Juraj Kuniak (1955) pochádza z Košíc, usadil sa pri Banskej Bystrici v horskej osade Kordíky. V roku 1990 založil vydavateľstvo Skalná ruža. Debutoval zbierkou básní Premietanie na viečka (1983), za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Druhá zbierka Kúsok svetového priestoru (1994) sa stala Knihou roka v ankete Knižnej revue. Vydal viaceré zbierky básní. Z prozaických titulov sú najznámejšie: Súkromný skanzen. Etudy o etniku (1993), Nadmorská výška 23 rokov (2002), Púť k sebe (2003), Mystérium krajiny / Mystery of Landscape (2008, spoluautor maliar Ján Kudlička). V autorskej spolupráci s Jánom Kudličkom vydal niekoľko básnicko-výtvarných publikácií, najnovšie knihu Rosa Mystica (2016). Píše aj pre deti.
Si z generácie, ktorú počas vysokoškolských štúdií zasiahla normalizácia. Aký je tvoj vzťah k tomu obdobiu, k jeho možnostiam a obmedzeniam? Mohlo priniesť tebe ako básnikovi aj niečo pozitívne alebo taká formulácia otázky v zmysle, všetko zlé je na niečo dobré, pôsobí len ako patetická legalizácia tých čias?
Na normalizácii nebolo nič dobré, boli to choré časy. Správanie ľudí ovládala trojitá schizofrénia: iné si myslieť, iné hovoriť a ešte inak konať. Najchúlostivejšie bolo myslenie, odvaha myslieť bola nebezpečná. Táto sivá atmosféra rámcovala už moje stredoškolské obdobie. Boli to však roky mladosti, teda najkrajšie roky, a tie si nedám vziať. Mladý človek je od prírody rebel, ja som ním bol tiež, a možno mi z neho zostalo niečo dodnes. Najmä vymedzenie voči „komandantom“ spoločnosti. Žiadnym papalášom (vtedy) ale ani inak mocným (dnes) sa nepodarilo a nepodarí nahádzať ľudí do jedného hrnca a prevariť ich podľa svojho receptu. Už vtedy som viac veril Bobovi Dylanovi, ako tomu, čo nám vtĺkali do hlavy. Ale nemožno generalizovať. V Košiciach som navštevoval SVŠ na Šmeralovej ulici (dnešné Gymnázium na Poštovej) a to bola dobrá škola. Vydávali sme časopis Homostudiosus, vydával som aj triedny časopis, riadil som vysielanie relácie Studiozor v školskom rozhlase, navrhol som logo školy, ktoré sa používa dodnes. Uhoľnú pivnicu sme premenili na študentský klub, počúvali sme Mariána Vargu, ale aj Deep Purple, Led Zeppelin a Pink Floyd. S prvou láskou sme mali vlastný svet. Objavil som horolezectvo a myslím, že tam niekde, v skalných stenách medzi oblohou a plesami sa zrodili prvé pohnútky pre tvorbu. Počas vysokoškolských rokov, ktoré som prežil v Prahe (1973-1978) tlak normalizácie citeľne slabol. Všetci tí Štrougalovia a Husákovia predstavovali v študentských očiach umelé karikatúry. Praha ma otvárala vlastnému mysleniu, literatúre a do života vôbec.
Každú umeleckú osobnosť poznamenáva detstvo. Aké bolo to tvoje a aké tvorivé podnety ťa v ňom stretávali. Zasiahlo ťa niečo tak, že z toho dodnes čerpáš? A bol to dotyk nežný alebo bolestivý? Kto ochraňoval tvoj dar tvoriť, písať? Kto bol jeho objaviteľom?
Moje detstvo sa odvíjalo v rytme mesto – dedina, Košice – Černová (dnes mestská časť Ružomberka), odkiaľ pochádzali moji rodičia. Košice boli malebné, bývali sme na Švermovej ulici, dnešnej Letnej. Mali sme obrovský dvor, dnes na ňom stojí Technická univerzita. Ku kamarátom patril futbal, bicykle, hokej, gumipušky, vzduchovky. Mňa dosť zaujímalo lezenie na stromy, trhanie lipových kvetov a zbieranie hluchavky bielej. Za vysušený kilogram som dostal vo výkupe liečivých rastlín 20 korún. Tiež som mal prekrásny herbár, názvy rastlín som poznal aj po latinsky. To ma naučil otec. Môj „internet“, ako sa dnes volá okno do sveta, predstavovali knihy. Láske ku knihám ma naučila mama. Čítal som Marka Twaina, Verneovky, Winnetuovky, Londonovky, pätnásťročný som mal prečítané všetky historické romány Henryka Sienkiewicza, vrátane Quo vadis. Pokúšal som sa porozumieť teórii evolúcie, tak ako ju rozvíjal Pierre Teilhard de Chardin, ale to bolo na mňa ešte priťažké.
