Jazyk zachádza tam, kde bolí zub, a boľavý zub je vždy ten istý. Jediná možná revolúcia je prestať nad tým plakať.
Veronica Raimo prekračuje vo svojej knihe nové hranice. Rozpráva o sexe, o putách, o stratách, o dospievaní a svojím vtipným, zžieravým, rozčarovaným hlasom vytvára konečne úprimný a slobodný portrét mladej ženy dneška.
Naša hrdinka Vero, narodená v rodi
ne so všadeprítomnou matkou, ktorá sa venuje vlastným úzkostiam, s otcom ovládaným hygienickými a architektonickými posadnutosťami a predčasne vyspelým geniálnym bratom, ktorý je stredobodom pozornosti, sa utápa v nude svojho detstva.
Vero, ktorá sa zo stiesneného bytu pozerá cez malé okná, sa pravidelne pokúša utiecť, ale nedokáže uniknúť matkiným neúprosným stopovacím metódam a majstrovským výčitkám svedomia. Každý jej výlet mimo rímskeho bytu sa končí bezduchým návratom domov. Niet divu, že sa z nej stane spisovateľka – a klamárka – vymýšľajúca príbehy v snahe zachrániť si zdravý rozum.
Vero je nesmierne bystrá a vyžíva sa vo vlastných zákerných intrigách. Ako nás sprevádza svojimi neúspešnými pokusmi o emancipáciu, objavovaním sexu a napokon aj kontroverzným vzťahom k realite, oživuje Rím od 80. rokov až po začiatok 21. storočia. S nepokojnou inteligenciou a skrytou nežnosťou opisuje akou neistou je cesta k sebe samej.
Ukážka z románu Nič pravdivé
Rodičia boli takí nadšení z tých dvoch výkresov – ktoré mali ostať jedinými v mojej kariére –, že sa rozhodli zarámovať ich a zavesiť v predsieni.
Keď sme mali hostí, v istom okamihu ich vždy zaviedli do obrazárne v predsieni a pod váhou komplimentov nad mátožnou temnotou rozbúreného mora a romantickou osamelosťou horskej chaty som napokon nadobudla presvedčenie, že istú zásluhu na tom predsa len mám. To ja som sa rozhodla, ktoré obrazy ukradnem, nenechala som sa zviesť čistými a detskými ťahmi štetcom ani banálnymi portrétmi šťastných rodín, stromčekov, idylických krajiniek. Už vtedy som vytušila, že mojím trpkým poslaním bude Sturm und Drang.
Tie dva obrazy ešte vždy visia v predsieni u matky. Keď som u nej a prejdem okolo nich, som v pokušení povedať jej pravdu, ale obávam sa, že by mi neuverila. Moje zriedkavé pokusy byť k nej úprimná nikdy neberie vážne, skôr na ne nazerá so zmesou podozrenia a súcitu. Keď si všimne moje rozrušenie pri obrazoch, podíde ku mne a pohladí ma po hlave, akoby som bola opäť dievčatkom, ktoré ich namaľovalo, hoci som tým dievčatkom nikdy nebola.
„Chceš, aby som ti kúpila plátno?“ spýta sa ma.
Niekedy si predstavujem, že podpis zaškrtaný mojou zločinnou osemročnou rukou sa znova vynorí ako v horore, že nepoškvrnený sneh horskej chaty sa zafarbí modrým atramentom. Inokedy si hovorím, že by som mala vziať obrazy, vybrať ich z rámov a pokúsiť sa rozlúštiť mená, vyhľadať ich na facebooku, s odstupom tridsiatich rokov sa ospravedlniť, napísať dlhý list vo forme románu:
Milí umelci, odpusťte mi. Ktovie, akým smerom sa ubral váš život. A ktovie, čo ste si pomysleli ráno, keď ste vošli do triedy a s očami ešte zvlhnutými spánkom vsunuli talentovanú ruku pod lavicu a nenašli tam výkres. To náhle prázdno! Strata viery vo vesmír! Ach, teraz sa trápim, či moje klamstvo nesplodilo ďalšie klamstvá. Čo ste povedali učiteľke výtvarnej výchovy? „Prepáčte, pani učiteľka, niekto nám ukradol výkresy?“ Uverila vám alebo vás vysmiala? Neviem si nepredstavovať výsmech celej triedy, detskú krutosť, ktorá ponižuje tých najlepších. Takéto utrpenie ma ničí…
A okamžite tú myšlienku zaženiem.
***
S bratom sme sa obaja stali spisovateľmi. Neviem, čo odpovedá na otázku, ako je to možné, ja hovorím, že je to vďaka všetkej nude, ktorú nám rodičia odovzdali.
Zatiaľ čo matka bola prehnane úzkostlivá, otec trpel subtílnejšou formou paranoje. Vďaka svojmu štúdiu chémie považoval svet za semenisko patogénov, pred ktorými sa treba neprestajne chrániť. Inak povedané, čo najmenej vychádzať z domu a dusiť sa medzi štyrmi stenami, teda v našom prípade medzi stovkou.
