Úryvok z knihy Náhdrelník/Obojok
Hotel Aurora vyzeral teraz, o tretej popoludní v decembri, ako loď, ktorá zastala na vode v sivote. Vonku sa prevaľovali chuchvalce hmly. Ulice pôsobili slepo, bezradne a strateno v priestore. Všetko známe sa menilo na neznáme, ale i hypnoticky znežnené. Cez záclony okien sa v rozsvietených izbách na poschodiach sem-tam pomedzi lipky, čínske ruže a vejáre paliem mihali siluety ľudí, pripomínajúcich v tej čipkovanej tieňohre duchov alebo obrovský hmyz. Občas dvíhali ruky, robili tajomné gestá ako v divadle NO. Cez naviaty a primrznutý sneh sa ťahali línie popolových chodníčkov, ktoré robili obyvatelia domov z jemného zvyšku spáleného dreva a uhlia vo svojich peciach. Na hlavnej ceste bola uložená štruktúra z uhľového prachu. Ten zasa predtým robotníci uhoľného skladu zosýpali z korby nákladného auta lopatami. Táto čiernosivá farebnosť kontrastovala s bielobou mestečka zaviateho medzi rovnako zaviatymi horami, takže svet sa zmenil na plochosť bez predchádzajúcej schátralosti. Priestor bol ľudoprázdny. Len pár schúlených chodcov, s hlavami vtiahnutými medzi plecia, sa občas mihlo a zasa zmizlo v nejakej bráne, ktorá sa so škripotom otvárala a rezala ticho. Prízemia domov boli tmavé, veď obchody sú v nedeľu do jedného pozatvárané.
Takže z kaviarne hotela Aurora na prízemí žiarilo na ulicu teplé svetlo z krištáľového lustra a malých lampičiek na stolíkoch, hneď vedľa vázičiek so sušenými slamienkami a vetvičkami smreku. V celom interiéri sedel jediný hosť, Imro. Za barovým pultom čašník leštil utierkou poháre na biele a červené víno a čašníčka si lakovala nechty.
Imro mal rád tento hotel s jeho kaviarňou, v ktorej voňal starý plyš, dym a nevyvetraný vzduch po zvyškoch málo kvalitných parfumov, aké dnes požívajú ženy.
…
Cez jedno z veľkých polkruhových okien kaviarne hotela vidno na začiatku tej bočnej ulice hlbokú parkovú záhradu a fasádu vily v štýle neogotického zámočku. Patrila kedysi najbohatšiemu mäsiarovi údenárovi Edovi Gallovi. V priehľade lipovej aleje s korunami pokrytými snehom, vyzerala stavba skoro čierna, ako spálená. Ernest mal rád veľkorysú parkovú plochu najmä v lete, keď aj najslabší vánok šuchoril listy líp i vedľa rastúcich jaseňov, javorov a pár dubov, takže vila bola omotaná ustavičnou hudbou.
V tomto mihotavom, sivom svetle, vyzerajú aj priečelia meštianskych domov oproti, cez hlavnú ulicu, tiež surovo, bez oživenia štukovou výzdobou, pyšnou iba v slnku. Imro sedel v plyšovom kresle kaviarne prisunutom k oknu. Cez ľahkú námrazu skiel videl bielu prázdnotu. Mesto na márach. Z diaľky bolo počuť pravidelný rytmus vlakových vozňov. Ernest rád skicoval na začmudenej stanici tie výjavy reality utekajúcej kdesi inde. Aj so svojím hypnotickým rytmom. Do možno dnes lepších svetov.
Za vysokými polkruhovými oknami teraz sem-tam prešli po ulici siluety mužov v ovčích baraniciach, žien v perziánových kožuchoch s rukami zastrčenými do mufov tej istej kožušiny, alebo detí, vlečúcich sánky po vrždiacom snehu. Občas zazvonili zvončeky na šijách koní ťahajúcich bričky, ešte zriedkavejšie zarachotilo auto. Imro to všetko pozoroval, fajčil jemnú cigaretu, ktorú mu i teraz, pár rokov po vojne, v začínajúcej mizérii pre luxus života, dokázal zohnať Rudolf Štern. Pár škatuliek posielal aj Imrovmu otcovi, ktorý do kaviarne už roky nevstúpil.