Prázdniny patrili Černovej?
Tá predstavuje osobitný fenomén. Napríklad komunistom sa v tejto dedine nikdy nepodarilo založiť družstvo. Čakali ma tam starí rodičia Kaliarikovci a Kuniakovci, prastarí rodičia Kudličkovci a veľa rodiny. Kosenie lúk a spanie v sene, večery pri ohni, počúvanie príbehov. Veľa nových prečítaných kníh. Iné zážitky, iní kamaráti.
Myslím, že to všetko spolu bol jeden neobyčajne nežný dotyk, na nejaké písanie som ešte ani nepomyslel, poéziu som nečítal, ale v prenatálnom štádiu spisovateľa sa už čosi dialo a zbieralo. Nikto netušil, že povedzme taký príbeh pradedka Kudličku, ako sa vybral na plti dolu Váhom do Ameriky, sa raz objaví v knihe Súkromný skanzen.
Jedným zo žánrov, ku ktorým si na chvíľu odbočil, je rozprávka. Tvoje dielko O stratenej rukavičke plnohodnotne dopĺňa obrazová stránka knihy. Bola to odbočka ako splnenie si sna alebo vyrovnanie dlhu práve za všetko, čo ti detské roky priniesli? Alebo sa prejavil aj kúsok túžby vstúpiť do tvorby pre deti hodnotou, ktorá by bola v protiváhe niektorým narýchlo zlepeným knihám? Veď po roku 1989 „vbehli“ na knižný trh aj také knihy, mám na mysli napr. mikimauzov, ružové princezné, modrých škriatkov a pod.
V Košiciach vedľa Urbanovej veže bola Sovietska kniha, tam sa dali kúpiť pekné rozprávkové knižky. Nádherne ilustrované. Zo všetkých mi utkvela v pamäti tá o stratenej rukavičke. Prešlo veľmi veľa rokov a nič sa nedialo. Až keď sa nám narodil prvý vnuk, môj vrstovník a kamarát Daniel Hevier mu napísal želanie, aby sa jeho starý otec konečne začal venovať tomu, čo zanedbával celý život, tvorbe pre deti. Tak ma nakopol a odrazu som presne vedel, čo mám robiť. Príbeh o stratenej rukavičke som situoval do Stratenej doliny, v ktorej sa všetko stratí, a prepísal som ho do veršov. Myslím, že v epických básňach pre deti je ešte veľký neobjavený priestor. V prípade tejto knižky som bol šťastný, že pozvanie na spoluprácu prijala vynikajúca ilustrátorka Jana Kiselová-Siteková, vďaka nej získala rozprávka mimoriadne príťažlivú atmosféru, napokon aj ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska 2012.
Už niekoľko rokov je tvojím súpútnikom akademický maliar Ján Kudlička. Máte spolu na konte knihy Mystérium krajiny, Nervus vagus, Lamium album, Rosa Mystica a započula som, že možno plánujete aj ďalšiu spoluprácu… Knihy získali ocenenia, texty vďaka viacjazyčnosti (básne sú v knihách uvedené okrem slovenčiny aj v nemčine, angličtine a v poľštine) otvárajú čitateľské hranice. Čo ťa priviedlo k tomu, aby sa tvoja tvorba uberala aj týmto smerom?
Začnem od lesa. Počnúc debutom rad mojich básnických kníh ilustroval Martin Kellenberger. Obľúbil som si ho, sme dobrí kamaráti, a ak to tak môžem povedať, vnímal som ho ako svojho dvorného ilustrátora. Spolupráca s Jánom Kudličkom vznikla a rozvíja sa na celkom inom základe. On neilustruje, ale tvorí samostatné výtvarné cykly, ktorými sprevádza moje básne. Dalo by sa to povedať aj naopak, že moje básne sprevádzajú jeho obrazy. Vzniká vyvážený celok. Spolu si dohodneme tému, a potom na nej pracujeme samostatne. Výsledok odovzdáme do rúk tretieho kamaráta v partii, knižného grafika Pavla Chomu, ktorého považujem za ďalšieho spoluautora, lebo on vymyslí, ako to všetko šťastne skĺbiť a povýšiť do podoby peknej knihy. V spomenutých knihách nie sú básne len v Mystériu krajiny, tam som napísal maliarov životný príbeh.