Mala som osem rokov, keď vybuchol reaktor v Černobyle. Moja rodina aj potom, čo krízový stav naoko pominul, ďalej žila ako v scenári postapokalyptického filmu, predstierala, že sa nenachádza v relatívne bohatom západnom meste, ale vo vedecko‑fantastickej zóne X s vysokým stupňom zamorenia.
Pri každej solídnej katastrofickej zápletke, keď sa celý svet nakazí, záleží na jedinej veci: uchovať pokrvné putá, teda rodinu.
A tak nám otec tri roky bránil jesť ovocie a zeleninu, vajcia, čerstvé mlieko, zájsť do reštaurácie či kúpiť si kus pizze na ulici. Jediné povolené jedlo boli produkty v plechovkách, zabalené pred 26. aprílom 1986.
Nebolo jednoduché dodržiavať protokol, ale musím priznať, že to malo aj čosi do seba, cítila som sa vďaka tomu ako hrdinka v karanténe neviditeľnej všetkým ostatným. Ostať zatarasená v našom asanovanom byte a jesť tuniaka s fazuľou ako priekopníci, vymýšľať si nepravdepodobné výhovorky, keď som si išla robiť úlohy k spolužiačke a ponúkli mi olovrant, či overovať v supermarkete dátum balenia, akoby to boli tajné kódy vyhradené len nám vyvoleným.
Napokon sme mali všetci slušný deficit vitamínov a napriek tomu, že nás matka dopovala B‑komplexom a K-karnitínom, nikto z nás nevyzeral zdravo. V každom prípade sme prežili. Nanajvýš sme mohli skončiť so skorbutom.
Vďaka prísnej rodičovskej výchove sme sa s bratom nikdy nenaučili hazardné veci ako plávať, bicyklovať sa či korčuľovať, skákať cez švihadlo (stačil okamih nepozornosti a utopili by sme sa, rozbili si hlavu, zlomili nohu, obesili sa na švihadle).
Celé detstvo sme sa nudili zavretí v byte. Venovali sme sa tej činnosti tak intenzívne, že sa mala čoskoro stať existenciálnou pózou. Vedeli sme sa nudiť ako nikto iný.
Na dvore za domom sa vždy hrali decká a ich krik k nám doliehal ako beštiálny jazyk, ku ktorému sme nemali prístup. Špehovali sme ich z okienka, mlčky, pri zhasnutom svetle. Na striedačku sme vystrčili tvár pár centimetrov nad parapet (obaja by sme sa tam nezmestili), a prudko sme sa stiahli, ak niektoré z detí zdvihlo zrak, aby sledovalo dráhu letiacej lopty. Desila nás predstava, že by nás mohli zazrieť, lebo pozvanie zísť dolu za nimi by sme nezvládli. Dvaja malí špióni zabarikádovaní v byte.
Smutné je, že sme sa nedokázali ani len vnímať týmto spôsobom. Napríklad, mohli sme to premeniť na hru, „Hahá, nezbadali nás!“, záchvev, že nás neodhalili, komentár, kto je najkrajší či najkrajšia zo skupiny, alebo keby sme aspoň cítili rozochvenú apatiu starcov sledujúcich robotníkov pri práci; ale my nič, boli sme len dve deti, ktoré sa vedeli výborne nudiť.
V našom utajení sme jedného dňa museli čeliť príšernej morálnej dileme. Deti na dvore kopali do ropuchy, akoby sa hrali s loptou. Najprv ju jednoducho položili do stredu a obkolesili ako nešťastníka, na ktorého to padlo v scénke šikany. Ropucha sa pokúsila o pár skokov, ale bolo jasné, že nemá žiadny plán úteku. Potom do nej kopla prvá noha z kruhu. Začali si ju prihrávať. K našej strážnej veži doliehali skôr pochabé výkriky než náraz topánok na bradavičnatú kožu zvieraťa či plesknutie o asfalt, keď niekto minul, ale v mojej hlave bolo počuť všetko. S bratom sme sa počas tých nekonečných múk chytili za ruky. On sa asi modlil, počula som ho mumlať litánie, hoci sa neprekrižoval, lebo som mu nechcela pustiť ruku. Ja som len dúfala, že ropucha čo najskôr zgegne a vyslobodí nás z agónie. Ani sme necekli. Alebo skôr, vedome sme sa rozhodli ani neceknúť. Ustráchaní a neschopní ako vždy. Takže pred týmto sa nás snažili rodičia ochrániť? Pred roztopašným objavením zla na dvore? Hrôza, hrôza!
Keď sme konečne objavili knihy, neponúkli nám druh úniku, skôr upokojujúce prestúpenie nudou. Takmer som ju videla, bielu a bahnistú: čítať bolo ako ponoriť sa do močiara mlieka. Ostávala som hodiny ponorená, kým aj telo neochablo, v stojatej vode, ktorá prenikla do pórov. Cítila som, že všetko náhle dostáva zmysel, fenomén prepodstatnenia, moje telo sa stávalo nudou. Nevedela som povedať, či sa mi kniha páčila. O to nikdy nešlo. Vlastne samotná myšlienka, že čítanie by mohlo prinášať potešenie, bola celkom zavádzajúca. Prečo si vyrábať zbytočné trápenie? Len jednej veci sa moja rodina desila viac než toxického oblaku z Černobyľa: hedonizmu.
Zdroj: Inaque
