Magdaléna Martišková: Zbierajte len dozretých poetov…

JAZVY

Vraj jazvy od cigariet ostávajú navždy.
Neplatí ani formulka, že do deviatich mesiacov sú v stave doliečenia. Potom až príde niečo trvalé. Na náš dôkaz musíme ešte počkať. Týždeň a pol… Snáď si ťa zapamätám. Moju jazvu. Na vonkajšej strane palca…
Keď sa smejem v okuliaroch, vyzerám vraj ako striptérka

SLEČNA POHÁRIKOVÁ

Okolo siedmej rannej pochopím, že je najvyšší čas rozbehnúť deň. S prsiami v tielku vystavenými na balkóne svetu. Bývam na siedmom, môžem si to dovoliť. Mohla by som si, keby som namiesto nich, nemala len dve lentilky, badateľné maximálne z blízkosti pol milimetra. Hanblivá. Spievam, mysliac si, že len v hlave, v  blúze pokrčeného štýlu zapnutej po krk.

RIGHTMAN

Okolo siedmej rannej začína chaoticky pobehovať po byte a zhŕňať kvalitne staticky uložené papiere zo stolov do koženej, mierne vyšúchanej tašky. Zastaví pred pracovňou s vyhrnutým rukávom košele tesne zakrývajúcim jazvu nad lakťovou jamkou. Prečeše si kučeravé vlasy ohodnotiac, že dnes to bude fajný deň.  Vystupujúc z vlastnej sociálnej rezidencie, stíha dopiť studenú kávu a ponadávať na výsledky včerajších prenosov. Je citlivý.

LIST Z JAPONSKÉHO CHODNÍKA
(Arborétum T. MLYŇANY)

Vykračujúc po Ázijskej ceste zbieram drobné lístky a ihličie do herbára. Páči sa mi slnko páliace na moju vápnitú pleť a vôňa exotických kvetov. Cítim sa tak neslovensky, až to desivo narúša moje patriotické cítenie.
„Milujem návštevy arborét. Toť kvetinka, hen stromček, lipa, zopár sukulentov, päťdesiat javorov, zase lipa, breza, jelše. Alergik sa môže aj zblázniť.“
Ivana so slameným klobúkom na hlave v tesnom závese vykrikuje, ako veľmi neznáša tú hovädskú flóru okolo nás, rukami odháňa hmyz snažiac sa čo najmenej vyzerať ako rastlina schopná opelenia.

„VY PÍŠETE BÁSNE?“ A.K.A. LÁSKA NA PRVÝ KOLÁČ

Sedel v košeli s vyhrnutými rukávmi v mestskom parku a niečo zapisoval. Možno tipy na najbližšie preteky. (Bude v nich pretekať aj Ivanin Crossdriver a moje nervy, keď sa ju budem snažiť presvedčiť, že by sme mohli stáť o kúsok ďalej smerom od trate.)
Vyzeral mierumilovne, nie ako stávkar. Dokonca mal milý pohľad a asi 35 preč.
„Prepáčte, vy píšete básne?“ pozastavila som sa, keď som dosiahla jeho líniu.
Zdvihol pohľad, posúvajúc si okuliare vyššie k vysoko v čele zasadeného vrcholu nosa.
„Už to tak raz bude,“ usmial sa, dávajúc mi najavo, že má záujem o kus reči. Ja o kus jeho slivkového koláča. Nech žijú slivky a domáce koláče! Po  hodinách literárno-kuchárskych tém som odchádzala s papierom, na ktorý mi napísal recept.
Bolo tam len číslo. Desaťmiestne.

GINKO IVA

Podvečer mi volala Ivana, vraj rastlina, ktorej si domov z arboréta pre istotu ukradla rovno celý konár, nebola Ginko. Nielen, že neobjavila stratenú pamäť, ani vnútorný pokoj, ale dokonca má horúčky. Vraj zomiera. Dúfam, že sa sústredí…

TELEFÓNNA HORÚČKA: STAV VYLIEČENIE – ANI  ZĎALEKA NIE.

Volať – nevolať. Celovečerná dilema. Burizóny: prvý áno, druhý nie…
Zjedla som pol balíka a nedorátala absolútne nič.
Volám Ivane, snáď ešte žije.

KAMUFLÁŽ

Nedeľňajšie ráno. Špacírujem medzi regálmi jedného z reťazcov. Ešte v pyžamových nohaviciach prichádzam k pokladniam s tampónmi v ruke. Vybrala som si tú s party predmetmi. Detské ozdôbky, girlandy, farebné plastové riady a konfety mi zakaždým zdvihli náladu. No z akého dôvodu si na pás predo mnou vykladá nákup básnik z parku, fakt netuším… V pyžame a s tampónmi v ruke, už pofidérnejšie vyzerať ani nemôžem. Záchrana=kamufláž.
„Máte zvláštny nákup slečna. K čomu je vám toľko farebných plastových pohárov?“ pobavene začala predavačka blokovať môj, naozaj netypický výber tovaru. Preklínam šialené nápady núdzových situácií.
„Ehm, nemám z čoho piť, neznášam umývanie riadov!“ hlesla som.
Dnes ich umývať fakt nebudem! Aspoň, že sa na mňa usmieval…alebo zo mňa?!

VYTRIEZVENIE

Na kuchynskej linke mám sedem sád plastových pohárov. Na telefónnej poeta.

NEPRAJNÁ IVANA

Ivana nemá pochopenie pre môj obdiv básnikov. Dúfa, že naše deti budú mať ryšavé vlasy…
Vyhlásila to na margo môjho priznania, že recept na slivkové koláče mávam v noci pod vankúšom, na plachte a pod perinou, v tých sivých ponožkách vedľa postele. Na zlomené srdce priateľky postačí sekundové lepidlo, hektoliter vína a dobrá čokoláda.

BIOLOGIČKY

„Môže imelo zakvitať?“ podpichujem opäť vyhádzanú Ivanu.
„Čo za rádioaktívnu vec si to zas natrhala?“ prehŕňa sa zožltnutými listami v nedočítanej knihe. „Ty sa nikdy nepoučíš z môjho nešťastia?“ štuchne ma so smiechom do rebier rohom Červená kalina.

EUGEN

Keď mi to raz v živote nevyjde, zostanú mi po ňom aspoň dvojičky. Obéznejšieho typu s milým úsmevíkom. Budú chodiť na balet s pravdepodobne dobre zvládnutou šnúrou. Budú po otcovi. Dúfam.
O dva poháre neskôr: Prilieva na tri…
A začína mi čítať ďalšiu z jeho sterilných básní, o dátume a krvácaní z nosa. Je tak precízne uhladený, až mám chuť rozčechrať mu vlasy a pohrýzť ho…  Asi do líca. Vtlačiť mu hodinky, čo do pár minút zmiznú. Ostane len pocit po slinách…
Spokojne dočítal, poznamenajúc, že sa pekne usmievam. Približne tuší.

BECHEROVKOVÉ PRÍPADY alebo  JAK BÁSNÍCI PŘICHÁZEJÍ O TRIČKA

„K Becherovke sa už nepriblížim ani na kilometer,“ konštatuje uznávajúc, že to nebol zas až taký dobrý nápad. Rukou s jazvou si prehrabol kučeravé vlasy.
„Ale veď vonia ako Vianoce, sám si to celú noc opakoval…“ šepkám.