James Joyce: Portrét mladého umelca
Motto románu Portrét mladého umelca (1916) znie: „Et ignotas animum dimittit in artes“ (2006, nečísl.) a možno ho preložiť ako „A púšťa myseľ do neznámych území“. Výpožička z mytologického príbehu o Daidalovi a Ikarovi sa dá vnímať ako odkaz na nikdy sa nekončiace hľadanie ciest kreatívneho uplatnenia ľudského ducha a zároveň odvaha toto hľadanie podstupovať aj napriek neúspechom. V tomto prístupe k životu a tvorbe sa zrkadlia nielen Joycove postavy, ale tiež portrét spisovateľa samotného. Jozef Kot v doslove k Portrétu mladého umelca ponúka takúto charakteristiku autora: „Prilepilo sa na neho veľa prívlastkov, našiel stovky svojich vykladačov, apologetov aj inkvizítorov, vyrážal dych, ale ostáva historickou pravdou, že bol jedným z tých, čo otvorili slovo životu a život slovu, čo sa pokúšali zlúčiť nezlúčiteľné a splynúť s riekou. On, dublinský rodák, vychovaný v ortodoxnej úcte k tradíciám, a azda preto taký rúhač, azda preto taký zúfalý hľadač nových svetov“ (Kot, 1971, s. 265). V živote a tvorbe Jamesa Joyca je vskutku možné dešifrovať najrôznejšie protirečenia, avšak aj brilantnosť, s akou ich prekračoval, ba čo viac, obrusoval ich vzájomné hrany a skúmal možnosti poznania, vnímania a umeleckého stvárnenia sveta, ktorý ho obklopoval.
Autorovým prvým uverejneným dielom bol poviedkový cyklus Dublinčania (1914), za ktorým sa skrýva príbeh odmietnutia mnohými vydavateľmi. Tým poviedky pripadali bezbožné či neslušné. Autorovi sa napokon síce knihu vydať podarilo, ale na svoje rodné Írsko zanevrel a odišiel žiť do zahraničia. Únik z nevyhovujúceho prostredia je aj témou próz, pričom „zjednocujúcou akciou je v poviedkach úsilie o únik zo začarovaného kruhu, o ktorom však Joyceovi protagonisti len neúspešne snívajú. Nikto z nich ďaleko od Dublina neunikne. Hoci Joyce sám žil, realizoval sa a umelecký úspech napokon zožal v cudzine, nestavia odchod z Dublina (z Írska) ako predpoklad naplneného života“ (Vilikovská, 1980, s. 244). Dvojaká povaha vnímania odchodu – ako úniku alebo jednoducho ako naplnenia túžby skúsiť niečo iné, nové – odráža prirodzený pohľad Jamesa Joyca na protirečenia, ktoré život ponúka.
Z cyklu Dublinčania môžeme ešte v rámci danej témy pozornosť upriamiť na poviedku Mŕtvy, ktorá má autobiografické črty, a jej hlavný hrdina Gabriel Conroy môže predstavovať akýsi predobraz, respektíve negatív autora – postavu, ktorou by sa podľa Božice Vilikovskej Joyce stal, keby sa neodhodlal opustiť rodnú krajinu a odísť žiť do zahraničia: „Zahanbene si uvedomoval vlastnú osobu. Pripadal si ako smiešna figúrka obskakujúca svoje tety, ako nervózny, dobromyseľný, sentimentálny človek, čo reční nevzdelancom a idealizuje vlastné šašovské náruživosti, ako poľutovaniahodný hlupák, ktorého zazrel v zrkadle“ (1980, s. 237). Pointou poviedky je zamyslenie sa nad konceptmi lásky a straty v živote. Dozvedáme sa o prvej láske Gabrielovej ženy Gretty, mužovi menom Michael Furey, ktorý zomrel vo veku 17 rokov. Gretta je presvedčená o tom, že zomrel na následky chladu a dažďa, ktorým sa vystavil, keď ju prišiel v jeden večer navštíviť. Tému lásky, citového vzplanutia Joyce spracúva cez optiku bolesti aj v diele Portrét mladého umelca. Možno ho označiť za psychologický román, ale tiež coming-of-age príbeh, teda román formovania. Sledujeme životnú púť hlavného hrdinu Stephena Dedalusa, ktorý je opäť do určitej miery Joycovým alter egom, a celé dielo nesie autobiografické črty. Protagonistu máme príležitosť sledovať od jeho študentských čias, cez prvé nesmelé kroky do dospelého života až po suverénne prejavy mladého umelca. Už Joycove poviedky majú realistický základ a výraznú symbolickú rovinu (symboly kresťanské, predkresťanské, mytologické, ale i národné), čo je postup ďalej rozvíjaný aj v jeho románoch.