Aj káva na mramorovom stolíku pred Imrom voňala pravou zrnkovou, čerstvo praženou a mletou pred pripravením. Imro sa bez nejakého logického dôvodu domnieval, že všetky zmeny, ktoré sa majú udiať, zasiahnu toto skôr menšie ako väčšie mesto, schúlené medzi reťazami pohorí, oveľa neskôr a s jemnejšími, možno až komickými dopadmi. To predpokladal podľa toho, ako tunajších ťažkopádnych ľudí poznal – vedeli sa hašteriť a neznášať, ale keď bolo treba, tak držať pokope a používať sedliacky rozum. Teda dopady budú asi také, ako keď sa podťaté telo zrúti do záveja snehu a nie na betón. Lenže jeho otec mal neustále strach. Už nikdy a nič ten strach z neho nevytesní.
Musíme byť tichí, Imruško. Veľmi tichí! Neupozorňovať na seba. Nech si nás už nevšímajú! Aby sa nám opäť nič nestalo! Nikomu never, Imrík! Ani týmto novým mocným!
Vravieval otec Imrovi šepotavo. Ten šepot sa už naňho asi tiež definitívne nalepil, nikdy sa ho nezbaví.
….
Imrove oči, navyknuté dešifrovať vo všetkom abstraktnom tvary, rozoznali teraz na srieni okna horiaci meč ako fanatickú víziu nejakej svätice-martýrky spávajúcej v ohnivej posteli.
Medzitým /fragment/, 1950
KEĎ SKONČÍ MÔJ ŽIVOT, AJ SMRŤ SKONČÍ, VÔBEC SI NEPOŽIJE DLHŠIE AKO JA.
Beňadikovci.
Hodinová veža na bývalom župnom dome, dnes národnom výbore, odbila päť úderov. Už bola tma, lampy vrhali žlté kužele svetla na vrždiaci sneh. Výnimočne nefučal z hôr vietor, ale Imra, rozpáleného od šoku, vína, tepla kaviarne, drvila triaška. Nechcel však ísť ešte domov, k čoraz zarytejšie mlčiacemu a určite sa modliacemu otcovi. Šamesom už zapálil ďalšiu sviečku. Cestou sa aspoň zastaví pri Beňadikovcoch. Bývali iba pár mesiacov v jednom z pavlačových domov pri kožiarskych závodoch. Tam dostali byt od nového štátu, keď im jeho noví úradníci nariadili opustiť ich kaštieľ a spolu ním zobrali i rozľahlé záhrady, lesy a polia.
Vo všetkých výkladoch boli vyložené navlas rovnaké obrázky. Jedľová vetvička so sklenou guľou a horiacou sviečkou. Nad tým ešte nápis Mierové Vianoce. Len na rohu námestia stála obrovská tabuľa s nápisom: Prácou budujeme vlasť a kto buduje vlasť, ten posilňuje mier.
V podbrání bola tma, páchli zemiaky a uhlie z pivníc. Imro, ktorý bol doteraz iba dva razy v novom byte Beňadikovcov, musel hmatať ako slepec, kým vyšiel točitým schodiskom na pavlač. Tam mesiac a sneh na kovanom zábradlí dávali aspoň skúpe svetlo. Zaklopal na prvé dvere a otvoril mu Beňadik.
Servus, Imriško, už ťa s Eliškou čakáme.
Zdržal som sa v Aurore.
Starý a mladý muž si podali ruky a naznačili objatie.
Štern tak ľahko nepustí, viem.
V izbe, kde bolo cítiť zúfalú snahu napodobiť aspoň v akejsi miniatúre, bývalý salón zariadený drahým nábytkom na mieru a vzácnymi kobercami. Beňadik bol oblečený v brokátovom župane, medzi zubami zhasnutá fajka. Eliška sa zdala Imrovi ešte menšia, ako keď jej v lete pomáhal s otcom rozmiestňovať nábytok. Niesla teraz misu s pečenými jablkami, položila ju na stôl a objala svojho bývalého žiaka hry na flautu.
