Katarína Vargová je prozaička, dramatugička televíznych relácií a shows, dlhodobo organizovala a viedla literárnu súťaž Medziriadky. Debutovala v roku 2014 zbierkou poviedok Šura, o dekádu neskôr vydáva prózu Severné more, ktorá tematizuje problémové partnerské, rodinné, priateľské i pracovné vzťahy, no zároveň vzťah k sebe samej v náročnom období mladej dospelosti. Kniha Severné more je nominovaná na Cenu René, literárne ocenenie, ktoré udeľujú gymnazisti.
Tvoja kniha má názov Severné more. Prvá, rovnomenná časť sa odohráva v Británii a pôsobí skoro ako úvod: načrtla nám, kde sa hlavná postava Anna nachádza, respektíve v akom duševnom rozpoložení sa nachádza. Prečo teda Severné more? Čo znamená pre teba a pre tvoje postavy?
Severné more má naozaj istým spôsobom symbolizovať vnútorné rozpoloženie hlavnej hrdinky, ktorá ho potrebuje po rokoch ticha konečne prejaviť. Je búrlivé, ľadové, v niečom nehostinné, no na druhej strane má okolo seba istú mágiu, ktorá ľudí k nemu priťahuje. Žiadna stredomorská idylka. Celkovo vo svojich textoch veľa pracujem s prostredím, kde sa postavy nachádzajú, hľadám v nich inšpiráciu pre príbeh aj jeho zarámcovanie.
Zdalo sa mi, že ako autorka máš voči Anne veľkú empatiu, a potom sú v knihe momenty, keď na ňu pozeráš s odstupom, miestami až humorom. Kde sa táto tvoja postava nachádza na škále autobiografické písanie — klasicky vystavaná protagonistka?
Nie je tajomstvom, že som chvíľu žila v Británii či učila na základnej škole na Záhorí, takže určite momenty, fragmenty, postavy, prostredia sú inšpirované aj tým, čo mám zažité. Anna však nie je ja a ja nie som Anna. Myslím, že už v prvej knihe som sa snažila odísť od svojich hlavných postáv a vybudovať ich tak, aby žili svojbytne svoj príbeh, a v Severnom mori sa mi to podľa mňa podarilo. Verím, že aj keď nejde o autobiografiu, je Anna napísaná uveriteľne. To bolo pre mňa veľmi dôležité.
Slovné spojenie „toxické vzťahy“ v opise knihy je veľmi súčasné. Anna sa nevie vymotať zo vzťahu so svojím bývalým partnerom, ktorý sa k nej správal nerešpektujúco a postupne stieral jej osobné hranice, preto uteká. Napriek tomu si s ním – akoby proti svojej vôli, alebo aspoň proti zdravému rozumu – znovu začne. Čím je pre teba táto téma zaujímavá?
Toxickými či nezdravými vzťahmi je Severné more pretkané. Najvýraznejší je určite Annin s bývalým partnerom Andrejom, kde je prítomné aj psychické či sexuálne násilie. No pre mňa a aj postavu Anny boli paradoxne determinujúce vzťahy v rodine, s matkou, ktorej večne nestačí a s bratom, ktorému je sestra vlastne ľahostajná a vždy chce mať naviac, za každú cenu. Načrtla som tam aj vzťahy na pracovisku či priateľstvá, ktoré sa dokážu v sekunde rozpadnúť, keď si prechádzaš niečím náročným. Tieto témy sa ma v posledných rokoch hlboko dotýkajú, aj skrz moju prácu v televízii, kde sa stretávam s veľkým množstvom respondentov, ktorí takéto vzťahy reflektujú. Mám pocit, že je dobré o nich začať otvorene hovoriť.
A
Annin rozprávačský štýl je koncízny, civilný a dokopy s témami, ktoré otvára aj realistický a miestami trochu cynický. Anna hľadá samu seba, skúša rôzne polohy a prístupy, no ľudia a situácie okolo nej, súkromné aj sociálne, ostávajú nemenné. Prečo si zvolila prvú osobu? Čo ti táto voľba umožnila a v čom ťa, naopak, obmedzila?
Prvá osoba mi určite pomohla prežiť Annin príbeh intenzívnejšie. Keď som o prvej verzii rukopisu hovorila s Vilom Nádaskayom, ktorý mi s ním pomáhal, povedal, že si môžem dovoliť napísať Annu miestami aj patetickú, aj hysterickú, aj emočne nestabilnú. Ako to povedal, pocítila som obrovskú slobodu nechať Annu byť, aká je. Na druhej strane vidíme stále jej pohľad, všetky ostatné postavy vnímame cez jej optiku, ktorá nie je objektívna.
