Dana Kušnírová (1988) sa narodila v Košiciach. Pôsobí ako doktorandka na Katedre histórie UPJŠ v Košiciach a je tiež spoluzakladateľkou spoločnosti HistoricKE. V spoluautorstve pripravila knihy Hotel Bankov (2015), Košické dostaveníčka (2016) a dva historické kalendáre, ku ktorým čoskoro pribudnú štyri nové publikácie.
Si spoluzakladateľkou združenia HistoricKE. Môžeš ho predstaviť?
HistoricKE sme založili spolu s kolegom Petrom Annom z Archívu mesta Košice minulého roku. Našim cieľom je popularizovať históriu, súčasťou práce je výskum v oblasti histórie, z toho dôvodu pôsobíme napríklad aj na sociálnych sieťach, kde pravidelne pridávame rôzne príspevky, fotografie z histórie mesta. V rámci nášho združenia funguje aj malé vydavateľstvo, v rámci ktorého by sme v budúcnosti radi podporovali tvorbu lokálnych autorov a vydávali ďalšie knihy nielen o košickej histórii.
Vašou druhou vydanou (prvá bola kniha o Bankove) a hneď u Košičanov veľmi obľúbenou sa stala kniha Košické dostaveníčka…
Košické dostaveníčka boli pôvodne moja diplomová práca. Na vysokej škole som študovala históriu v kombinácii s etickou výchovou. Keď sme si na začiatku štvrtého ročníka vyberali témy na záverečné práce, moja voľba bola jasná: „Reštaurácie a reštauračné zariadenia v Košiciach v medzivojnovom období“. Už druhý rok som totiž pravidelne navštevovala Archív mesta Košice, kde som skúmala najrôznejšie témy z košickej histórie a navyše som pomáhala na projektoch knihy Bankov a informačných tabúľ umiestnených v Levočskom dome. To, čo sme zistili o týchto dvoch, môžeme smelo konštatovať, že dnes už legendárnych, budovách a podnikoch, ma nadchlo. Vedela som, že v Košiciach existovalo množstvo ďalších reštaurácií, kaviarní a barov s relatívne dlhou a zaujímavou históriou, no žiadnymi hlbšími poznatkami som nedisponovala. Diplomová práca pre mňa teda bola výbornou príležitosťou ako skombinovať príjemné s užitočným. Po tom, čo som diplomovú prácu odovzdala, trvalo ešte rok a pol, kým sa zmenila na knihu. To bolo spôsobené najmä tým, že som sa po ukončení štúdia zamestnala a na knihe som robila po skončení pracovnej zmeny.
„V tejto kapitole si priblížime pomery košických pohostinstiev bez ubytovacích možností. Tieto podniky môžeme v období rokov 1918 – 1948 rozdeliť nasledovne: reštaurácie a ,nealkoholické‘ reštaurácie (éttermek), kóšer reštaurácie (kóser etkézdek), kaviarne (káveházak), hostince a krčmy (vendeglősök és korcsmárosok), vinárne (borozók), bodegy (bodegák) a bary (bárok).“
Pracovala si na knihe sama?
Pri vzniku Košických dostaveníčok stáli aj Peter Anna a Viktor Luby. Peter ma od začiatku podporoval v idei písať o histórii reštaurácií, uskutočnil časť výskumu a knihu doplnil o kapitolu, ktorá pojednáva o pomeroch počas II. svetovej vojny. Viktor Luby priniesol do tímu poznatky o danej téme z maďarskej literatúry a texty obohatil o niekoľko originálnych príspevkov.
„Zaujímavosťou bolo, že zákon z roku 1924 nariaďoval aj umiestnenie tabule s tzv. vínnym zákonom (bortörvény), ale legislatívna úprava z roku 1936 takúto povinnosť už neukladala. Na územiach, ktoré sa v roku 1938 vrátili Maďarsku využívali chaos v pravidlách niektorí ,podvodníci‘, ktorí predávali takéto tabule s vidinou slušného zisku neznalým prevádzkovateľom pohostinstiev s tvrdením, že sú povinné.“
„Osobitný druh tvorili ,nádražné reštaurácie‘. Tie v prvých dekádach 20. storočia neboli nevábne voňajúcim miestom éry ,socializmu‘, v ktorej bolo možné stretnúť nanajvýš pofiderné indivídua a kde dostatočne bdelý návštevník konzumoval jedlá iba v prípade krajnej núdze. Práve naopak.“
Čo bolo na príprave knihy najťažšie?
