Ján Mičuch: Tomáš IX. – Prvá jednotka

Učebňa TVZ, teda trakčných vozidiel závislých, bola pýchou dopravnej priemyslovky aj Ing. Tarabu. Alojz Taraba sa ocitol na strednej škole po normalizačných rošádach. Iniciatívnemu učiteľovi sa aj za pomoci žiakov podarilo zo zvyškov havarovanej lokomotívy postaviť vynikajúci trenažér, za ktorý by sa nemuselo hanbiť ani výcvikové stredisko kozmonautov. Keď do tejto miestnosti vstúpil prvýkrát Tomáš, nestihol si ešte uvedomiť, že vošiel do chrámu. Nezorientovaných prváčikov upútal najmä riadiaci pult s ovládacím kolesom – kontrolérom. Tento priestor vytváral akési druhé centrum, ďalšiu katedru, ktorej funkciu mladí chlapci zatiaľ iba zvedavo hádali. Tomáš bol asi jediný, kto sedel aj v kabíne skutočnej lokomotívy. Zbytočne sa tým ale nechválil. Prváci sa medzi sebou ešte len oťukávali a v snahe zaujať okolie dochádzalo často aj k veselým nedorozumeniam. Napríklad spolužiak Miloš sa chválil, že on už absolvoval aj IQ testy. Mnohí si hneď začali dávať Miloša do súvislosti s nejakým kožným ochorením.

Za normálnych okolností študent prvého ročníka nemal v tejto odbornej svätyni ešte čo hľadať. Triednym profesorom chlapcov bol samotný Ing. Taraba a ten dostal nápad, že ak vybaví výuku základov elektrotechniky v učebni TVZ, dodá svojim zverencom viac motivácie a zatiaľ asi len tušenej hrdosti. A možno sa chcel hneď od začiatku sám pochváliť a pútať pozornosť svojou vlastnou hrdosťou.

„Ponúkam jednotku tomu,“ zahlásil so zdvihnutým ukazovákom učiteľ elektrotechniky, „kto mi povie, aký je súčet svorkových napätí prvkov elektrického obvodu v ľubovoľnej slučke.“ Veľkorysý prst svietil do zmrazeného hľadiska kolosea ako reklamná neónová trubica. Trieda si vybrala povinnú minútu ticha, do ktorej sa vošlo všeličo. Najťažšie to prežívali snaživí žiaci. Zúfalo hľadali odpoveď najprv v nervózne rozhojdanej pamäti, potom aj v poctivo zhromažďovaných poznámkach. Čas bol ich veľkým nepriateľom. Mlčiaca väčšina, teda dve zadné tretiny lavíc, bola v podobných prípadoch pokojná. Otázka sa jej netýkala. V neľahkej pozícii sa nachádzali aj premianti. Rýchla odpoveď by bola, samozrejme, najúčinnejšia, podobala sa však kométe s krátkym životom. Počas rýchlej odpovede dostatočne nevynikne dôležitosť génia ani prevaha premianta nad mlčiacou väčšinou. Kto si chcel dokonale vychutnať víťazstvo, musel súťažiť nielen s otázkou, ale musel aj neustále nazerať do hlavy súpera. Podobalo sa to cyklistickému šprintu. Aj v tejto disciplíne pretekári najprv taktizujú, snažia sa dostať súperovi za chrbát a dopredu vyštartujú až v záverečnej fáze. V istom momente cyklisti dokonca stoja na mieste a takto si vynucujú výhodnejšiu pozíciu. Tak, ako si ju dokázal fenomenálne vynútiť aj Anton Tkáč predtým ako zvíťazil na Olympijských hrách 1976 v Montreale. Ak v triede na správnu odpoveď striehlo niekoľko premiantov odrazu, bola to skutočná hra nervov. „Desať,“ stratil nervy jeden zo skupiny snaživých žiakov bez toho, aby sa prihlásil. „Čoho desať?“ zamračil sa sklamane učiteľ. Ticho pokračovalo. Ukazovák sľubujúci výhodný obchod padal ako podpílená kanadská jedľa.

Tomáš nechápal ako môže človek, ktorý je autorom komplikovanej knihy o obsluhe elektrických lokomotív a z ktorého učebnice sú zostavované aj maturitné otázky pre štvrtákov, položiť takú triviálnu otázku. Súčtom svorkových napätí v ľubovoľnej slučke sa Tomáš zaoberal v začiatkoch rádioamatérskeho krúžku na základnej škole. Boli to skutočne základy, o ktorých by sa už na tejto pôde nemali baviť. Alebo mali? Jednoducho energia nevzniká ani nezaniká, iba sa presúva z média do média, mení len svoju formu, prehadzoval si v mozgu odpoveď jasnú ako facka mladý rádioamatér. Tomáš sledoval spolužiaka Miloša a skúšal si domýšľať, čo robí jeho IQ. IQ aj Miloš mlčali ako nudná fotografia. „Dávam vám posledných desať sekúnd,“ zvolal už rezignovane učiteľ. Tomáš sa prihlásil a takmer unudene odpovedal: „Nula voltov,“ čo skutočne stačilo na jeho prvú jednotku z elektrotechniky. Učebňa TVZ si vydýchla. Začalo sa preberanie novej látky.

Publikované: 14/08/2018