Aký si krásny, Imriško! Ako ti tá Praha prospieva! A aká je príroda nespravodlivá! Mužom daruje takúto bezchybnú pleť! Pozri na mňa, starú vranu! Samá pečeňová škvrna po koži.
Ale Eliška zároveň zatlieskala dlaňami, ako mu tlieskala vždy, keď zahral bezchybne melódiu. Kedysi upravené gaštanové vlasy mala šedivé a viseli jej okolo tváre nakrátko ostrihané. Skoro sa premenila na podivnú cudzinku. Aj sa celá akosi scvrkla, zvráskavela a tvár i chrbty rúk mala naozaj pokryté hnedými fľakmi. Cítila, čo si Erno myslí, a keď sedeli sami dvaja, lebo jej muž šiel doniesť horúcu pálenku osladenú karamelom a omastenú škvarkami, povedala skoro veselo:
Keď skončí môj život, aj smrť skončí, vôbec si nepožije dlhšie ako ja.
Tak na túto tému ti tiež niečo poviem.
Pridal sa Beňadik, keď už nalieval do pohárikov z brúseného skla horúci alkohol voňajúci klinčekmi a karamelom.
Ráno som išiel do pivnice s kanvou na uhlie a…, to neuveríš! Trepala tam nohami čerstvo obesená domovníkova mama. Rýchlo som tie nohy nadvihol a reval meno jej syna, kým nezbehol dolu. Tak sme tú vyše deväťdesiatročnú starenu zachránili…Vraj už nechce žiť a Pánboh na ňu zabudol! Vidíš. Aj toto sa deje. Nelipnutie na živote. Túžba po Onom Svete. Ale nehovorme o smrti! Hovorme o živote tam von. O štúdiách, o tebe, o otcovi. Už ani nezájde k nám, nevídať ho.
Opäť dolial sladký alkohol do pohárikov.
A veď aj mňa dali predávať do Lacného tovaru. Ale nezbláznim sa z tých bláznov! Vieš, čo robia? Prázdne obdĺžniky na stenách po obrazoch bývalých politikov nahrádzajú novými. S rovnako tupými gebuľami! A ako ináč! Všetci títo súdruženkovia boli statoční ľudia! Pritom všetci vieme, ako ešte v behu od tej svojej gardy prezliekli uniformy.
Eliška teraz posúvala podnos s vanilkovými rožkami k Imrovi:
A mňa z toho, čo sa stalo v pivnici, triaslo celé doobedie. Nože, Imriško, ponúkni sa! Tento rok sú bez pomletých škvariek, nech sú ľahšie.
Sama si radšej zobrala na tanierik pečené jabĺčko. Nejedla však, rozprávala, že pre Imrovho otca zabalila tiež vanilkové koláčiky a aj čertíkov, ktorých vždy robila deťom na Mikuláša. Imro si ich od nej pamätal z detstva. Boli zo špiliek, na ktoré Eliška nastokla sušené slivky. Oči a rožky urobila z červených šupiek jabĺčok.
Lenže žiadne deti už k nám nechodia. Tak som urobila čertíkov až teraz. A pre starých. I tvojho otca. Aj hriate som mu už naliala do fľaštičky.
Rozhovor sa rozvíjal pomaly, lebo Imro bol mĺkvy, nerozhodnutý, či má povedať o prelude v hotelovej izbe. Ale Beňadik začal sám s prekvapujúcim príbehom:
Imrík, niečo sa stane! Niečo nie dobré. Visí to vo vzduchu! Nestačila im vojna a všetko to šialenstvo v nej…Volal mi farár Guot. Boli uňho tajní a rozhodili hore nohami celú faru. Údajne nejaký poľský špión, napojený na nemecké tajné služby, mal byť na návšteve u nášho mladšieho evanjelického farára. Vytlačila ich však jeho žena. Už ju až vidím! S rukami v bok a s cigaretou im smelo fúkala dym do tvárí a tvrdila, že ona teda ide napísať o ich čudnej vizite článok do veľkých novín. Rovno do samej Prahy, pre ktoré robí korešpondentku. Že okamžite chce všetky informácie a dôkazy, inak že votrelcov zažaluje za krivé obvinenie vo veci ukrývania, či dokonca fiktívnej spolupráce jej muža, ako sa vie, všeobecne váženého i obľúbeného evanjelického farára, s poľsko nemeckým špiónom. Ustráchaní tajní, ktorí dnes ešte nevedia presne, čo a ako, či sú chlapec alebo dievča, stiahli chvosty a odišli. Ale čo bude, Imro? Čo bude za týmto smradom nových vín a podozrení?!