Popri hlbokej sonde do citov dospievajúceho muža ide o dielo čerpajúce z írskych reálií, či už sa pozornosť sústredí na prostredie jezuitského kláštora, v ktorom sa Stephen vzdeláva, z toho vyplývajúce úvahy o spolunažívaní protestantov a katolíkov v krajine, alebo na širšie politické dišputy týkajúce sa otázky írskej nezávislosti. Významným je motív hriechu v náboženskej, ale aj svetskej rovine. Joyce otvára problematiku svedomia, vyrovnávania sa s pocitom previnenia, hľadania vlastnej cesty aj za cenu neuposlúchnutia pravidiel. Na tému hriechu, pokánia a spytovania svedomia či hľadania autobiografických čŕt v Joycovom diele, Jozef Kot v doslove ku knihe hovorí, že hriechy si nevymýšľame, a zrejme na tom bude čosi pravdy. Pôvodne sa kniha mala volať Stephen hrdina, avšak postupne sa z nej vyvinul skôr komplexný portrét postavy, ako už naznačuje aj názov, so všetkými svetlými aj tienistými stránkami ľudskej duše: „ten obnažujúci sa duch, ktorý nakoniec medzi dvoma božstvami uprednostňuje tvorivý čin pred pasívnym odovzdaním, nie je len symbol večného hľadačstva umenia; umením sa tu mýtizuje sám život, oscilujúci na hranici pádu a letu“ (Kot, 1971, s. 266). Stephena tak nestretávame iba pri jeho úspechoch, ale rovnakým dielom sme prítomní pri jeho zlyhaniach.
V rámci psychologizácie postavy pri čítaní na prvý pohľad zaujme silná senzorická rovina, Stephen Dedalus citlivo vníma zvuky, farby či vône, pričom tento proces sa uňho prepája s postupným odhaľovaním neznáma, ktoré život a svet ako taký predstavujú: „Oči mu dosiaľ zahaľoval závoj, ale už ho nepálil. Sila z rodu tých, ktoré ho tak často zbavovali hnevu a vzdoru, ho donútila zastať. Stál ako prikovaný a pozeral na chmúrny vchod do márnice a potom do susednej tmavej dláždenej uličky. Na múroch márnice zazrel slovo Lotts a pomaly vdychoval plesnivý, ťažký vzduch“ (2006, s. 78). Aj Stephenovo citové prebudenie je asociované so senzorickými vnemami, respektíve ich absenciou: „Budú sami, obklopení tmou a tichom: a vo chvíli najväčšej nehy sa premení. Pred jej očami sa rozplynie v čosi nehmatateľné, stane sa s ním zmena. V tej magickej chvíli sa zbaví slabosti, bojazlivosti a neskúsenosti“ (2006, s. 58). Motív transformácie v dospelého muža sa ďalej rozvíja do motívu premeny v umelca. Keď sa Stephen napokon rozhodne opustiť svoju rodinu a priateľov v prospech nasledovania vyšších cieľov, prepoja sa všetky v románe načrtnuté roviny: „Mama mi dáva do poriadku nový oblek, ktorý kúpila pod rukou. Vraj sa teraz modlí, aby som sa v živote, ďaleko od domova a od priateľov, naučil, čo to je srdce a čo cíti. Amen. Nech sa tak stane. Vitaj život! Už miliónty raz kráčam v ústrety realite skúseností, aby som vo vyhni svojej duše ukoval nestvorené vedomie svojho národa“ (2006, s. 232). Protagonista kráča v ústrety svojmu osudu, do náruče neznáma, ktoré sa mu zdá čoraz povedomejšie, bližšie, dôvernejšie.
