Blížil sa Silvester. Julka a Joži, mladý progresívny pár, premýšľali, čo s ním. Jožimu by vlastne stačilo sedieť doma pri počítačových hrách. Silvester preňho spravidla nič neznamenal, prišlo mu to naivné a prvoplánové, stále tvrdil, že:
Vieš, oslava konca roku je aj tak totálne nepresná záležitosť – na každom kontinente je koniec roka v iný čas, iný deň, niekde dokonca iný mesiac, no a v rámci vesmíru to je… áále, čo ti budem hovoriť.
Julka si už zvykla na to, že musel vždy všetko premúdrelo okomentovať. Tentoraz ju jeho argumenty však nepresvedčili, lebo nesmierne túžila po spoločnosti a bujarej zábave. Už dlho si poriadne nevyrazila z kopýtka.
Predtým sa vždy vybrali niekde na žúrku ku známym, ale odkedy sa presťahovali na malomesto, nechcelo sa im terigať vlakom do veľkomesta, prespávať u niekoho a prdieť v cudzích bytoch do cudzích perín.
Bývanie na malomeste malo svoje výhody aj nevýhody. Výhody boli samozrejme finančné, nevýhody boli kultúrnospoločenské. Avšak bola tu aj rieka, kostolík, les a omnoho menej smogu než tam, kde jazdia električky.
Mohli si proste bývať kde chceli, lebo obaja pracovali z domu. Joži bol programátor a Julka tvrdila, že je copywriter na voľnej nohe. V skutočnosti to znamenalo, že bola rada, keď dostala občas nejaký trápny kšeft – napísať článok o raw stravovaní, fitness doplnkoch, alebo o exotickej dovolenke v Thajsku. Z toho si ledva zarobila na odvody, telefón a pár nákupov v Lidli. Ale to nevadilo, keď bolo najhoršie, Joži to zatiahol.
Presťahovanie na malomesto spôsobilo, že sa obaja zacyklili do bytového stereotypu. Zrazu ubehlo pár mesiacov a oni nikde neboli a nič poriadne nezažili.
Jožimu to stačilo, ten nepotreboval k životu veľa, najväčší turistický zážitok bolo preňho už len to, že vyliezol z bytu, aby si nakúpil pivo vo večierke, a vrchol týždňa, keď si zašiel na poštu pre novú klávesnicuči náplne do elektronických cigariet.
Julka na tom nebola o nič lepšie – vrchol jej dňa bol nákup v Lidli alebo kávička v mestskej kaviarni, pri ktorej si akurát tak stihla zapísať svoj snový denník.
Tento pustovnícky život bol chvíľu príjemný, ale potom začal byť únavný, až nudný. A preto sa Julka rozhodla, že Silvester musí byť divoký – ako s punkovými kamošmi za starých čias so všetkým čo k tomu patrí. Od povracania celého bytu, až po LSD trip, keď sa prechádzali po zasneženej pláni, na ktorej to vtedy vyzeralo ako na Mesiaci, a všetko do seba zapadalo, a všetci boli súčasťou kontinua, a vzdialené ohňostroje zvestovali skutočné nové zajtrajšky.
Problém bol, že punkoví priatelia už dospeli, mnohí z nich sa venovali rodinným povinnostiam či ozdravným Silvestrom spojeným s lyžovačkou na horských chatách. A to by bolo pre Jožiho i Julku príliš zložité. Na lyžiach nestáli roky, hoci sa radi o tom po treťom pive rozprávali, ako si raz požičajú bežky a pôjdu bežkovať, napríklad do Jesenníkov…
Ideálne by bolo, keby k nim dorazilo pár veselých ľudí, ktorí by im obrátili byt hore nohami a priniesli do života nový vietor. Lenže v itinerári priateľov už skutočne moc „frístajlerov“ neostávalo, a vlastne väčšina z nich kamsi zmizla, akoby sa pod nimi zľahla zem, alebo stratili záujem o komunikáciu. Každý si spokojne hnil svoj sladký život a hovnil sa vo svojom súkromnom piesočku.
Nakoniec padol silvestrovský los na starého známeho, kamoša Peťa Dúhu, a Julka odniekiaľ vyhrabala svojho bývalého spolužiaka z výšky, Standu, ktorý teraz žil kdesi v Mladej Boleslavi. Obaja to boli introverti, čím starší, tým osamelejší a uzavretejší. O Standovi bolo známe, že je naozaj dosť nudný, lebo väčšinu času len mlčal, pozoroval alebo hovoril monotónnym hlasom (bez zafarbenia a emócií), takže si občas človek myslel, že sa baví s robotom. Peťo Dúha mal zasa problémy sám so sebou, často býval zbytočne labilný, urážlivý a paranoidný, ale keď mal svoju chvíľku, dokázal byť dosť vtipný.