Imro si opäť ostro pripomenul rozhádzané noty v hotelovej izbe a názov Ciemna dziś noc.
Ja o tom nechcem počuť! Ja už nič nechcem počuť! Moja hodnota číslo jeden je teraz už iba po-koj! Čo nám urobili, to nám všetkým zobralo kus života.
Rozčúlene povedala Eliška. Vstala od stola, vybrala z puzdra časti drevenej priečnej flauty, poskladala ich, prešla prstami po otvorených klapkách, pozerala akoby cez záclony s lístkami pomarančovníka a začala hrať Debussyho Syrinx, skladbu, ktorú hneď po vojne učila i Imra.
Melódiou začal bez-čas, či miešanie časov. Všetko bolo naraz a všetko bolo spojené do jasnosti mysle i zmyslov. Imrovo Ja sa rozpustilo. Práve toto začali v umení na škole vytláčať. Študenti museli počúvať, že treba odstrániť z kumštu formalizmus. Že je preč éra neulapiteľnosti, balansu foriem, a tak znetvorenia prírody i unikanie od jasnej existencie súčasného ľudu. Aj inšpiráciu z pradávnych čias im zakazovali ako špekulatívny únik k mýtickému temnu.
….
Do pamäti si Imro v tejto chvíli vtláčal najmä obrys drobnej postavičky, stratenej pred oknom s vodopádom pomarančových lístkov, vo zvláštnej melanži izolácie, samoty, krehkosti. Vybral náčrtník a kreslil.
Pripime si na starý, dobrý svet, ktorý predsa, z akéhosi dôvodu zlého stráženia, či čo, skapal ako prašivý pes. Na jeho noblesu, ktorú už nik nevzkriesi. Na opery a plesy v peštianskom Vigadó a vo Viedni. Na fašiangy. Veď v tomto meste sa revalo po uliciach: Fašiangy sa! Besnejme sa! Alebo letné plavenie sa na člnkoch, po rieke. Na tenisové turnaje v záhrade pri našom kaštieli na kraji mesta. Na letné noci, keď sme dreveným uhlím rozžeravili v záhrade kovovú sochu diviaka. Na boku mal kvôli tomu dvierka. Rozložili sme okolo seno… Na seno sme hodili baranie kože a deky. Pili sme víno, viedli filozofické rozhovory, rozprávali o umení, o operách, o kúpeľoch v cudzine. Jasné, že sme sa veľa milovali, veľa smiali… Toľko sme sa smiali! Poniektorí pospali i do rána na tom voňavom sene.
Spomínal Beňadik a vpadnuté oči dostali lesk. Obrátil sa ku svojej žene:
No a čo nezahráš nejakú luteránsku?! Nech Imriško vidí, ako je to u luteránov pred sviatkami. A sám začal:
Hort der En-gel- hel-le Lie-der, klin-gen weit
Das Feld entlang.
K refrénu sa jemným hláskom pridala i jeho žena, a potom spievali radostne spolu, Imro usrkával hriate a uisťoval sa, že bol dnes podvečer naozaj v moci vábivých líšok. Tých dávnych, čínskych. Mŕtve dievča, rozmetané veci v izbe, názov piesne. Ale čo údajný poľsko-nemecký špión na fare!?
Glo—–ri-a in ex-cel-sis De-o.
Und die Ber-ge- hs-len wi-der von des
Hommels Lob-ge-sang.
Glo—–ri-a in ex-cel-sis De-o.
Jana Bodnárová je slovenská poetka, prozaička a autorka kníh pre deti.