Blízki tvojmu raz básnickému a raz ľudskému naturelu sú Rudolf Jurolek, Erik Jakub Groch, Mila Haugová a ďalší, Walt Whitman, ktorého si prekladal, z našich rozhovorov viem aj o Jozefovi Urbanovi a Milanovi Rúfusovi. Aký je tvoj vzťah k týmto autorom a k ich poetikám? Za čo im ďakuješ a od čoho si nechávaš odstup, aby ti zostala vlastná tvár, ale zároveň aby si v bytostnej samote nezostal osamelý?
Milan Rúfus bol vôbec prvý básnik, pri ktorom som si uvedomil: týmto veršom sa dá uveriť. Pocitom smútku nezapadal do socialistického optimizmu, bol bytostne svoj a vyčnieval z dobových kontextov ako granitový pilier. Vďaka nemu som sa začal zaujímať o poéziu. Ako sedemnásťročný som nosil jeho Zvony vo vrecku košele. Hltal som jeho eseje. Keď som už ako ženatý prežíval vnútorné vyhnanstvo v povinnej vojenskej službe a dokončoval som rukopis debutu, poslal som ho práve jemu. S malou dušičkou som čakal, čo sa stane. Rúfus mi na vojnu odpísal, že rukopis odovzdal do rúk Jozefa Gerbóca, vedúceho redaktora vydavateľstva Smena. To znamenalo pre mňa veľa. Do druhej zbierky, ktorá vyšla s odstupom 11 rokov od prvej, mi Rúfus napísal doslov… S Whitmanom som sa zoznámil ako knihovník na vojne v Prešove. Tak dlho som túžil preložiť jeho Song of Myself, až sa mi sen podarilo uskutočniť… Jožo Urban mi bol blízky dušou rebela. Ako šéfredaktor Dotykov sa od jari roku 1989 usiloval publikovať moju historickú esej Pán Černovský rozpráva o histórii Slovákov a Andrejovi Hlinkovi. Riešilo sa to až u straníckeho historika, akademika Viliama Plevzu. Také zaujatie za vec bolo pre Joža charakteristické. Plevza moju esej zmietol zo stola, ale napokon vyšla v Dotykoch na pokračovanie v roku 1990. Osobne sme sa s Jožom zblížili, keď prišiel so mnou urobiť rozhovor pre Literárny týždenník. Ten rozhovor sa volal Predovšetkým nerozmnožovať peklo. Zažili sme potom spolu všeličo, žiaľ, jeho čas sa nemilosrdne krátil. Dnes mám pocit, že to nedopovedané je ešte silnejšie ako to, čo sme si stihli povedať… S Milou Haugovou nás spájajú živé priateľské vzťahy. Navštevujeme sa. Vymieňame si správy. Diskutujeme. Niekedy nekompromisne. Ale vždy v záujme veci. Poézie. S ťahom na cieľ. Nedávno sa nám podarilo uskutočniť stretnutie širšej spriaznenej partie v knihe Krajina vo mne (Rastislav Biarinec, Mila Haugová, Rudolf Jurolek, Ján Kudlička, Juraj Kuniak). Najnovšie v Skalnej ruži pripravujeme básnicko-výtvarnú publikáciu Haugová – Kudlička. Názov neprezradím, ale pred Vianocami by mala byť kniha von… Rudo a Erik sú moji najbližší básnickí druhovia a spolupracovníci v Skalnej ruži… Uviedla si veľa mien, rovnako dôležití sú tí „ďalší“, z nich spomeniem aspoň Ivana Laučíka. S ním som sa zoznámil dosť neskoro, ale o to viac ma drží, jeho básne si čítam dodnes… Všetci, ktorých spomíname, majú svoju vyhranenú poetiku, niečím ma posilnili a obdarovali či obdarúvajú, prerastajú do môjho sveta, ale keď píšem, som sám.