Na začiatku výskumu som sa potýkala s hneď niekoľkými problémami. O tejto téme vzniklo na Slovensku málo publikácií či príspevkov, ktoré by mi pomohli so základnou štruktúrou textu. Pravidlá som si teda stanovila sama. Ďalšiu výzvu predstavovalo množstvo prejdeného materiálu – niekoľko fondov v Archíve mesta Košice, monitorovanie historickej tlače, rozhovory s pamätníkmi, reklamné materiály, brožúry, mapy, fotografie, obrazy a historické predmety… V neposlednom rade stál predo mnou široký záber tém, ktoré spadali do oblasti reštaurácií a pohostinstiev: budovy, personál a jeho kvalifikácia, jedlá, nápoje, prohibícia, interiér a vybavenie, sprepitné, zábava, poplatky, dane, zákony, postavenie žien atď.
Téma práce žien v reštauračných a pohostinských zariadeniach sa spolu s prohibíciou stali mojou srdcovou záležitosťou a v knihe sú im vyhradené samostatné časti. To, že pred sto rokmi v Košiciach platili v podnikoch pri podávaní alkoholu prísne pravidlá, si už dnes vie len málokto predstaviť. Obľúbenú liehovinu by Vám do tradičného poldecáka naliali len vo veľmi obmedzenom počte podnikov. Museli by ste navštíviť zariadenia vyššej cenovej kategórie typu Schalkház alebo Európa, kde nalievanie drahých koňakov alebo likérov nebolo limitované. Zaujímavosťou je aj fakt, že prohibícia bola v 1. ČSR schválená už v roku 1918, čo bolo o dva roky skôr ako v USA, pre ktoré je typická dodnes.
„V medzivojnovom období sa viackrát stretávame s rôznymi formami diskriminácie voči ženskému pohlaviu. Okrem toho, že pri zaúčaní sa a na skúškach museli mať ženy vyhradené osobitné miestnosti, niekedy sa najímali ako lacná nekvalifikovaná pracovná sila. Údajne ženy – čašníčky mali vplyv na šírenie pohlavných chorôb, aj zvýšenú nezamestnanosť riadne vyučených čašníkov. A tak v 30-tych rokoch vrcholí kampaň proti ich zamestnávaniu.“
Ako prebiehalo vydanie knihy?
Napísanie a vydanie knihy sú dve rozdielne veci. Ak už aj disponujete dostatočne obsiahlym textom, potrebujete buď finančné prostriedky na vydanie, alebo nájdete vydavateľa, ktorý to urobí za vás. My sme to najskôr skúsili tou jednoduchšou cestou. Stretli sme sa so zástupcami viacerých vydavateľstiev, no ako neznámi a začínajúci autori sme dostávali ponuky, ktoré sa nám zdali nevýhodné. Tak sme si nakoniec povedali, že knihu vydáme sami. Začali sme oslovovať rôznych potenciálnych sponzorov, s ktorými sme sa stretávali počas našich obedných prestávok, aby sme to všetko stihli. A ono to naozaj vyšlo! Trvalo to síce niekoľko mesiacov, ale nakoniec sme disponovali dostatočnou sumou na zaplatenie nákladov na tlač. Splnil sa tým môj obrovský sen a naša radosť bola o to väčšia, že kniha bola verejnosťou pozitívne prijatá a v roku 2017 sa Košické dostaveníčka stali druhou najpredávanejšou knihou v košickom kníhkupectve Artforum.
Pripravujete aktuálne čosi nové? Možno pokračovanie dostaveníčok?
Na jeseň vyjdú štyri obecné monografie, práca na nich trvala viac ako rok a pol. Mapujeme v nich obce z košického, rožňavského a michalovského kraja. Zozbierali sme a spracovali sme históriu týchto obcí, od najstarších dôb až po súčasnosť a čitatelia v nich nájdu zaujímavé grafické prílohy, ale aj informácie z etnografie, ako napríklad texty lokálnych ľudových piesní, popisy krojov, tradícií, tancov… Do budúcna plánujeme určite pokračovanie respektíve doplnenie dostaveníčok, na budúci rok by sme radi publikovali knihu z histórie košického hokeja, momentálne prebiehajú jej prípravy.
Majú Košické dostaveníčka čosi, čo s istou dávkou pátosu môžeme nazvať posolstvom?
Na to by som odpovedala citáciou z knihy Szinbád hazamegy od Sándora Máraiho: „Mladí dnes športujú – plávajú, lyžujú a iné, údajne zdraviu prospešné, veci činia. Ale my dvaja, a snáď nie som požadovačný pán Szinbád, my dvaja ešte vieme, že pre mladých poetov je jedinou prospešnou vecou slovesnosť a kaviareň.“
(S Danou Kušnírovou sa zhovárala Mária Klapáková)