Monumentálnym dielom autora v niečom nadväzujúcim na Portrét mladého umelca je román Ulysses, niekedy uvádzaný aj pod názvom Odysseus (1922). Dej je tvorený prechádzkami hlavného hrdinu Leopolda Blooma mestom Dublin 16. júna 1904 od ôsmej rána do tretej v noci. Tento dátum sa stal vďaka románu takým dôležitým, že sa v Dubline zvykne každoročne organizovať tzv. Bloomsday, čiže festival venovaný tomuto dňu tvorený rôznymi kultúrnymi podujatiami, napríklad aj čítaniami a dramatizáciami Joycovho diela. Blooma na jeho potulkách sprevádza študent medicíny Stephen Dedalus (postava už známa z diela Portrét mladého umelca) a ďalšou postavou diela je Bloomova žena Molly. Blúdenie ulicami Dublinu je priamym odkazom na blúdenie Homérovho hrdinu Odyssea na ceste domov. Odysseova cesta trvala desaťročie, Joyce celý svoj príbeh rámcuje jedným dňom, do ktorého sa toho pokúša vtesnať naozaj mnoho: „Mestá sa vŕšia a stáročiami rozpadajú. Pyramídy na piesku. Stavby na piesku. Stavby na vode. Otroci. Čínsky múr. Babylon. Ostali iba veľké kamene. Guľaté veže. Zvyšok sú drobné kamienky: roztiahnuté predmestia, postavené ľavou rukou. Kerwanove domy, ktoré vyrástli ako huby po daždi. Nočné prístrešky. Nikto nič neznamená. Najhoršia denná hodina. Vitalita. Otupná, pochmúrna: nenávidím túto hodinu. Mám pocit, akoby ma niekto zjedol a vyvrátil“ (1993, s. 156). Technikou, ktorú možno vidieť v ukážke a ktorú Joyce vo svojom písaní často uplatňoval, je prúd vedomia. Je to postup rozprávania, keď sa myšlienky, pocity a zmyslové vnemy postáv neradia lineárne, ale ukladajú sa vedľa seba zdanlivo náhodne, chaoticky, nespojito. Z toho následne vyplýva aj žánrová a druhová pestrosť, ktorú možno v Joycovej tvorbe identifikovať: „Ulysses vyzeral ako román, ale vyzeral tiež ako dráma alebo katechizmus, alebo poézia, alebo hudba v závislosti od toho, na ktorej strane sa otvoril. Ak by kniha hrala o trochu viac fér – ak by, povedzme, používala úvodzovky na určenie účastníkov dialógu a v snahe učiniť ten dialóg odlíšiteľnejším od prózy, ktorá ho obklopuje, (…) mohla by byť považovaná za román. To, že zaň nebola považovaná, sa stalo jednoducho preto, že ním nie je. Teda románom. Nie celkom. Alebo skôr, obsahuje v sebe prinajmenšom jeden román (…), ale zároveň spochybňuje, rozširuje, nafukuje v minulosti ustanovené konvencie tohto žánru“ (Johnson, 2008, s. 13, preklad z angličtiny: J. Š.). Rozširovať už ustanovené konvencie žánru – to znie ako definícia Joyca, ktorý je vo svojom inovátorskom prístupe k tvorbe často porovnávaný s Virginou Woolf a T. S. Eliotom. Kniha je dnes pokladaná za jedno z najvýznamnejších diel 20. storočia, ovplyvnila mnohých autorov a stala sa predmetom rozličných spracovaní a adaptácií: za všetky spomeňme komiksovú verziu knihy vytvorenú v roku 2020 Nicolasom Mahlerom.
Autorovu tvorbu uzatvára dielo Plač za Finneganom (1939), ktorého originálny názov v angličtine – Finnegans Wake – v sebe obsahuje slovnú hračku, nakoľko slovo „wake“ označuje zároveň pohrebnú hostinu, ale aj prebudenie. Ako to už u Joyca býva – naozaj nič nie je jednoznačné či prvoplánové, myšlienka je nielen precízne vytvorená, ale zároveň v sebe obsahuje viacero významových rovín. Ak sa podujmeme na to, že ich začneme objavovať, postupne sa z neznámeho začne stávať to známe, možno dokonca niečím blízke. Presne to je moment, keď sa pred nami objaví nielen portrét Jamesa Joyca ako autora, ale predovšetkým cesta ku kráse, ktorú nám túžil predstaviť nespočetnými referenciami a alúziami na iné diela, miesta, historické udalosti či postavy, ale aj svojím vlastným talentom. Odvážne spoznať neznáme – to je jeden z odkazov velikána Joyca.
Literatúra:
JOHNSON, Jeri. Introduction. In: JOYCE, James. Ulysses. New York: Oxford University Press, 2008, 980 s.
JOYCE, James. Dublinčania. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1980, 248 s.
JOYCE, James. Portrét mladého umelca. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2006, 231 s.
JOYCE, James. Ulysses. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1993, 674 s.
KOT, Jozef. Doslov. In: JOYCE, James. Portrét mladého umelca. Bratislava: Tatran, 1971, 267 s.
VILIKOVSKÁ, Božica. Doslov. In: JOYCE, James. Dublinčania. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1980, 248 s.
Jaroslava Šaková (1991) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a anglický jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvovala v Ústave slovenskej literatúry SAV. Vo svojom výskume sa venuje prevažne téme avantgardných tendencií v medzivojnovej slovenskej poézii. Je členkou redakčného okruhu časopisu Glosolália, pravidelne prispieva aj do periodík Knižná revue či Romboid.
