Kniha Michala Hvoreckého vznikla päť minút pred dvanástou, v tom lepšom prípade. Žiaľ, možno je už neskoro. Zlo a manipulácia sa dávno prehrýzli virtuálnym svetom ako červotoč drevom a hrozí, že nám celá konštrukcia priestoru určeného neobmedzenej slobode slova spadne na hlavu. Kto si však knihu Trol prečíta, nebude môcť povedať, že nebol varovaný.
Autor rozhodne vie, o čom hovorí. Tak, ako má na jednej strane početný tábor fanúšikov, má aj hromady nepriateľov, ktorí sa nezdráhajú akejkoľvek podpásovky. Človek sa čuduje, prečo vlastne. Michal Hvorecký je humanista, jeho názory sú ťažko napadnuteľné z morálneho či ľudského hľadiska, tézy, ktoré hlása, sú v podstate len obmenou toho, čo stručne zhrnuli kamenné dosky desatora. Napriek tomu na neho sústavne útočia trolovia.
Pôvodný trol bola postava zo severskej mytológie. Škaredý, špinavý a zlostný tvor, žijúci na tmavých miestach, v jaskyniach, čakajúci na okoloidúcich, ktorých by mohol použiť ako rýchle občerstvenie. Trolovia, o ktorých je reč v knihe Michala Hvoreckého, sú tiež špinaví a odporní, ale skôr prenesene, nechutné sú ich duše, ktoré objavili pôsobisko, kde môžu beztrestne škodiť nevinným ľuďom a otravovať ovzdušie. Ak do vecnej diskusie začne zasahovať trol, tá sa rýchlo zmení na nekonečnú výmenu urážok, kontaminované miesto, ktoré je najlepšie čím skôr opustiť. Svetu týchto ľudí je zasvätená kniha, ktorá je možno dystopiou, možno alegóriou, možno kaleidoskopom, ktorého sklíčkami sú kúsky reality.
Hvorecký, ako je jeho častým zvykom, pracuje s aktuálnymi problémami spoločnosti. Jeho text bude nepochybne zrozumiteľnejší tým čitateľom, ktorí sa zaujímajú o politické dianie dneška a o svet sociálnych sietí. Pojmy ako hybridná vojna, Pevnosť Európa, streaming, trolling, nebudú zrejme jasné každému, ale napokon, žiadna kniha nie je určená všetkým ľuďom na Zemi. Je naopak jasné, že Čiernou dierou, mestom, kde sa príbeh odohráva, je Bratislava alebo to málo, čo z nej zostalo, keď sa po hybridnej vojne krajina dostala pod vplyv Ríše. Vpád Ríše nápadne pripomína príchod sovietskych vojsk v roku 1968, dynastia vládcu otca a vládcu syna zasa rodinu severokórejských Kimovcov. Metódy panovania nápadne kopírujú pracovné postupy totality, ktorá na našom území vládla do roku 1989.
Autor sa obtrie o rôzne nešťastné trendy súčasnosti, ako je napríklad neochota rodičov liečiť deti štandardným spôsobom, nástup šarlatánstva, ezoteriky ponúkajúcej namiesto rozumných riešení placebo zlepené z lacných rečí a motivačných citátov vytiahnutých z náhodného generátora fráz. Popisuje vytláčanie rozumu emóciami, stále sa zhoršujúcu kvalitu života, nedostatok základných komodít, fakt, že bohatstvo je koncentrované v rukách rodín verných vládnucemu klanu. Prítomný je strach z izolácie, zavretých hraníc, osekávania možností získavať objektívne informácie. Tento deficit všetkých doslova lepí na tablety, počítače a telefóny, kde sa pokúšajú z mora informačného odpadu loviť kúsky pravdy.
Na demonštráciu toho všetkého si autor zvolil dve postavy. Tučného a nezdravého chlapca, ktorý strávi päť rokov života v nemocnici a narkomanky Johany, ktorú tam stretne a s ktorou ho spojí láska k ruskej literatúre. Mladí ľudia, akýmsi zázrakom prežijú zdravotnú opateru zariadenia, ktoré pripomína skôr deviaty kruh pekla a dospejú k rozhodnutiu, že sa vnoria do vnútra systému propagandy, ktorý ovláda celú spoločnosť. Ako sa vravievalo za komunizmu, rozhodli sa rozkladať nepriateľa zvnútra a patrične sa kvôli tomu vyškolia. Stanú sa z nich postupne odborníci na IT, grafiku, reálie Ríše, teda Ruska a takto vyzbrojení vedomosťami sa dostanú do zariadenia, ktoré je fabrikou na výrobu falošných správ. Je pozoruhodné, koľko fantázie Hvorecký použil pri vykreslení jednotlivých trolov, zamestnaných pri výrobe virtuálneho bahna. Možno je veľa charakterových čŕt podložených pozorovaním reálnych postáv slovenského internetu. Náš hrdina a Johana sa vydávajú na dlhú púť získavania dôvery a prieniku do centra rozhodnutí. Sú svedkami toho, ako sa na základe zadaní z centra spúšťajú jednotlivé kampane, zamerané na ničenie dobrého mena vybraných nepriateľov Ríše. Podrobne a so znalosťou veci popisuje autor mechanizmy útokov, tvorbu mnohých falošných, ale na prvý pohľad uveriteľných identít, ktoré sa pohybujú po sieti. Po prečítaní knihy už zrejme čitateľ neuverí v pravosť mena nikomu, s kým sa nepozná od detstva alebo nie je jeho príbuzným.
Hvorecký je v tejto knihe dynamický a darí sa mu do marazmu, o ktorom pojednáva, dostať dostatok humoru, aj keď filtrovaného cez škrípajúce zuby. Popis hosťujúceho hudobného zoskupenia Otčina crew, slovanské repovanie, texty piesní, ktoré vymyslel pre mohutných ožratých zástupcov ríšskej kultúry, vyvolávajú miestami chuť trhať si vlasy. Nič z nich sa nedá reprodukovať v recenzii, ktorú môže čítať aj niekto mladší ako 15 rokov. Dá sa skonštatovať, že sa pri písaní príbehu Michal Hvorecký odviazal a uvoľnil, nepísal s nutkaním vytvoriť Opus magnum, skôr s potrebou napísať varovnú kroniku doby. Recenzentka v čase čítania knihy naživo prežívala mediálny lynč známej spisovateľky, ktorá sa previnila pokusom polemizovať s virtuálne silnou skupinou ľudí. Kniha sa potvrdzovala praxou do tej miery, že miestami splývali. O to bol zážitok z nej intenzívnejší a zároveň hrozivejší. Zajtra totiž môže pod valec sociálnych bublín padnúť hocikto z nás.
Michal Hvorecký: Trol
Marenčin PT, 2017
Beáta Beregrad Grünmannová – autorka je publicistka a recenzentka.
