Jozef Palaščák: Ledroz

Igor sa prevrátil na druhý bok, čosi ho rušilo zo spánku, zlostne zašomral a pretrel si ľavé oko.

„Tretí ledroz túto noc. Kto má pri ich prelietaní spať?“

Ledrozy tiahnu vždy na jeseň. Igor mal radšej leto. Všetky ostatné tvory prelietajú koncom leta, niektoré sťahovavé dokonca v zime, len sakramentské ledrozy, to musia predvádzať v jeseni, keď si po sezónnych brigádach nájde prácu nočného strážnika a popri strážení hlavne spí. Igor sa posadil na starom gauči a rozhodol sa najesť. Do svitania zostávalo už len pár hodín, urobí ešte obchôdzku, lebo od tiahnutia ledrozov niekedy vzbĺknu rohy striech a padajú tehly z komínov. Dal si chlieb s paštékou. Po zrachotení ďalšieho ledroza sa v rohu dvora ozval kovový klepot a rinčanie. Igor sa zadúšal hnevom. Nemotorne s hnevom vyšiel dverami na široký dvor a žmúril smerom, ktorým ledroz letel.

Načo strážiť taký dvor? Nič tu nie je. Všetci, čo im za nespavosť neplatia, pokojne odfukujú. Čo by tu aj kradli? Nefunkčné stroje, hrdzavé karosérie, pár árov trávnika. A prečo? Ledrozy tiahnu. Zostáva po nich pach spáleniny, traduje sa, že sa žeravia do biela, niektoré vraj pri tom nariekajú ako deti. Robí to rámus ako prúdová čistička vzduchu, lieta nízko ako servokoptéra, tiahne raz do roka, ale dôležité je ako kilo cukru v polkilovom sáčku. Igor by sa na vlastnom vtipe aj zasmial, ale spomenul si, že ho vravievala jeho žena a len silnejšie zovrel pery a zapálil baterku. Vybral sa na druhý koniec dvora, kde sa opäť ozvalo rinčanie. Ako obchádzal karosériu vyradeného kordorýpu, zakopol o prívodný kábel a pri páde rozbil baterku. Mohol sa rovno stratiť v lese. V spleti strojov a šrotu bude po hmate blúdiť, udierať sa a zakopávať do svitania. V tme čosi šramotilo. Syčalo ako had. Ale syčalo ostro, ako kovovým hrdlom. Snažil sa predierať šrotom potichu. Nechcel na seba pútať pozornosť. Ani nevie: sú tie tvory agresívne? Jeho myšlienky prerušil kovový zvuk, príliš silný, aby ho spôsobil vietor. Nachvíľu zastal a zatajil dych. Keď sám seba presvedčil, že sa mu to muselo len zdať a chcel vo vrecku nájsť zápalky, ozvalo sa to zas, ale viac vľavo. Urobil neopatrný pohyb, vydal zvuk. Všimlo si ho to. Cítil to. Prestal dýchať, prikrčil sa, ale cítil pohľad, čo prezerá priestor okolo. Bol by sa stavil, že sa to rozhodlo prísť bližšie. Musí sa dostať dovnútra do strážnej búdy a zavrieť sa. Pred denným svetlom sa ledrozy skrývajú. Tých pár hodín do svitania ho nedostanú. K chatrči to nemohlo byť ďaleko, ale pád ho zmýlil, zmenil smer. Uberal sa ďalej intuitívne, hoci ani po rokoch to tu riadne nepoznal. Znova si spomenul na ženu. Aj podľa nej bol nanič. Zdalo sa mu, že ho ľúbila z ľútosti. Tak, ako ľúbime odvrhnuté dieťa. Robilo ho to zúrivým, ale nikdy jej to nevyčítal.

Ledroz stíchol, akoby sa rozhodol Igora prenasledovať nehlučne. Igorovi sa zdalo, že je hravý. Že je ako dieťa, ako psíča, čo sa hrá s mačaťom a nevie, že ho trápi. Ale Igor hlavne nevedel, čo by od neho mal ledroz chcieť.

