Predstava nekonečnej šírky a mnohosti vesmíru je výsledkom do krajnosti
vystupňovanej kombinácie namáhavého tvorenia a slobodného sebauvedomovania.
Franz Kafka
Pobyt vo vode, osobitne v morskej vode, ktorej zloženie pripomína plodovú vodu, má vedľa praktických dôsledkov aj svoj archetypálny rozmer. O tom, že je to tak, sa možno presvedčiť počas letných mesiacov. Akonáhle sa oteplí, tisíce obyvateľov miest sú akoby predchnutí jedinou myšlienkou. Nasadajú do áut, autobusov, lietadiel a vlakov s cieľom dostať sa čo najskôr k moru. V mene predstavy otvorenej vodnej hladiny ochotne podstupujú čakanie na preplnených diaľniciach, trpia smädom a horúčavou, aby sa napokon, unavení no šťastní, ubytovali v niektorom z prázdninových obydlí a ako okolie svätyne zaplnili balkóny, terasy a pláže, ktoré sú pritom väčšinu roka ľudoprázdne.
Každoročná cesta k moru nahradila stredoveké púte k zázračným prameňom. Sekularizovaná spoločnosť pochopiteľne o svojom počínaní v tomto duchu neuvažuje. Televízie informujú o počasí, osobitne o hodnotách ultrafialového žiarenia a potrebe chrániť pokožku opaľovacím krémom s dostatočne vysokým ochranným faktorom, upozorňujú na očakávané dopravné zdržania. Každý z dovolenkujúcich pritom vo vlnách celým telom zakúša čosi veľmi prosté, čo ľudia v takých chvíľach pociťovali odjakživa. Pobyt pri mori ruší zvyčajné roly a odstupy. Nezáleží na tom, či je muž v plavkách zamestnanec alebo spolumajiteľ koncernu, či noc strávi v luxusnom klimatizovanom hoteli alebo v karavane. Čím bližšie k moru, tým viac sa spolu s odloženými autami a šatami, so všetkými predmetmi, čo dovolenkujúci zanechali najprv doma, potom na parkovisku, v hoteli a napokon na deke, rozdiely stierajú. Jednou z hlavných výhod pobytu pri mori je možnosť uniknúť zbytočným významom, rezignovať s pomocou veľkého množstva vody na vlastnú dôležitosť a plávať takmer nahý medzi rybami, s čajkami nad hlavou.
Vstup do mora odhaľuje aj v tých najvážnejších z nás deti, ukazuje, ako zbytočne zložito vlastne pristupujeme k sebe samým, potvrdzuje, že šťastie je na dosah, stačilo by iba správať sa aj doma rovnako uvoľnene ako na dovolenke. Plávanie nás učí uvidieť v našich problémoch a vážnych rozhovoroch iba rozbúrené more. Pobyt vo vlnách si žiada pohybovať sa medzi trblietavým leskom hladiny a hĺbkou takou tmavou, že z nej ide strach. Niet divu, že väčšina plavcov neveriacky trávi čas v plytkej vode, neďaleko od brehu. Pobrežia sú preplnené ako obchodné domy plné zdanlivo nevyhnutných vecí, stačí však zájsť hlbšie do vody a človek osamie ako v galérii. Pri bójach je ešte niekoľko odvážlivcov a za nimi už nik.
Plávanie je dobrým príkladom toho, do akej miery sme pripravení ísť vo vlastnom vnímaní do dôsledkov, poznávať skutočnosť nesprostredkovane. Podobne ako čítanie spája v sebe dva konkurenčné činitele: na jednej strane je hlboké mlčanie, na druhej strane vedomie o sebe plné žiarivých odleskov a s ním spätá konverzácia ako druh plážového volejbalu. Väčšina textov iba naplní svoju úlohu, a potom sa stratí ako jarné mláky. Nie o každom pohľade na svet platí to, čo kedysi v súvislosti s Hérakleitom konštatoval Sokratés – že porozumieť mu by si vyžadovalo pomoc délskeho potápača.
Naše telo pozostáva z väčšej časti zo slanej vody a v mori zažíva opäť svoj kozmický prenatálny stav. Plávanie nás zbezvýznamňuje, vracia do čias, keď dýchanie a s ním spojený kontakt s otvoreným priestorom neboli ešte samozrejmé, keď sme boli vo vnútri cudzieho tela a niekto iný nás iba nejasne pociťoval v sebe. Plávajúc v ňom prešli sme všetkými fylogenetickými fázami, existovali sme vo vajíčku, potom sme boli ryby, aby sme napokon, pripravení rásť a dozvedať sa o sebe vystúpili do toho veľkého, otvoreného priestoru, v ktorom sme zabudli plávať.
