môžeš sa ich všetkých zbaviť“ – príroda je v submisívnej pozícii, jednotlivec dokáže odstrániť celú vtáčiu populáciu. Otázka viny či ekologické posolstvo však nie sú primárne z hľadiska významu prvého štvorveršia. Za sémantickú dominantu pokladám vzťah medzi možnosťou a rozhodnutím človeka (implicitne obsiahnutý v slovách „samozrejme“ a „môžeš“). Do popredia sa tak dostáva voľba lyrického subjektu.
Motív (životnej) cesty rámcuje i druhú a tretiu strofu Wrightovej básne:
„Synovec predniesol môjmu mladšiemu bratovi
vedeckú prednášku počas letu
v malom lietadle môjho staršieho brata
nad riekou Kokosing, ktorá vyzerá
veľmi tajomne, podobná otvorenej
jazve, ktorá zošedivela na spodnej časti
tvojej chrbtice.“
(Wright, 2015, s. 14)
Oslabuje sa motív vnútorného vývinu, ktorý v predchádzajúcej strofe dosahuje takmer existenciálny rozmer. Príhovor lyrického subjektu k recipientovi sa konkretizuje do dialógu medzi synovcom a mladším bratom. Prítomnosť detského aspektu síce anticipuje počiatok životnej cesty, no zároveň bagatelizuje nastolené vysoké témy a neguje tak potenciálny prechod do klišéovitosti či sentimentu. Motív cesty tu však vystupuje i v explicitnej podobe (pohyb v malom lietadle), čím sa v básni objavuje istá epickosť (potvrdzujú to i „postavy“ synovca, mladšieho brata a staršieho brata). Presun lyrického subjektu možno tiež hodnotiť ako typický americký motív (v širšom časovom i literárnom kontexte), ktorý poukazuje na dynamiku v modernej societe a implicitne tiež kontrastuje s tradičnosťou. Cesta sa tu však objavuje i do tretice, a to v metaforickej podobe rieky Kokosing, ktorá reprezentuje prírodný invariant a vytvára vertikálny kontrast medzi zemou a človekom. Zároveň však ponúka i paralelu s prežívaním lyrického subjektu, keď svojím plynutím odzrkadľuje dráhu letu a hĺbkou pripomína ľudskú psychiku. Dvojznačnosť symbolu rieky potvrdzujú tiež konotácie s tajomnosťou a neurčitosťou. Nenáhodným je i výber konkrétnej rieky – Kokosing ústi do rieky Walhoding, ktorá je súčasťou Mississippi, ide teda o málo dôležitú rieku, o akúsi vodnú obmenu červenokrídleho drozda, o alegóriu jednoduchosti a bezvýznamnosti lyrického subjektu. V závere tretej strofy dochádza k usúvzťažneniu rieky a ženskej osoby a prostredníctvom vodného toku sa metonymicky naznačuje traumatická minulosť lyrického subjektu.
Nasleduje verš, ktorého dôležitosť podčiarkuje i jeho miesto v celej básni, v rámci strofickej štruktúry ide totiž o samostatnú jednotku:
„Počujete ma?“
(Wright, 2015, s. 14)
Tento verš/strofa signalizuje zlom v epickom smerovaní textu, básnická otázka anticipuje monologickosť a intímnosť. Ide o prvý priamy prejav lyrického subjektu, jeho osobnosť akoby vchádzala do básne, v ktorej sú tak implicitne prítomné asociácie samoty a izolácie. Recipient samozrejme nemá možnosť odpovedať či prejaviť svoju empatiu, môže preto pocítiť čitateľskú frustráciu, čiastočne podobnú rozčarovanému stavu lyrického subjektu z tretej strofy, v ktorej tento premýšľa nad minulosťou.
U Wrighta však samota primárne neasociuje negatívne myšlienky či prežité sklamania, ale spája sa predovšetkým s motívom slobody a až akéhosi mystického uvoľnenia, ktoré plynie z prepojenia človeka a prírody. Dokumentujú to nasledujúce verše, keď lyrický subjekt pozoruje prilietajúce drozdy:
„Bývalo to len večer, videl som niekoľko drozdov
priletieť a ponoriť svoje žiarivožlté
zobáčiky do červených krídel.
Ohio práve tiekla do pekla.
Ale niekedy si sadali na impregnované
koly v ohrade pastviny.
