Juraj Briškár: Jeden a jeden nie je dva

Počas rokov sa vedomie postupne zaplní množstvom významov. Rad poznatkov z rôznych vedných odborov si osvojujeme systematicky a zároveň nezúčastnene ako násobilku alebo básne memorované na hodinách literatúry. Výsledkom je suma vedomostí, ktorými disponujeme, aj keď sme k nim sami nemuseli dospieť. Cenou za túto istotu je strata vedomia o tom, že je iba myslená.

V škole nás naučili, že súčet uhlov v trojuholníku je sto osemdesiat stupňov. To, na čo nebol čas, je informácia, že čosi také platí v Euklidovskej geometrii, a v inej, napríklad Lobačevského geometrii, to už nemusí byť pravda. Problém vzdelania ako súboru objektívne platných poznatkov spočíva v tom, že v mene bezproblémovej distribúcie vedomostí necháva bokom ich relatívnosť, neistý, no zaujímavý spôsob, akým vznikli. Kvôli hračkám zabúda na hru, v mene myšlienok potláča myslenie.

Vedomie o tom, koľko je jeden a jeden je dobrým príkladom uvažovania, o ktorom nepochybujeme, že nás vždy povedie správnym smerom. To vďaka nemu predsa môžeme jednotlivosti spočítavať a svet sa nám potom javí ako zrozumiteľný a prehľadný. Je lákavé sa v ňom takto orientovať. Stačí zabudnúť na to, že to my sami prisudzujeme veciam ich numerické kvality a skutočnosť, v ktorej žijeme, má aj iný rozmer, ktorý kognitívne istoty tohto druhu presahuje. Nielen obrazne, ale doslova v ňom platí, že jeden a jeden nie je dva, ale tri.

Organizmy, napríklad ľudia, na rozdiel od vecí sú schopné rodiť, narodiť sa a žiť. Ich spojenie oslobodzujúcim spôsobom presahuje banálnu ohraničenosť jednoduchého súčtu a dáva vzniknúť niečomu novému, čo žiadna zo zúčastnených strán nepredpokladala. Tento jav, keď sa v rámci interakcie odohrá čosi nečakané, možno nájsť v každej tvorivej činnosti: vo varení aj v čítaní, pokiaľ neplnia iba nejaký vopred paušálne stanovený účel, ale majú aj zmysel.

Poznanie, že jeden a jeden je v skutočnom živote tri, vyjadruje prevahu pravdy ako objavu nad mechanickým hromadením cudzích právd, trojrozmerného priestoru nad jeho dvojrozmernou projekciou, radostne poskakujúcej lopty nad nehybnou plochou ihriska. Pokiaľ je pre nás takýto obrat čímsi výnimočným, či dokonca tajomným a my potom hovoríme o zázraku alebo inšpirácii, znamená to, že na vlastnú situáciu nazeráme prevažne z dvojrozmernej roviny a nemyslíme ako plnohodnotne existujúce bytosti. Čím povrchnejší v uvažovaní o samých sebe sme, tým viac nás stretnutie s vlastnou vertikalitou prekvapuje. Ak sa však na celú situáciu pozrieme z pohľadu živej, na prostú rovinu neredukovateľnej entity, odrazu nechápeme, ako sme mohli všetky tie čísla po celé roky brať tak vážne. Prečo sme sa my, trojrozmerní ľudia, vo vedomí zdvojrozmerňovali a uvažovali o sebe tak plocho.

Myslenie tohto druhu sa na školách nevyučuje. Nie je čas, treba spočítať ešte mnoho neexistujúcich jabĺk, porovnať rýchlosť ďalších neexistujúcich vlakov, zistiť, ktorý z nich sa na strane tridsaťpäť vrúti do neexistujúcej stanice ako prvý. K odstupu k našim vlastným obrazom nás vyzývajú iba nemnohé z nich. Tie potom pôsobia absurdne ako maľba fajky René Magritta s nápisom: „Toto nie je fajka“ alebo výrok: „Uhlie nie je čierne“, s ktorými sa možno stretnúť v zenovom budhizme, či biblické podobenstvo o pastierovi, ktorý mal sto ovcí a keď sa mu jedna zatúlala, zdalo sa mu správne zanechať kvôli nej všetky ostatné.

V ľudových rozprávkach sa nič nemôže stať bez toho, aby sa nepotvrdila dominancia tretieho nad dvomi, jediného nad mnohým. Ožiť v minulosti aj dnes znamenalo odvážiť sa byť v normatívnom svete za blázna. Väčšia časť našej každodennej aktivity je organizovaná vedomím, že jeden a jeden je dva a dva je viac ako jeden. Takéto poznanie nám umožňuje žiť vysvetliteľne, chodiť do práce, nakupovať, šetriť na sporiacich účtoch, každý deň čosi vykazovať, niekam sa kvôli tomu s hodinkami na zápästí plnými krúženia uprostred číslic ponáhľať. Naše počínanie pôsobí na okolie a nás samých presvedčivo tým viac, čím viac sa dá vyjadriť numericky. Napriek tomu, čo všetko už v tomto smere o sebe a svete vieme, však stále existujú pravdy, ktoré sa dajú iba prežiť. Aj keď je kopernikovská heliocentrická predstava objektívne správna, zároveň platí, že sa vymyká našej bytostnej skúsenosti so svetom. A tak ďalej hľadáme v novinách informácie o východe slnka, cestovným kanceláriám sme pripravení za výhľad na to, čo objektívne neexistuje, priplatiť.

