Slovenská prozaička, finalistka ceny Anasoft litera 2016 s poviedkovou knihou Slobodu Bažantom, Vanda Rozenbergová, dáva do vašej čitateľskej pozornosti publikáciu Etikoterapie autora Ctibora Bezděka, Černobyľskú modlitbu od laureátky Nobelovej ceny Svetlany Alexijevič a román Chucka Palahniuka Klub bitkárov.
Tešíš sa, raduješ sa a robíš si čo chceš.
Nemám nočný stolík, ale nad hlavou mám nočnú poličku. Sú na nej laserové svetielka, nočný krém a knihy. Knihy sa nedostanú do kontaktu s krémom, chránim ich ako oko v hlave a jediné, čo sa o ne smie obtrieť sú moje čisté ruky a tichý vánok z otvoreného okna.
Na dosiahnutie čitateľského zážitku mi nestačí zoradenie udalostí a radostná pointa, od knihy s príbehom očakávam ošiaľ z lavíny slov a predstáv, neošúchané myšlienkové úvahy, krásu. Na rozhraní leta a jesene 2017 mám na nočnej poličke jediný kus beletrie – a aj to je kniha, ktorú som čítala už dávno a čítam ju zas. O nej až na konci.
Keď som svojho času hľadala informácie o Ctiborovi Bezděkovi, ako prvé sa mi na monitore mihlo pred očami slovo Podivín a ja som tomu dve až tri sekundy rozumela tak, že to bola jeho práca, že Ctibor bol podivín, ale on sa v Podivíne narodil. Lekár, spisovateľ, filantrop, propagátor vegetariánstva a zakladateľ konceptu etikoterapie zomrel pred vyše polstoročím. Zdravie človeka veľa hovorí o jeho myslení, tak by sa dal jednou vetou zhrnúť obsah pojmu etikoterapia – terapia etikou, morálkou, myšlienkovou disciplínou. V záplave ezoterických náuk, ktoré ma nezaujímajú, je Etikoterapie (1. vyd. 1935, Fontána 2007) prospešnou duševnou hygienou a v ťažkých časoch môže byť oporou. Nie lacnou a už vôbec nie ľúbivou.
Svetlana Aleksijevič dostala Nobelovu cenu a u nás začali vychádzať jej knihy. Čítala som ich s otvorenými ústami a teraz mám na poličke túto: Černobyľská modlitba (kronika budúcnosti), Absynt, 2017. Koľkí vaši známi boli na výlete v Černobyle? V Pripiati? Moji boli. Ja sa nechystám. Pred knihou možno, po nej už nie. Je úchvatné ako táto žena dokáže zachytiť fakty prostredníctvom pocitov iných, zapísať do maličkej slučky to najkrehkejšie a zároveň najstrašnejšie. Reportáž na tristo stranách o živote, ktorý bol drsný aj bez Černobyľu. Svetlana zaznamenala monológy tých, čo tam vtedy boli, žili, bývali, milovali, pracovali a aj keď sú tie výpovede silné, lebo sú autentické, je v tom celom obsiahnutý akýsi altruizmus. Nie ľútosť ani ľútostivosť, ani pátos ani súcit. Aleksijevič vo mne zosilňuje rešpekt k ľuďom a lásku ku krajine: „Naša mentalita… To je osobitná téma… U nás je na prvom mieste pocit. To dáva nášmu životu rozlet, výšku a zároveň ho hubí. Racionálna voľba je pre nás vždy škodlivá. ….
Opýtala sa ho: A mohol si vari trpieť menej? Ochrániť si zdravie? Odvetil: Možno áno, keby som viac premýšľal. Potrebovali sme poriadny ochranný odev, špeciálne okuliare, masky. Ale nemali sme ani jedno z toho… Všetci sme vtedy málo rozmýšľali. Aká škoda, že sme predtým tak málo premýšľali… Súhlasím s ňou. Z pohľadu našej kultúry znamená myslieť na seba egoizmus. Slabosť ducha. Vždy je tu niečo väčšie ako ty.“
A teraz tá beletria: Chuck Palahniuk, Klub bitkárov, Ikar 2011. Však ho máte radi? Film som nevidela, knihu milujem. Je niekoľko kníh, ku ktorým sa vraciam a čítam ich znovu. Podľa momentálneho nastavenia, radostí, starostí a tak… Tieto prázdniny sa mi Klub bitkárov sám vložil do rúk, som v čase o sedemnásť rokov dozadu a vôňa tých dní sa ku mne vracia. Odrazu robím veľké rozhodnutia (nie až také aké robil Tyler), zožiera ma extrémny individualizmus, prehnaná vnímavosť k sebe samej – zdá sa, že Palahniukov debut ma po tých rokoch chytil ešte viac. Hej, viem, že Tyler je vyšinutý a na začiatku tohto príspevku píšem o myšlienkovej disciplíne…
Lenže, nie sú to recepty. Sú to knihy. Každú z nich prežívam na plné pecky, niektoré sú ako harmanček (Etikoterapia), iné ako ópium (Klub bitkárov) a niektoré kúpim rodičom na Vianoce (Černobyľská modlitba). V istom, mojej generácii už cudzom kontexte, zažijú déja vu, o tom nepochybujem.