Voda je spánkom, z ktorého sa nádychom trochu prebúdzame, aby sme naň potom, ako vystúpime na breh, zabudli. Obklopení tekutou beztvárnosťou si zachováme vlastnú individualitu iba ak nestratíme kontakt so vzduchom. Chvíľu ho máme v hrudnom koši viac, onedlho nato menej. Akoby v nás plával. Aj na súši je pľúcna ventilácia a vedomie o sebe pomerne nestály jav a pripomína umelé dýchanie. Základnou otázkou pobytu vo vode preto je, ako udržať spojenie s tým voľným, ľahkým, otvoreným priestorom nad hladinou.
Plávanie v sebe spája dva živly. Spôsob, ako k tomu dochádza, naznačuje, aký bytostný je náš vzťah ku skutočnosti. V školách a kurzoch sme nabádaní, aby sme k vode pristupovali zhora. Učíme sa obrátiť tvár k hladine a dlaňami ako veslami rozhŕňať vodu pred sebou, aby sme sa v nej mohli na chvíľu nadýchnuť. Ako na hodinách sebaobrany nacvičujeme údery rukou, kopeme nohami. To všetko preto, aby sme mohli nad vodou víťaziť.
Existuje však aj iný prístup. Ten si vyžaduje iba jednoducho ľahnúť na hladinu, podobne ako to robíme, keď si chceme odpočinúť, ústa a nos pritom prirodzene obraciame nahor. Zatiaľ čo v prvom prípade plytváme energiou nato, aby sme sa vo vode presadili, naplnili v nej nejaké vopred určené predstavy o sebe, v druhom prípade tú istú premenlivú skutočnosť rešpektujeme, nezápasíme s ňou, ale správame sa k nej akoby to bola tá najmäkšia posteľ. A pretože s ňou nebojujeme, ani ona nezápasí s nami. Pokiaľ k tej istej hĺbke, v ktorej už zmizlo tak veľa ľudí a lodí, pristúpime s dôverou, odrazu zistíme, že je pripravená udržať nás na hladine ako tá najlepšia plávacia pomôcka.
Zatiaľ čo v staroveku bol najrozšírenejším spôsobom dopravy plavba plťou, neskôr sa na hladinách presadili lode. Ako statní plavci ostrými provami rozrezávali masy vody pred sebou a dokázali napredovať veľmi rýchlo. Vo svojom podpalubí však ukrývali prázdno a s každou vlnou hrozilo nebezpečenstvo, že voda prenikne dovnútra, zaplní kajuty a chodby ako veľké pľúca, trup lode potom oťažie a klesne kamsi do hĺbky. Plte, oproti tomu, boli ako ľudia, ktorí nemajú čo skrývať, odjakživa ležali celým svojím povrchom na hladine, bez prázdna, ktoré by ich mohlo urobiť ťažkými, v dokonalom súlade s tým, čo ich obklopovalo. Nemohli sa potopiť, pohybovali sa však pomaly a aj smer plavby sa z nich dal omnoho ťažšie kontrolovať.
Topiaci sa zväčša nemiznú pod hladinou preto, že by vykonali pre svoju záchranu málo, ale skôr preto, že urobili príliš veľa. Nezrozumiteľne kričia a do poslednej chvíle udierajú dookola až tak, že sú schopní vlastným nepokojom stiahnuť so sebou dokonca aj tých, ktorí sa im usilujú pomôcť. Plávanie je ritualizovanou formotvornou mentálnou aktivitou, odohráva sa v prvom rade v mysli a čím je sústredenejšie a vyrovnanejšie, tým viac pripomína modlitbu. Žiada si celým telom prejavovať vernosť abstraktnému tvaru, rytmicky až monotónne spájať dlane, opakovať sled stále tých istých gest.
A tak nie samotné pohyby či ich absencia, ale vyrovnanosť, s akou pristupujeme k tomu, čo robíme, aj keby sa to navonok prejavovalo ako nečinnosť, nás udržiava na hladine. Plávanie potvrdzuje, že v premenlivom prostredí, akým je voda, predstavuje štýl skutočnú spásu. To vďaka nemu si možno zachovať nadhľad aj uprostred ťažkej situácie a reagovať na udalosti, čo ako prekvapivé, pokojne. Plávanie demonštruje, že svojím vnímaním môžeme náš život meniť, ale i nechať sa ním unášať, ležiac bez pohnutia na jeho hladinách, v duchu vyrovnaní so sebou a so svetom až do tej miery, že sa aj uprostred mora cítime ako doma.
Juraj Briškár (1964) vydal knihy aforizmov Mlčanie (1994), Chôdza v Oriente (1998), Autumnal furniture (2002), Symetrické pozorovania (2011), Prechádzka labyrintom (2017), knihy esejí Elementárne situácie v literatúre (2005), Poetika zmyslového vnímania (2014), prózu Sprievodca nezrozumiteľnosťou (2014) a zbierku básní Z pohľadu dvoch pohárov mlieka (2018).