Vlastniť knižné vydavateľstvo poézie dnes neznie ako prevratná vec. Ak, samozrejme, nemáte dobre premyslenú stratégiu. Napríklad takú, ktorá reaguje na potreby srdca. Lebo inak, s odpustením, ani neviem vyjadriť obdiv, aký cítim k vydavateľom poézie na Slovensku. Samozrejme ide o nedostatok financií, aj keď to nie je vôbec poetické. Založil si Vydavateľstvo Skalná ruža a vydávaš skrátka naozaj krásne knihy. Prezraď niečo z fungovania tohto telesa.
My sme jedno z najmenších vydavateľstiev poézie na svete, aj to „vlastniť“ sa už z neho stratilo, lebo v roku 2012 sa Skalná ruža po dvadsiatich rokoch pretransformovala z fyzickej osoby na občianske združenie. Založili ho Kuniak, Jurolek a Kudlička. Edičný plán tvorí iná trojica: Kuniak, Jurolek a Groch. Trojica sa svojím spôsobom dostala aj do loga vydavateľstva, ktorým je trojuholník na chrbte knihy novozaloženej výberovej edície Poézia. Knižným grafikom tejto edície je Erik Groch. Mne z pôvodného vlastníctva zostalo „len“ editorstvo. Usilujeme sa vydávať kvalitnú poéziu zo sveta a z domova. Vedľa edície Poézia vznikla nedávno edícia Solitudo (kontinuujúc niekdajšie vydavateľstvo Rudolfa Juroleka) a do tretice vydávame básnicko-výtvarné knihy mimo edície. Väčšina kníh vychádza s podporou Fondu na podporu umenia. Ešte sa žiada dodať, že táto činnosť nás neživí. Robíme ju pre radosť. Občianske združenie je nezisková organizácia. Všetky peniaze vrátane zisku z predaja zostávajú vo vydavateľstve a slúžia jedinému účelu, vydávaniu kníh, jedným slovom – poézii.
Za mestom. Tak sa volá tvoja ostatná básnická zbierka, ktorá ti vyšla vo vydavateľstve Modrý Peter (2015) a získala Cenu Klubu nezávislých spisovateľov. Čo vymedzuje určené krajinné územie? Geograficky tam patria tvoje milované Kordíky, kde žiješ? Napadá mi aj tvoje zanietenie pre hory a horolezectvo, prechádzky prírodou, cestovanie… A o aký priestor ide v hĺbkovom pláne veršov?
Je pravda, že žijem s manželkou „za mestom“ Banská Bystrica a prechádzky prírodou sú mojou trvalou inšpiráciu, v knihe však nezostávam iba na Kordíkoch. To miesto skôr predstavuje istý stred, okolo ktorého sa rozširujú kruhy so zväčšujúcim sa polomerom: Čutkovská dolina, Bratislava, Hvar, Nový Zéland, ten je u protinožcov, tak som „geograficky“ obsiahol celý svet. Iný význam slovného spojenia „za mestom“ je odvodený z predstavy mestských milencov, ktorí tak radi chodia za mesto. Báseň, ktorej názov sa stal titulom zbierky, je napísaná „pre večných milencov: život a smrť / kráčajú za mesto ruka v ruke.“ Tak ako máme v hlave dve mozgové hemisféry, ktoré sa navzájom dopĺňajú, zbierka sa skladá z dvoch častí: Stratený vo veľkosti neba a Zrastený s krídlom. Ide o klavírne krídlo a klaviristu „pod šírym nebom, čo zrástol / s čiernym krídlom a neprestáva hrať.“ Hĺbkový plán sa rozprestiera medzi dvoma mottami: „Musíš si zvykať na ostrosť svetla / a každého okamihu života“ (Walt Whitman) a „…očistiť, vyjasniť, umocniť / ten večný okamih, v ktorom jedine žijeme.“ (Wiliams Carlos Williams). Viac o tom hovoriť netreba. Všetko je vo veršoch.
„Kuniakova prednosť je v pokore a pravdivosti.“ Takto sa v súvislosti s tvojou tvorbou vyjadril Miroslav Brück. Je to odo mňa pasca, prepáč mi, ale nepríde o pokoru ten, kto sa aj sám za pokorného vyhlási? Si teda pokorný a pravdivý autor? Jedným dychom dodávam, že aj ja osobne s Brückovým vyjadrením súhlasím.
