Francis Scott Fitzgerald: Veľký Gatsby
Predstavte si Ameriku 20. rokov 20. storočia, odvšadiaľ sa ozýva jazz, atmosféra v spoločnosti je poznamenaná prohibíciou, móda sa trbliece nádhernými róbami a dokonalými účesmi s fascinujúco úhľadne zvlnenými kaderami vlasov. Kdesi uprostred toho mladý Francis Scott Fitzgerald stretol Zeldu Sayre a bola z toho vskutku nevšedná láska, ktorá vytvorila vzor umeleckej dvojice na mnoho rokov dopredu. Nebol to však život len idylický, Sayre mala svoje vlastné umelecké ambície, či už maliarske, alebo spisovateľské, čím dochádzalo k prirodzenému generovaniu napätia vo vzťahu s Fitzgeraldom. Nemôžeme ju pri hodnotení tvorby Fitzgeralda vynechať, keďže sa stala jeho inšpiráciou pre viaceré texty, napr. pre jeho debutový román Táto strana raja z roku 1920. V spoločnosti bola dvojica známa ako „the Fitzgeralds“, teda Fitzgeraldovci. Stali sa z nich celebrity.
Druhý román Krásni a prekliati (1922) ďalej rozvíjal inšpiráciu, ktorú autorovi do života priniesol vzťah so Zeldou. Hlavné postavy románu Anthony Patch a Gloria Gilbert vznikli podľa ich predobrazov. Ako už napovedá názov, dielo zachytilo pestrú škálu vzťahových situácií, na po sebe idúcich stranách sa tak ocitli nasledujúce dva úryvky:
„Uprostred júna Anthony a Gloria oslavovali prvé výročie svadby a dali si ,randeʻ. Anthony zaklopal na dvere a ona sa k nim rozbehla, aby mu otvorila. Potom si spolu sadli na pohovku a opakovali si tie mená, ktoré jeden druhému vymysleli, nové kombinácie nežných oslovení, starých celé veky“ (s. 148)
a
„Vtedy Anthony zistil, čo chce – presadiť si svoju vôľu voči tomuto chladnému a odolnému dievčaťu, podať veľkolepý výkon a získať nad ňou nadvládu, po ktorej tak nekonečne túžil“ (s. 149).
Vedľa žiarivých momentov života naplneného láskou už vnímame aj tienisté stránky spolužitia, v tomto konkrétnom prípade reprezentované túžbou po ovládaní toho druhého. Dostávame sa tu k dôležitému bodu Fitzgeraldovej tvorby, ktorým je modelovanie imidžu muža-svetáka, pričom ide o priame prepojenie s jeho reálnym životom. Autor bol často charakterizovaný ako dokonalý reprezentant svojej doby, v dobrom aj zlom zmysle slova: „Skvělý golden boy, zlatý chlapec dvacátých let, světácký a elegantní muž světácké a elegantní Zeldy, výtržník známý po přepychových barech od newyorského hotelu Plaza přes pařížský Ritz až po francouzskou Riviéru, umírá ve čtyřiačtyřiceti letech v Hollywoodu po dvoch srdečních záchvatech. Na jeho předčasné smrti se podílí právě tak nešťastný a k posledku zoufale přemáhaný alkoholický návyk jako deprese z vleklé duševné choroby Zeldiny a jako těžké finanční starosti“ (Vrba, 1964, s. 268). Životný príbeh zlatého chlapca sa začal zamotávať rovnako ako osudy jeho knižných hrdinov.
Francis Scott Fitzgerald si svojou tvorbou získal aj prívlastok „rozprávač jazzového veku“, okrem románov je totiž autorom mnohých poviedok, v ktorých sa mu na malej ploche ešte koncentrovanejšie darí zachytiť všetky životné peripetie (spomeňme precízne edičné pripravené české vydanie poviedok Za tebe bych život dal a jiné ztracené povídky z roku 2018). Kratšie texty sa zreteľne vyznačujú humornými momentmi, ktoré ale v istej podobe nachádzame naprieč autorovou tvorbou: „Od počátku až do samého konce je ve Fitzgeraldově psaní přítomný humor, jiskřivý i černý, fascinace krásnými lidmi a místy a vůbec všemi věcmi, potěšení z toho, co dokáže s náladou vyčarovat měsíční záře nebo sluneční paprsky, a také láska ke čtenářům i psaní samotnému“ (Danielová, 2018, s. 18). Vyvažovať svetlú a temnú stránku života, lesk veľkého sveta aj jeho odvrátené stránky, to bolo Fitzgeraldovo majstrovstvo, v živote aj v tvorbe.