Počas druhej svetovej vojny šifrovacie zariadenia umožnili, aby boli pohyby vojsk a s nimi späté zabíjanie redukované do podoby čísel na vysielací kód. Dnes, po viac ako polstoročí spolu s masovým rozšírením počítacích strojov sa už nielen presuny frontov, ale aj zakúpenie masla v samoobsluhe zaznamenáva niekde na ploche monitora. Náš život sa systematicky, hodinu za hodinou eviduje a premieta do abstraktnej numerickej roviny. V technologicky vyspelých spoločnostiach a v digitalizovaných domácnostiach existujeme už nielen ako živé bytosti, ale aj ako dobre evidovateľné súbory jednotiek a núl. Nielen svetové oceány sú plné prázdnych plastových povrchov, aj naše mysle sú zamorené abstraktnými rovinami, ktoré sme si vymysleli a teraz nevieme, čo s nimi.

Rozvoj umelej inteligencie, ktorej je cudzie akékoľvek nadšenie z východu slnka, vyvoláva rozpaky. Hrozí, že sa, nami vytvorená, uzavrie do seba a nás už nebude na svoje rozhodnutia potrebovať. Nebolo by to prvýkrát. Pokušenie vyhodnotiť informácie bezohľadne vecne sprevádza myslenie odnepamäti. Počas dvoch svetových vojen chladná a účelová inteligencia, nekorigovaná ľudskosťou, rozvinula efektivitu zabíjania na novú, priemyselnú úroveň. Jej ľudskí exponenti vedeli teoreticky zdôvodniť a logisticky zabezpečiť vraždenie miliónov ľudí. Vlaky plné utrpenia vypravovali načas, vlasy a zlaté zuby úhľadne ukladali na kopy, popolom zo spálených obetí hnojili záhony s kapustou.

Ale nielen vojnoví zločinci vedia takto vecne, neškrupulózne konať. Ak rozhrnieme trávu, objaví sa pred nami svet pradávnych živých strojov efektívny do takej miery, o akej sa našim automatizovaným prevádzkam môže stále iba snívať. Samička istého druhu hmyzu v ňom pred párením samčekovi odhryzne hlavu a po ukončení aktu doje aj zvyšok. Nič zo vzácnych surovín nevyjde nazmar.

Čím efektívnejšia organizácia je, tým viac nás vtláča pred monitory, za plastové okná, dovnútra oceľových karosérií, aby sme v nich spolu usilovne zväčšovali nejaké urbánne mraveniská. V kontrole prejavov vlastného života sme dosiahli nevídané majstrovstvo. K dispozícii máme zbrane schopné tisíckrát zničiť všetko, živiny v tubách a kelímkoch, prejavy lásky, ktoré sa na obrazovkách dajú hocikedy pohodlne vypnúť. Každodenný život v mestách riadia algoritmy. Piloti lietadiel môžu s nami počas letu popíjať kávu a bizarní vodcovia nášho sveta majú čas žartovať s kaderníkmi.

Rozdiel medzi hospodárskymi informáciami a politickým spravodajstvom sa vytráca. Vo všetkých sférach spoločenského života prevládajú čísla. Lekári, finanční analytici, dátoví experti, zamestnanci rozmanitých inštitúcií robia všetko preto, aby boli ukazovatele našej existencie pod kontrolou. Očkovaním sa nám darí víťaziť nad nepríjemnými príznakmi vlastného života. V mestách aj vo voľnej prírode už pomaly niet živočícha, rastliny alebo iného javu, ktorý by nebol podrobne zdokumentovaný.

Operačná kapacita notebooku sa zhruba vyrovná schopnostiam švába. A tak niet divu, že svet od nukleárnej kataklizmy v poslednej chvíli nezachránili stroje a obrazovky, ale neurčité pochybnosti službukonajúceho dôstojníka, Stanislava Jevgrafoviča Petrova. Jeho schopnosť nepostupovať podľa inštrukcií, automaticky ako program a neodpáliť rakety napriek tomu, že všetko nasvedčovalo tomu, že by mal.

V čom sa vlastne líšia všetky tie naakumulované nuly na bankových účtoch a v súvahách inštitúcií od guličiek hovnivála? Pokiaľ je naše konanie cieľavedomé a okolím odmenené, to ešte neznamená, že je správne. Stroje a hmyz si tiež môžu počínať pomerne inteligentne, nie však múdro. Múdrosť bez prejavenia ľudskosti nie je možná. Umelá neexistuje. Narodiť sa ako človek preto nie je príležitosť byť inteligentný, to dnes dokáže hocaká raketa s plochou dráhou letu, ale postaviť sa každému, hoci aj vlastnému, mechanicky odosobnenému uvažovaniu.

Význam subjektívneho, neopakovateľnou skúsenosťou poľudšteného myslenia sa dnes rovnako ako v minulosti nemení. Stačí, ak na chvíľu zabudneme na objektívne dáta, zastavíme sa, a je jasné, že každý z nás odkazuje v uliciach aj na čosi iné, než je to, za čím nimi usilovne chodí. Byť ľudský možno kdekoľvek. Schopnosť myslieť je dôležitejšia než akákoľvek myšlienka, zvýznamňovať bezvýznamné má väčšiu hodnotu než akýkoľvek význam. Bizarné preto nie je zostať niekde bezdôvodne stáť, ale zariadiť si svoj neopakovateľný život podľa čísel, zabudnúť na to, kým naozaj sme, že ani jeden z nás, miliárd ľudí, by tu nebol, ak by nebolo pravdou, že jeden a jeden je tri.