Okolo tohto vraku. Na obvodovú cestičku. Rýchlym krokom bližšie k chatrči. Sakra koleno. Nerobí mu dobre zima. Priam vŕzga. Pre svoj zrýchlený dych nepočuje, kde je ledroz. Snaží sa bežať. Zakopne. Vstáva, zanadáva, s hrmotom presviští nebom ďalší ledroz. Okraj strechy hodí spŕšku iskier. Igor nadáva už bez prestávky, dobehne k strážnej chatrči, vbehne, zatresne dvere, založí závoru. Skúsi rozsvietiť svetlo. Nefunguje. Zachechce sa, je v bezpečí, ledrozy sa vraj dovnútra neodvážia, ani keď sú premnožené. Do rána vydrží. Striedajúcemu strážnikovi povie, že sa nič nedialo, komu sa chce vypisovať zápisnice. Dych sa mu upokojuje. Oči by si privykli na tmu, ale je príliš hlboká. Na tvári pocíti závan. Stuhne, prestane dýchať. Počuje tlkot. Nie je jeho. Pred ním, na dĺžku lakťa pred jeho tvárou to znova vydýchne. Tlkot sa zrýchľuje. Čerpá ako pumpa. Objavujú sa črty, čo sú osvetľované zvnútra, ako negatív fotky. Igorovi sa zdá, akoby za tvárou pred ním bol uväznený vták, čo narieka, klope zvnútra do lebky, aby sa dostal von, ale len zväčšuje bielu žiaru, čo páli aj jeho samého. Mimika žiariacej tváre sa nemení. Mení sa telo. Zdá sa, akoby to bolo telo mladej ženy. Igorovej ženy. Vnútri v rastúcom bruchu vidí rásť dieťa. Mala sa volať Janka. Ich dcérka. Skôr, ako v bielo žiariacom tele dieťa narastie dosť veľké na to, aby sa narodilo, obraz sa rozplynie, rozpletie ako vrkoč z dymu. Ale na chvíľu sa z neho vynorí tvár malého dievčatka, čo hýbe perami, akoby chcelo povedať „tata“. Igor sa rozplače. Ak už má zomrieť, prečo musí vidieť toto? V plači ho brzdí strach. Tvár pred ním zrkadlí jeho pocity, lomcuje ňou smútok a plač, žeraví sa do biela tak, že teplo cíti na pokožke aj Igor. Telo sa mení. Vyzerá ako telo staršej ženy. Manželka, Norika, odišla preto, prečo prišla. Z ľútosti.

„Bude to tak pre oboch lepšie.“ – povedala.

„Nebude! Nebude, počuješ?“ – chcel kričať Igor. Ale neodvážil sa protirečiť. Pozeral sa na ňu z okna, spoza záclony, keď odchádzala. Do záclony potom cigaretou prepaľoval diery. Záclona bola od jej mamy.

Telo pod tvárou ledroza ochabieva. Je to telo starej ženy. Sadá si na vozíček, zosúva sa, až bezvládne spustí ruky vedľa kolies. Hlava klesne, akoby si vták zaťal zobák do vlastnej hrude.

„Čo chceš odo mňa? Čo odo mňa sakra chceš?!“ – kričí Igor do rytmického klokotania ledrozovho pulzu. Je hlučné. Znova začína fungovať elektrina, v miestnosti je stále teplejšie, v žiarovke sa rozžeraví vlákno, v záhybe tienidla tlie hmyz, žiarovka praskne, ale do žerava sa rozžiarujú káble v stene a všetky kovové predmety. Igor sa prestane opierať o dvere, pália ho na chrbte. Plače, rukami si strháva gombíky z montérok, pukajú v teple. Keď sa prestal opierať, pristúpil o čosi bližšie k ledrozovej tvári, ktorá naňho sústredene hľadí. Už sa neozýva klopanie ledrozovho pulzu. Alebo ho v hluku, ktorým rezonujú všetky kovové predmety, už nepočuť. Na policiach začínajú horieť knihy, plagáty sa šúveria ako suché lístie. Chvenie stien a strechy sa premení na hukot. Kovové dvere za Igorovým chrbátom žiaria. Ledroz naďalej hľadí Igorovi do tváre, znova sa začína meniť. Je mladý, je to znova Igorova žena, v ruke sa jej zmieta franforec dymu, zhmotňuje sa, je to malé dievčatko, jednou rukou sa drží jeho ženy, druhú podáva Igorovi, ktorému sa dymí zo šiat. On chytí ponúkanú ruku a usmeje sa na Janku, niečo vraví, ale v hukote to nepočuť, lenže Igorova žena sa usmeje, akoby rozumela, usmeje sa povzbudzujúco, verí mu. Janka hľadí raz na mamu, raz na otca. Igor pochopí, uprostred žeravej miestnosti modrasté svetlo ženinej tváre vyzerá ako jediný bezpečný priestor. Pritisne ju k sebe, cíti na hrudi jej malé prsia. Predtým, než ju pobozká, začne v omietke vybuchovať vápnik a fosfor a zo smoly na streche je strmý stĺp hučiaceho ohňa. Posledný ledroz zasyčí nad riekou až po svitaní.