Zelda bola kvôli spomínanej duševnej poruche hospitalizovaná a do konca života trávila určitý čas na psychiatrii, pri požiari nemocnice v roku 1948 uhorela. Bola všestrannou umelkyňou, popri písaní a maľovaní sa túžila stať aj baletkou. Jej kniha Posledný valčík je môj (originál z roku 1932, výborný český preklad vyšiel vo vydavateľstve Kniha Zlín v roku 2019) tvorí protipól k Fitzgeraldovej knihe Nežná je noc (1934) o manželskej dvojici Dick a Nicole tvorenej psychiatrom a jeho pacientkou. Samotná téma podlomenia duševného zdravia sa stala zámienkou pre spochybňovanie Zeldinho talentu: „Úvahy o duševní vykolejenosti autorky ovšem neberou příliš v potaz genderově specifickou historii konstituující se moderní psychiatrie, která se poměrně dlouho klonila k vysvětlování ženského chování, jež neodpovídalo společenským normám manželsky závislé, pasivní ženskosti, jako nenormálního“ (Kalivodová, 2019, s. 239). Zelda je na niektorých stránkach literárnej histórie neprávom zapísaná len ako manželka veľkého spisovateľa, Francisa Scotta Fitzgeralda, prípadne jeho múza, ktorá sa stala inšpiráciou pre viacero jeho postáv. V skutočnosti však zastávala oveľa dôležitejšie miesto.
Paradoxom je, že hlavná ženská postava románu Veľký Gatsby (1925), Daisy Buchanan, nevznikla podľa vzoru Zeldy, ale Fitzgeraldovej predošlej lásky, Ginevry King, ktorá pochádzala z vyššej spoločenskej triedy a jej rodičia nepodporovali vznik prípadného vzťahu s Fitzgeraldom. Otázka spoločenského postavenia a úlohy majetku a kariéry v živote človeka sa stala jedným z ústredných motívov Veľkého Gatsbyho, no môžeme ju pozorovať aj v iných jeho dielach a zhrňujúco konštatovať: „Ve Fitzgeraldově tvorbě jde v podstatě skoro vždycky o svět finančně privilegovaných, s nímž se střetá jedinec, který k tomu světu nějak patří nebo tíhne, ale rozchází se s ním, protože hoří nějakou silnou a čistou touhou, nesmiřitelnou s peněžní morálkou“ (Vrba, 1964, s. 269). V prípade Veľkého Gatsbyho si najzreteľnejšie môžeme všimnúť, že uprostred okázalosti všadeprítomného prepychu je jediným skutočným luxusom to, čo sa nedá vysloviť. To, čo sa slovám vzpiera, city na území, ktorému už slová nevládnu: „Pri všetkých jeho slovách, ešte aj pri jeho hroznej sentimentalite, dralo sa mi čosi na myseľ – unikajúci rytmus, útržok stratených slov, ktoré som kdesi počul pred dávnym časom. V jednej chvíli sa mi na jazyku formovala akási veta a pery sa mi roztvorili ako nemému, sťaby sa na nich zmietalo čosi viac ako len zvlnenie vyplašeného vzduchu. Ale nevyšiel z nich ani hlások, a to, na čo som sa skoro rozpamätal, ostalo navždy nevysloviteľné“ (s. 110). V kontexte toho je signifikantným momentom románu, že jeho rozprávačom je Nick Carraway, pochádzajúci zo zámožnej rodiny z amerického stredozápadu, ktorý sa rozhodol „odísť na východ a naučiť sa obchodovať s cennými papiermi“ (s. 11), presťahuje sa na Long Island a tam trávi čas s Daisy, ktorá je jeho treťostupňovou sesternicou a jej manželom Tomom Buchananom.
Môžeme sa pýtať, prečo autor nezvolil do roly rozprávača Jaya Gatsbyho. Prečo musíme jeho príbeh čítať sprostredkovane? Jedným z možných vysvetlení, ktoré sa ponúkajú, je to, že sa mu tak podarilo vytvoriť ešte presvedčivejší dojem „rozprávky džezového veku“. Jay a Daisy sú tou dvojicou, o ktorej sa hovorí, o ktorej ľudia klebetia a vytvárajú si mnohoraké verzie ich príbehu. Keď sa Nick ocitne u Tomových známych, stane sa súčasťou tohto rozhovoru: „,Aj vy bývate na Long Islande?ʻ spýtala sa. ,Na Západnom vajci.ʻ ,Vážne? Bola som tam asi pred mesiacom na večierku. U nejakého Gatsbyho. Nepoznáte ho?ʻ ,Sme susedia.ʻ ,Teda, je to vraj synovec alebo bratranec cisára Wilhelma. Odtiaľ má tie peniazeʻ“ (s. 38). Šírili sa tiež klebety, že bol počas vojny nemeckým špiónom alebo že počas prohibície predáva načierno alkohol, prípadne že vlastní sieť drogérií. Kto je ale Jay Gatsby v skutočnosti? A aký je jeho vzťah k Daisy? To sa opäť dozvedáme sprostredkovane. Nickovi to vyrozpráva jeho priateľka Jordan Baker. Opíše mu romantický obraz mladej Daisy zamilovanej do dôstojníka Jaya Gatsbyho aj záhadné okolnosti, za ktorých Jay odišiel do Európy a Daisy sa vydala za Toma. Jordan to Nickovi vyrozpráva, keďže ju Jay poveril, aby sa mu pokúsila prostredníctvom Nicka zorganizovať stretnutie s Daisy. Akoby sa tu nič nedialo bezprostredne, ale všetko muselo prejsť cez pavučinu nejasností, intríg a úskokov.