Básnika Mira Brücka si vážim, sama však avizuješ pascu, tak sa pokúsim odpovedať tak, aby som sa do nej nechytil. Pokora je jednou z najťažších čností. Dnešná spoločnosť je založená na kŕmení ega, nepozná žiadne čnosti, preto by som si nerobil ilúzie, že význam slova „pokora“ sa nedeformuje. Ak niekto vysloví o sebe, že je pokorný, hovorí z neho pýcha, ktorá je opakom pokory. Mystik Thomas Merton povedal, že začiatok pokory je zároveň začiatkom požehnania a dovŕšenie pokory je dokonalosťou každej radosti. Sokrates je pokladaný za najpokornejšieho filozofa. Neustále hľadal múdrosť, pretože vedel, že ju nevlastní. Kto má rozum, nech premýšľa. V pokore je istá dávka tajomstva a tomu dávam prednosť. Myslím, že najlepšou odpoveďou na tvoju otázku bude mlčanie.
(S Jurajom Kuniakom sa zhovárala Silvia Kaščáková)
Snežná madona
Nehlučná práca padajúceho snehu hromadí pokoj.
Líška má smelosť priblížiť sa, beloba
ťa chce stratiť. Nesmieš si zúfať,
medzi udalosťami musí byť niť, tvoja tvár
si ťa nájde, len nie na tom mieste,
kam pozrieť sa znamená skamenieť.
Na strome dozrievajú plody, sú to okná,
zjavujú sa v nich duše v podobe zvierat,
rastlín a vtákov: splašený kôň
v skalnej rozsadline,
kvet asfodel z čeľade ľaliovité,
čo kvitne pri hudbe púští.
Murárik červenokrídly urobí v letku salto,
aby sa dostal do skrytej štrbiny s hniezdom.
Albatros letí v ústrety horizontu
a nenechá sa pomýliť tým, že nekonečný
horizont je prázdny.
Kvapka rosy
V chladnom vetre od jazera stojí chlapec,
blízko nej. Sleduje ako mužnie, koľko dravcov
na sto kilometrov naráta pri diaľnici.
Rád študuje jarné mapy snehu, číta si
poľského básnika Wojciecha Banacha, jeho modlitbu
k soške zo smetiska v ulici Bocianowo.
Dorastajúci mesiac vo dne je priesvitná oblátka,
lietadlo mieri do Helsínk, druhé na juh,
bociany od Mazurských jazier majú
medzipristátie na Kordíkoch.
Priniesli so sebou toho chlapca, priateľstvo
so Sindibádom námorníkom,
doplavili sa k ostrovu, ktorý sa zmenil na veľrybu,
mama bola vtedy ďaleko, teraz je ešte ďalej,
vždy chcela, a učila to aj jeho, urobiť niečo
citlivo a presne, niekto by povedal
rozrezať kvapku rosy.
Lateránska bazilika
Zima ešte nepovedala posledné slovo,
v plytkej priehlbine zamrzla voda, v nej kvet
pomýlený teplom predchádzajúcich dní
i lienka pomýlená kvetom.
Vretenica sa zahryzla do ňufáka bernardína,
ľahkým myknutím hlavy sa jej zbavil,
na sklovitom teréne prepadla zúfalstvu,
sused ju na lopate odniesol do lesa.
Z blízkeho stromu sa ozval ďateľ
a hneď stíchol, niečo sa oddelilo,
nejaké ťažké dvere sa zatvorili,
krajina za nimi zostala hĺbať v sebe.
Na moje meno sneží, husto a vytrvalo,
taktovka neviditeľného dirigenta je taká ospalá.
Priečelie lesa pripomína
matku kostolov celého sveta,
mráz ti maľuje obočie, mihalnice, usmej sa.
Jazero
Zem v mojom vnútri sa pohýbala a zachvela,
vrchy sa otriasli a posunuli v základoch.
Zahniezdil som v korune stromu,
kto vie, čo má robiť, vie všetko.
Pokojná, zrkadliaca hladina,
cesty sú otvorené všetkými smermi,
všetko mi ťa pripomína
vo všetkých riadkoch môjho života.
Na mne sa deje materinská láska, v nej
má pôvod môj duch, napnutá struna,
pestovanie milosti v sebe,
rozširovanie zelene, rozrušovanie hraníc.
Dnes by sa tu mal každý iba tešiť,
ukázať inú tvár, otvoriť iné srdce.
Posledné správy mračien, vyjasňuje sa
kľúčová dierka do jazera: Už viem,
čo urobím. Naozaj viem?
Juraj Kuniak, vybrané básne z cyklu Rosa mystica