Lenže Julka mala vždy pochopenie pre outsiderov a nakoniec sa začala na Silvester celkom tešiť. Bola odhodlaná, že vydoluje kopec srandy aj z kameňa, a že to bude parádny večierok.
Keď nastal posledný deň v roku (podľa česko-slovenského kalendára), nachystala misy plné chlebíčkov a v hlave si pripravila aj témy a srandy, ktoré by mohli rozprúdiť náladu. Potom sa s Jožim vybrali tým dvom naproti na stanicu a sadli si s nimi do krčmy.
Standa mal sandále, v ktorých bol bosý, dal sa totiž na bosú chôdzu. V krčme pil džús riedený vodou, vraj ešte nemá chuť na alkohol. Zatiaľ čo Peťo Dúha vyzeral najebaný už po dvoch pivách. Tvrdil, že tri mesiace nepil alkohol a chválil sa tým, aké to bolo fajne. Chvíľu sa bavili o výhodách nepitia alkoholua výhodách bosej chôdze aj v zimných mesiacoch:
Fakt som sa cítil skvelo, keď som celé tri mesiace nepil… ráno som sa zobudil úplne svieži, nebolo mi zle…teraz pijem už tretie pivo a cítim, že to nebude dobré…
Neboj sa, to bude dobré, aspoň si to užijeme. A tebe Stando nie je zima takto v zime len v sandáloch naboso?
Ne, právě naopak, to se ti jen zdá, je dokázáno, že sepak ty nohy zahřejí, je to mnohemzdravější než v ponožkách a nevětranýchbotách, nevznikají tak plísně, ekzémy, a člověksestáváodolnějším…
Chvíle stručných dialógov sa striedali s chvíľami trápneho ticha, najdlhšie sa vydržalo hovoriť o nejakom filme alebo seriáli: Videli ste už nový…. (doplň) Čo si o tom myslíte?
Julka mala pripravených aj pár vtipných historiek zo života (napríklad ako ju minule suseda zjebala za to, že pri umývaní spoločných schodov v bytovke, dáva príliš veľa saponátu do vody, a potom tam je všade rozmazaná pena.) Lenže tieto historky sa jej čoskoro vyčerpali a vlažné reakcie spolu stolovníkov po chvíli vybili aj jej energetické „módžo“.
Nakoniec uznala, že to chce čerstvý vzduch, že sa presunú k ním do bytu a potom sa určite ešte kamsi vyberú.
V byte zábava v dôchodcovskom štýle pokračovala. Peťo Dúha sa natiahol na gauč:
Počuj, nejak na mňa doľahla únava, možno by som si trochu zdriemol, ale vy sa kľudne bavte ďalej.
Super, díky, že nám to dovolíš.
Prosím ťa, nemáš tu nejaký harmančekový čaj? Bolí ma žalúdok.
Julka mu uvarila čaj, dala si na balkóne dve cigarety na ukľudnenie a zhostila sa úlohy moderátorky. Nahlas spomínala na staré opilecké historky – ako kde kto čo kedy pogrcal či porozbíjal. Snažila sa z chlapcov vytiahnuť, aké najdivokejšie chlastačky zažili oni. Peťo Dúha ležal na gauči a unavene odfukoval, Standa krčil ramenami a hľadel na ňu pohľadom mŕtvej ryby. Len Joži si zaspomínal na akúsi trojdňovú nonstop pitku v Prahe v Dejvicích v krčme, ktorá bola prerobená z verejných hajzlov a kde sa super chlastalo. Po takej pitke raz skončili aj na záchytke.
Chvíľu sa potom zachytili témy „záchytka“ – že ako to tam vlastne prebieha a kedy je to so spiťákom ešte v norme a kedy sa už prekročí pomyselná hranica, že sa musí ísť na záchytku…
Julka sa tešila, že sa debata konečne rozprúdi, ale krátka záchytková diskusia sa po chvíli rozplynula ako prd vo vetre.
Napadlo ju, že by sa možno lepšie zabávala so stenou než s týmito dvoma a začínala tušiť, že toto nebol dobrý výber parťákov na strávenie najlepšieho Silvestra na svete.
Joži do seba lial pivo a vyzeral spokojne, ako vždy mu k úplnej pohode stačilo len pár vychladených lahváčov.
