Gramatika je základ

Hodnotené texty autorov: Gabriela Z., Kamil K., Andrej K.

V krátkej próze Tri šibenice autorky Gabriely Z. formuluje ženská postava príbeh vlastného duchovného obrátenia. Vysoká téma premeny postavy z negatívnej na pozitívnu si však v realisticky ladených textoch ako je tento vyžaduje väčší rozsah (rozsiahlejšia poviedka, novela, román). Inak je to v prípade rozprávkových textov, kde je radikálna zmena postavy súčasťou magického sveta. Dokonca je dosiahnutie dobra cieľom, a preto je mu všetko podriadené. Tento text však okrem radikálnej premeny postáv a epizódy s postmortálnymi postavami nie je konštruovaný ako rozprávka. Nenájdeme tam ustálený začiatok a koniec a, čo je ešte dôležitejšie v rozprávkových textoch, nestretávame postavy, ktoré by boli psychologizované – ako čitatelia sa nedozvedáme nič o ich vnútornom prežívaní. Najväčším problémom textu Tri šibenice je práve priamy rozprávač v 1. osobe singuláru. Žena vypovedá o svojej premene zo „zlej“ na „dobrú“ neautenticky – raz sa vyjadruje vysokým jazykom, inokedy používa hovorové slová. Nedokáže hovoriť o vlastných emóciách, často opakuje slová rovnakého významu.

Autorke sa nedarí, aj napriek strašidelnej epizóde s mŕtvymi synmi, vytvoriť napätie a gradáciu. Atmosféra je nejednotná (raz cíti fyzickú bolesť, inokedy nie), konštruovaním viet a výberom slov pôsobí skôr komicky.

Do očí bijúcim nedostatkom tohto textu je neznalosť elementárnych princípov slovosledu, v texte sa nachádzajú mnohé nesprávne väzby (napr. Jeho päť detí sú mojou radosťou), pravopisné chyby, chýbajúce čiarky, bohemizmy (napr. paprskami) či skomolené slová (napr. narokúvať, odkopuje). Ovládnutie gramatiky jazyka je základným predpokladom spisovateľských zručností.

Na prvý pohľad básne pôsobia poeticky, po prvom prečítaní si naozaj môžeme povedať: „Tak toto je skutočná poézia!“ Keď sa však pozrieme napríklad na prvú báseň, už názov je tvorený nie veľmi kvalitnou genitívnou metaforou odev noci. Metafora, ktorá spája dve podstatné mená, pričom jedno z nich je v genitíve, je jedným z najjednoduchších spôsobov spojenia dvoch obrazov. Ten spolu so slovami ako luna, šeptom, šatu, odieť, dosnené, častou inverziou aj prítomnosťou rýmu síce pôsobí poeticky, ale aj vozvýšene, pateticky. Pátos v tomto prípade vzniká prítomnosťou vysokej témy milostného zážitku, ktorý je spracovaný vysokým spôsobom (spomínané genitívne metafory, inverzia, rým, vysoká miera obraznosti). Neviem si tiež predstaviť väčšie klišé ako milovanie za svitu mesiaca. Je len zdaním, že báseň je plná básnických obrazov, pretože jednoznačne prevažuje personifikácia – abstraktá vykonávajú činnosť ako žijúci. Viaceré vyznievajú ako z detských riekaniek napr. Odev noci / Je z príliš tenkých / Modrých nitiek utkaný alebo Dotyk sa túla / Cestu nevie. Prívlastky sa za epitetá nedajú považovať, pretože nejde o básnické prívlastky – nežná luna, strieborná hmla, ostrá ihla. Oproti zvýšenému výskytu obrazných pomenovaní (aj keď toho istého druhu) v tomto texte, v básni Manzikert zas takmer žiadnu obraznosť nenájdeme. Úloha čitateľa sa minimalizuje na zisťovanie, kde ležia spomínané mestá a aké boje sa v nich odohrávali. V tomto texte má členenie do veršov len formálne opodstatnenie, nie však významové. Posledná báseň je vystupňovaním autorovej záľuby v zvukovej podobe a podobnosti slov napr. žezlo – železo, peha – pera – neha a i. Sústredenie sa na zvukovú podobu básne však má za následok výber slov len na základe toho, či sa rýmujú. Môže sa stať, že pri čítaní takejto básne čitateľ rezignuje na hľadanie významu, pretože cíti, že aj tak je dôležitejšia forma. Problematické je to v prípade tejto básne v tom, že nechce byť zvukovou hrou, ktorá má mať príznak akejsi náhodnosti, ale chce byť angažovanou, vyzývať a žalovať. Ale hlavne rýmovane.

Texty hodnotí Daniela Burdová