Keď sa napokon stretnutie Jaya a Daisy sprostredkované Nickom naozaj uskutoční, Jay sa pred Daisy predvádza, ukazuje jej interiér svojho luxusného domu, dôjde dokonca na prehliadku jeho košieľ, na čo Daisy reaguje veľmi emotívne a prepukne v plač. Je možné to interpretovať tak, že si v danej chvíli uvedomí podobnosť svojej prvej lásky so životom s Tomom. Gatsby a Tom sa v niečom až tak veľmi nelíšia, obaja si vlastne chceli Daisy zasadiť do centra svojho luxusu a kochať sa ňou. Gatsby netúžil po skutočnej Daisy, ale po svojej predstave ženy, ktorú si v duchu spojil práve s ňou. Vybudoval si tento mýtus rovnako ako predstavu o sebe samom. Jeho skutočné meno bolo James Gatz, pochádzal zo skromných pomerov, narodil sa na farme v Severnej Dakote a všetko ostatné už bolo len jeho vlastným prikrášlením skutočnosti: „A tak si vymyslel presne takého Jaya Gatsbyho, akého si vie vymyslieť sedemnásťročný chlapec, a tejto predstave ostal verný až do konca“ (s. 98). Pokus vsadiť do tejto predstavy aj ilúziu dokonalej lásky k dokonalej Daisy síce v minulosti stroskotal (aj kvôli jeho nemajetnosti), Gatsby však zasvätil život tomu, aby tento cieľ predsa len dosiahol. Aj za cenu toho, že Daisy bude priamo pred Tomom nútiť, aby povedala, že svojho manžela nikdy nemilovala a vždy mala rada iba Gatsbyho.
Život Gatsbyho je však navždy oddelený od života Daisy a Toma tak, ako to aj fyzicky reprezentuje fakt, že žijú na dvoch častiach Long Islandu – Západnom a Východnom vajci. Gatsby v diaľke vidí ich dom a tento pohľad do diaľky sa stáva metaforou všetkého, po čom v živote túžil: „,Keby nie tá hmla, bolo by na druhej strane vidieť váš dom,ʻ povedal Gatsby. ,Na konci lodenice vám vždy celú noc horí zelené svetlo“ (s. 93). Záver románu jasne pomenúva nádej, ktorú pre Gatsbyho toto svetlo predstavovalo: „Gatsby veril v zelené svetlo, v opojnú budúcnosť, ktorá rok čo rok pred nami ustupuje. Tentoraz nám ušla, ale nič zato – zajtra pobehneme rýchlejšie, lepšie vystrieme ruky… A jedného krásneho rána…“ (s. 175). Je ten dúfajúci muž veriaci v lepšiu budúcnosť ešte vôbec Jay Gatsby, alebo už Francis Scott Fitzgerald? Kam položiť tenkú hranicu medzi príbehom a realitou? Zelená farba a motív svetla z románu Veľký Gatsby symbolizujú nádej, ktorá prebleskovala celou Fitzgeraldovou tvorbou. V prípade Jaya a Daisy na zeleno svieti okrem nádeje aj láska. Veľký rozprávač džezového veku Francis Scott Fitzgerald našiel svoju tému, keď sa mu uprostred všetkého luxusu a atmosféry doby jasným smaragdovým svetlom zablyslo to nevysloviteľné.
Literatúra:
DANIELOVÁ, Anne Margaret. Úvod. In: FITZGERALD, Francis Scott. Za tebe bych život dal a jiné ztracené povídky. Praha: Plus, 2018, 445 s.
FITZGERALD, Francis Scott. Krásni a prekliati. Bratislava: Tatran, 2009, 335 s.
FITZGERALD, Francis Scott. Veľký Gatsby. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1970, 176 s.
KALIVODOVÁ, Eva. Poslední a nezapomenutelný valčík Zeldy Fitzgerald. In: Zelda Fitzgerald. Poslední valčík je můj. Praha: Kniha Zlín, 2019, 247 s.
VRBA, František. Autor jazzového věku. In: FITZGERALD, Francis Scott. Diamant velký jako Ritz. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury a umění, 1964, 271 s.
Jaroslava Šaková (1991) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a anglický jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvovala v Ústave slovenskej literatúry SAV. Vo svojom výskume sa venuje prevažne téme avantgardných tendencií v medzivojnovej slovenskej poézii. Je členkou redakčného okruhu časopisu Glosolália, pravidelne prispieva aj do periodík Knižná revue či Romboid.