Standa sa potom trochu zasa začal socializovať a pokúšal sa rozprúdiť diskusiu otázkami typu:
Co si myslíte o globálnímoteplování? Jak by jstese postavili k problematiceTrumpvs. Kim-Čong? Slyšelijste o tý kauze jak se feministky naštvali na báseň od JíříhoŽáčka, kde napsal, že hlavnímsmyslem ženy je být maminkou?
Chlapci sa trochu rozkecali, Standa si dokonca nalial Birella namiesto džúsu, a Peťo Dúha sa rozhodol, že skúsi trošku slivovice (ale len trošíčku!) naliať do harmančekového čajíka.
Chvíľami to bolo ako v diskusnom krúžku žiakov 8. B, kde sa jeden pýtal a ďalší mali obhajovať svoje názory a stanoviská. Popritom všetci nenápadne sledovali hodiny na stene, akoby ich chceli zhypnotizovať, aby konečne bola polnoc a tento večierok sa mohol oficiálne uzavrieť.
Nakoniec sa okolo jedenástej rozhodli, že si ešte zájdu na predpolnočné pivo do nonstopu. Jediný Peťo Dúha sa ospravedlnil, že je naozaj strašne unavený, lebo tri mesiace nepil alkohol a teraz už by to nedal. Do nonstopu sa teda vybrali iba Standa, Julka a Joži.
Dali si jedno pivo, niečo občas hlesli, a očumovali ľudí okolo. Pri vedľajšomstole sedela hlučná, pripitá partia postarších fanúšikov country, jeden hral na bendžo, ostatní na gitary, spievali si šlágre, jedli chlebíčky, pili a tancovali okolo stola. Julka z toho chytila depku, keď videla, že ešte aj tí dôchodcovia sa zabávajú lepšie ako ona.
Napadlo ju, že takto to už bude navždy, že jediní, čo ostanú na zábavu, budú takíto autisti. A zlý diablik jej šepkal do ucha, že každý má takých kamošov, akých si zaslúži, resp. že človek priťahuje takých ľudí, aký je aj sám…
Blížila sa polnoc, takže sa zasa z nonstopu presunuli do bytu, kde si konečne pripili pravou whisky. To bol asi jediný dôvod pre Peťa Dúhu, aby sa konečne zdvihol z gauča a štrngol si s nimi. Po prípitku ešte Joži, ktorý bol asi najviac opitý, navrhol, aby sa všetci vzájomne obohatili tým, že si budú púšťať svoje obľúbené skladby.
Chvíľu teda ešte púšťali skladby z youtubu. Peťo Dúha pustil JoanBaez, Joži Franka Zappu a Standa zvukovú koláž – kvapkanie vodovodného kohútika. Julka sa nasrala a pustila Anarchy in the UK. Ale prebudiť tieto mŕtvoly to aj tak nepomohlo.
Peťo Dúha i Standa si ľahli spať a bolo po Silvestri. Joži ešte pripito počúval muziku a dopíjal zvyšné lahváče, Julka uznala, že toto bol asi najviac sračkoidný Silvester v jej živote, Joži sa spokojne usmieval a povedal:
Ja myslím, že to bolo v pohode…ja som si to užil…neprežívaj to tak, veď o nič nejde…
Julka vyliezla na balkón, sledovala dozvuky ohňostrojov a predstavila si, že je na tripe, a že ohňostroj strieľa na jej slávu. A dala si také predsavzatie, že takéto zdochnuté energie ako títo dvaja už do svojho života púšťať nebude. Odteraz to už budú len samé lepšie zajtrajšky a inšpiratívni ľudia.
Potom si sadla do kuchyne, napchávala sa nedojedenými chlebíčkami a počúvala kvapkanie vodovodného kohútika na kopu špinavých riadov. Zdalo sa jej, že ten zvuk znie celkom upokojujúco…
Jana Micenková (1980), vyštudovala slovenský jazyk a literatúru v Prešove a následne FAMU v Prahe, odbor scenáristika a dramaturgia. V roku 2013 založila v Prahe nezávislý divadelný súbor Nekroteatro, kde dodnes pôsobí ako dramatička a režisérka. Za svoju divadelnú hru Nekrogames získala Cenu slovenského literárneho fondu za najlepší dramatický text 2013; a taktiež cenu pre mladých dramatikov VEJK AP 2012. Za poviedku s názvom Nekrogames získala prémiu v súťaži Poviedka 2012. Za zbierku poviedok Sladký život bola nominovaná na cenu Anasoft litera 2018 a taktiež na cenu Bibliotéky.