Bývalo ich málo, boli tenučké, z vŕby.“
(Wright, 2015, s. 14)
Ako vidno z prvého trojveršia, básnik dosahuje mystický efekt prostredníctvom senzuálneho opisu okamihu. Mimetické priblíženie skutočnosti tak paradoxne evokuje silne spirituálnu scénu. Tmavý večer, žiarivožlté zobáky a červené krídla, to všetko sú členovia orchestra, ktorý recipientovi sprostredkúva harmonický, až katarzný dojem z prírody. Sympatie lyrického subjektu umocňuje nostalgický tón, ktorý autor dosahuje i využitím deminutíva „zobáčiky“. V básni sa však idylická chvíľa rýchlo naruší – Wright sa majstrovsky pohybuje na hranici pátosu a v pokračovaní scény najskôr nastolí ťaživú atmosféru (metafora pekla) a následne deformuje selanku ľudskou stopou. Koly v ohrade prehlbujú dištanciu lyrického subjektu od okolia (a umocňujú jeho rolu pozorovateľa). Ale táto vzdialenosť nie je natoľko jednoznačná: Wright i naďalej prepája človeka a prírodu – drozdy chvíľami s ľudskými výtvormi splývajú.
Detenzívny moment kulminuje do objavu drozdieho hniezda, lyrický subjekt odhaľuje najväčšie tajomstvo v prírode, je svedkom zrodu vtákov a zároveň návštevníkom v ich bezpečnom priestore. Tým sa zintenzívňuje jeho symbióza s prírodou, graduje aj duchovný rozmer:
„Raz popoludní pri rieke Ohio, kde ústil
kanál, našiel som hniezdo.
Aký nádherný spôsob stavania hniezd
v tŕstí.“
(Wright, 2015, s. 14 – 15)
Objav vtáčieho hniezda je (podobne ako rieka Kokosing) zlomovým momentom z hľadiska reflexie lyrického subjektu. Doteraz sa básnik prostredníctvom prírody metaforicky približoval vnútornému prežívaniu človeka – v danom momente však z básne vystúpi jednotlivec, v pozadí ktorého je príroda:
„Červenokrídle drozdy a samotári.
Chudé dievča, do ktorého som sa neskoro
na jeseň zaľúbil tam u nás doma,
sa vydalo za zodratého baníka,
tiež neskoro na jeseň.
Jej päť detí ešte stále žije,
a neustále sa pohybujú v blízkosti rieky.“
(Wright, 2015, s. 15)
Dochádza k prechodu z implicitnosti k explicitnosti – vidíme to zo stotožnenia červenokrídlych drozdov a samotárov. S nárastom tenzívnosti sa opäť stupňuje i epickosť básne, možno uvažovať o príbehovosti či sujetovosti. Taktiež sa rozširujú konotácie spojené s riekou a prostredníctvom motívu ženy ľahko interpretujeme, prečo na začiatku textu pripomínala otvorenú jazvu. Prírodno-spirituálny tón sa jednoznačne transformuje na osobnú tragédiu a motív zabíjania drozdov sa recipientovi pripomína v pochmúrnejšej, sebareflektujúcej podobe.
Wright funkčne variuje rozličné motívy, čím sa dosahuje ambivalentnosť textu. Dokumentuje to i nasledujúca strofa, ktorá spolu s druhou strofou rámcuje báseň:
„Niekto práve lieta, niekto
v tomto okamihu rozmýšľa nad tým,
ako sa nás zbaviť, kým spíme
spolu medzi mŕtvymi žľabmi
konštrukcií autostrád, vznášame sa
ponad diaľnice a privádzame
šoférov do šialenstva, letíme
smerom k rieke, domov.“
(Wright, 2015, s. 15)
Opäť tu je prítomná vertikalita, tentoraz sa však lyrický subjekt vracia na zem, čím sa zvýrazňuje paralela medzi ním a červenokrídlymi drozdami. Zároveň vnímame prechod z aktivity do pasivity, pociťujeme malosť lyrického subjektu, vidíme ho z vtáčej perspektívy, takmer nerozoznateľného od prostredia, v ktorom sa pohybuje. V druhej polovici tejto strofy však dochádza k zlomu, možno badať aktivitu lyrického subjektu voči autostrádam, diaľniciam či šoférom, dochádza k jeho stotožneniu s prírodou. Okrem toho básnik rozvíja personálnu tematickú rovinu, čo plynie najmä z využitia prvej osoby množného čísla. Hoci pravdepodobne pôjde o metonymiu skupiny vandrákov (čo podporuje motív nízkosti, vzdoru či šialenstva), núka sa aj interpretácia, že pôjde o lyrický subjekt s deťmi, ktorí sa vracajú domov (ak by sme však báseň čítali v takomto mode, zodratý baník by potom bol samotný lyrický subjekt a motív jazvy by anticipoval smrť ženy, nie rozchod). V prvom rade však blížiaci sa záver básne reflektuje psychické rozpoloženie lyrického subjektu a z toho plynúcu dištanciu od modernej spoločnosti.
V posledných veršoch kulminuje spirituálna symbióza človeka a prírody. Dominuje tu jednoduchosť a cez motív tuláka sa explicitne završuje oddelenie od society. Lyrický subjekt dosahuje vyrovnanie s minulosťou:
„Tam jedného letného večera
mi špinavý tulák daroval
niklák a jeden zemiak,
a zaspal pri ohni.“
(Wright, 2015, s. 15)
Publikované: 21/07/2020