O svojej knihe si povedala: „Už ma viac nebaví písať postavy dobrých dievčat. Je čas na také, ktoré sa vedia za seba postaviť, aj keď sa to iným postavám nepáči.“ V čom je pre teba Anna rebelkou?
Anna podľa mňa nie je rebelka, len si v závere knihy dovolí urobiť vlastné rozhodnutie, ktoré nie je sympatické, ale ona ho potrebuje. Na jej postave ma baví aj to, že mnohým čitateľom lezie na nervy, nefandia jej, pýtajú sa, prečo sa tak hlúpo rozhoduje. Dokonca to často reflektujú aj recenzentky. To je pre mňa dôkaz, že Anna je skutočná, že ten príbeh hlavná postava naplno žije. Nie je nejakým ideálom ženy, ktorá sa vzoprie osudu a ide žiť svoju pravdivú cestu očistenú od všetkých negatívnych vzťahov. Také jednoduché to, bohužiaľ, v živote nie je. Často sa práve vraciame do vzťahov, ktoré nám viac berú, ako dávajú, ale nedokážeme sa z nich vymaniť, nevieme sa oslobodiť.
Práve toxickými vzťahmi mi Severné more pripomínalo Normálnych ľudí od Sally Rooney. Podobné sú rodinné konštelácie oboch hlavných postáv, chladné vzťahy medzi matkou a dcérou, príliš dominantný a uprednostňovaný brat, absentujúci otec. Rooney dynamiku v jednom momente otáča, no čitatelia sa na konci tvojej knihy s Annou lúčia akoby v (ďalšom) bode nula. Mala si záver premyslený alebo sa príbeh takto vyvinul?
Mám rada knihu Normálni ľudia a ešte radšej seriálovú adaptáciu. Severné more som mala rozpísané, keď kniha na Slovensku vyšla, a veľmi sa ma dotkla, našla som v príbehu seba, aj svoje postavy. Čo sa týka Anninho príbehu, ten sa vyvíjal veľmi dlho. Mala som napísané asi tri rôzne konce, ale tento mi z nich prišiel najsprávnejší, najpravdivejší voči hlavnej hrdinke.
Mileniáli sú v poslednom čase terčom kritiky, opisujú ich ako lenivých, precitlivených, príliš náročných. Aj ty si spomenula, že niektoré recenzentky kritizovali, že Anna čitateľovi lezie na nervy napríklad tým, aké rozhodnutia robí. Čo si o tom myslíš? Je to len klasické medzigeneračné pnutie alebo ide o hlbší problém?
Dnešná doba je pre mňa charakteristická množstvom možností, ktoré stredná a vyššia vrstva mladých ľudí má. Aj ja som študovala scenáristiku, veľa som cestovala, potom som rok učila, teraz robím v televízii, píšem, tvorím. Keby som chcela, môžem aj úplne zmeniť kariérny smer, v onlinovej dobe, keď máš všetko na dosah ruky, sa dokážeš vzdelať v množstve oborov prakticky z mesiaca na mesiac. Anna tiež hľadá, skúša, odchádza a často aj uteká, pretože môže. Ja osobne sa snažím byť za možnosti vedome vďačná, ale často ma premôže úzkosť – je to, čo robím, dosť? Nemala by som byť niekde inde, robiť viac, robiť niečo inak? A nemala by som popri tom všetkom byť šťastnejšia, žiť viac naplno? Myslím si, že sme nároční, na seba, ale aj na spoločnosť ako takú, na dianie okolo nás. Hľadáme dokonalých politických kandidátov, s ktorými budeme stopercentne súhlasiť, šéfov a kolegov, ktorí nás nikdy nerozčúlia, priateľov, ktorí budú žiť tak, ako si predstavujeme.
Podobne žijú aj postavy v mojej knihe – Annina matka nerozumie, prečo sa dcéra neusadí a neuspokojí s tým, čo má, zatiaľ čo Anna bojuje s matkinými očakávaniami a vlastnými túžbami. Anniných kolegov otravujú jej progresívne snahy a bývalý partner tiež nedokáže pochopiť, prečo sa Anna neprispôsobí a nežije tým najsprávnejším možným spôsobom, teda tak, ako si praje on. Nielen medzi generáciami, ale aj v rámci jednej generácie bude vždy vládnuť určité neporozumenie, nesúlad, ktorý je asi prirodzený.
(S Katarínou Vargovou sa zhovárala Mária Modrovich)
Autorka fotografie: Kristína Vlčková
