Medzi tie najzvláštnejšie medicínske zákroky patria operácie mozgu. Pacienti bývajú počas nich pri vedomí, žartujú s chirurgickým tímom, niekedy dokonca hrajú na gitaru. Čosi také je možné preto, lebo tento orgán, ktorý inak dbá o to, aby ani ten najmenší vonkajší podnet nezostal bez odozvy, sám bolesť vôbec nepociťuje.

Zdá sa, že všetky špendlíky sú vlastne bez viny. Svet, na ktorý počuť toľko ponôs, je v skutočnosti úplne bezbolestný, presne taký, o akom sme v posvätných chrámoch aj v zubárskych kreslách vždy snívali. Jediný problém je, že ho tak nedokážeme vnímať. Aby sme si ho mohli predstaviť, musí sa nás dotknúť, trochu nás zabolieť.

Pocity nie sú objektívnymi vlastnosťami vecí, ale vznikajú v nás samých počas kontaktu s nimi. Spôsob, ako k nim dospievame, je dobrým príkladom toho, ako zaujato v našich hodnoteniach pristupujeme k tomu, čo nás obklopuje. Nielen fantómové bolesti, aj vlastné šťastie si musíme v predstavách s niečím konkrétnym spojiť, aby sme ho potom mohli prežiť. Vlastnosti, za ktoré predmety alebo ľudí obdivujeme, sú tak z väčšej časti naším vlastným dielom. Naše úsudky o iných sú správou o nás samých. Nech by sme s obdivom hovorili o čomkoľvek, napokon aj tak viac povieme o sebe.

Ak by sme sa opýtali ľudí na ulici, čo pokladajú za najdôležitejší predpoklad toho, aby bol  ich život šťastný, uviedli by mnohé veci. Jedni by spomenuli dostatok peňazí, ďalší vlastnú strechu nad hlavou, dobré vzťahy, zmysluplnú prácu, veľkú rodinu a podobne. Pravdepodobne nikto z nich by však neuviedol jasnú myseľ. A pritom všetko to, čo človek v tejto súvislosti spomenie, by nebolo možné, ak by to nebolo istým spôsobom uvedomené. Viac než udalosti náš život ovplyvňuje spôsob, akým o nich uvažujeme, slová a pojmy, v ktorých si ich uvedomujeme. Chuť dobrého jedla sa napĺňa v mysli, a nie v ústach, smútok i radosť, bohatstvo aj chudoba sa stávajú skutočnosťou až vtedy, keď o nich takto uvažujeme. Neexistuje zmrzlina, ktorej chuť a farba by neboli myslené. Až vo chvíli, keď sa cukrík v ústach roztopí a stane myšlienkou nám naozaj chutí. Potešenie z krásy zátišia, ale aj bolesť zuba sa tvoria na tom istom mieste. A práve tam je šťastie na dosah. Do tej miery, do akej priznáme abstraktnosť významu všetkých vecí.

Domy, autá, stoly a stoličky, poháre a taniere, ale aj stromy a oblaky sa pre nás stávajú skutočnosťou až ako myšlienky. Potešiť sa im dá iba vo vedomí. Schopnosť myslieť je dôležitejšia než akýkoľvek predmet, pripravenosť hrať sa je vzácnejšia než tá najdrahšia stavebnica. Náš život je súbor ideí, ak by takým nebol, nevedeli by sme o ňom. Každý deň, veselý aj smutný, dlhý aj krátky, plný zážitkov aj nudy je vymyslený. Predmety, javy a udalosti vôkol nás sú pevne spojené so spôsobmi, akými o nich uvažujeme. Dôležitými ich robíme my, tak, ako na ne nazeráme. Táto tvorivá podstata nášho života zostáva pred nami, ktorí ju bez prestania vykonávame, skrytá. Prebieha mimovoľne ako sled nádychov a výdychov až do tej miery, že človek si popri tom, čo ho trápi, vie aj pospať.

Venujeme veľa času a starostlivosti vlasom, tomu, čo si oblečieme, kam pôjdeme, a vôbec sa pritom nestaráme o to, ako pritom budeme uvažovať. Sme zaujatí fyzickým svetom, jeho lákavou samozrejmosťou, presvedčivou hmatateľnosťou. Nielen veci vôkol nás, aj samých seba si predstavujeme ako čosi objektívne existujúce a zabúdame, že sme v prvom rade myslené, či dokonca vymyslené bytosti, že sa samým sebe každé ráno musíme zdať, aby sme mohli byť.

Svet je veľký, napokon sa však celý, s vysvietenými mestami aj hviezdami zmestí do jediného vedomia. V ňom skončia všetky zákusky aj slané tyčinky, tam je dosť miesta pre všetko, čo sa kedy stane. Popri obmedzenom svete rúk a nôh každý človek, aj ten, ktorý po celý deň iba mlčí, existuje aj v inom, abstraktnom svete slov, znakov, významov, kde je nebo dostupné už na Zemi. Človek je abstraktná bytosť zaujatá skúsenosťou až do tej miery, že je presvedčená o tom, že bez tela by nebola. Spôsob, akým komunikuje, orientuje sa vo svete významov, má na to, či bude šťastný, rozhodujúci vplyv. Ak sa mu niekedy zdá, že jeho život je prázdny a smutný, natíska sa otázka, prečo si to vlastne myslí. Veď myslieť si môže hocičo. Už od čias starovekého Epikteta vieme, že to, čo sa deje, nedokážeme veľmi ovplyvniť, oproti tomu to, čo si o tom budeme myslieť, môžeme ovplyvniť vždy. Zvláštne preto nie je to, že nebývame šťastní, ale prečo podmieňujeme spôsob, akým o veciach uvažujeme, niečím, na čo nemáme žiaden dosah.

Šťastie nie je vlastnosť sveta, ale projekcia, ktorú vie naša myseľ vytvárať doslova z ničoho, bezdôvodne, len tak. Ak k tomu nedochádza, znamená to, že sme túto svoju schopnosť ohraničili, podmienili tým, čo sa stane alebo čo niekto povie. Šťastie je založené na predstavách. Tie vznikajú v mysli a nie sú s predmetmi spojené, pokiaľ to neurobíme my sami. Ak pociťujeme uspokojenie po dosiahnutí nejakého cieľa, je to preto, že v cieli na čas dokážeme zabudnúť na cieľ. Pokým nezačneme myslieť zas na niečo iné, sme chvíľu bezdôvodne šťastní.

Šťastie je radostne uvoľnený, sebavedomý stav mysle. Netreba naň uviesť žiaden argument. Nemusíme si ho zaslúžiť. Podmieňovať ho niečím iným je ako držať sa v klietke, a pritom sa sťažovať, že nelietame. Nato, aby bol človek nespokojný a zatrpknutý, treba vynaložiť neobyčajne veľa úsilia. Nebyť šťastný na dohľad zvláštnych oblakov, stromov, vecí a zvierat znamená správať sa ako divák, ktorý nie je spokojný s filmovým predstavením v kine, ktoré mu celé patrí.

Juraj Briškár (1964) vydal knihy aforizmov Mlčanie (1994), Chôdza v Oriente (1998), Autumnal furniture (2002), Symetrické pozorovania (2011), Prechádzka labyrintom (2017), knihy esejí Elementárne situácie v literatúre (2005), Poetika zmyslového vnímania (2014), prózu Sprievodca nezrozumiteľnosťou (2014) a zbierku básní Z pohľadu dvoch pohárov mlieka (2018).