Po Sally Rooney vydalo Lindeni knihu od ďalšej mladej írskej spisovateľky – Louise Nealon. Hlavná hrdinka Debbie žije na vidieku na mliečnej farme a práve začala študovať literatúru na univerzite v Dubline, kam denne dochádza vlakom. Jej rodina pozostáva z čudáckej matky, ktorá si vedie denník snov a zbožňuje mušle, a zo strýka obývajúceho karavan zaparkovaný na rodinnom pozemku. V istom zmysle k nim patrí aj James – pomocník na farme a matkin mladý milenec – a jeho pes Jacob.
V centre románu sú práve rodinné vzťahy. Debbina matka Maeve je ezoterická bytosť žijúca väčšmi vo svete snov než v realite. Jej spálňu členovia rodiny nazývajú svätostánok a Debbie ju opisuje takto: „Keď do tej izby vkročíte, je to ako vojsť doprostred detského leporela. Vytrháva stránky z kníh a priliepa ich na steny. Hárok vedľa hárka, samé básne, romány či filozofické diela – a všetky sú o snoch. Umiestňuje ich vedľa seba, ako keby sa pokúšala nájsť prepojenia.“ (s. 40). Rada sa prechádza bosá po tráve či sa kúpe nahá v oceáne. Zamlada zasväcovala mladíkov do tajov erotickej lásky v miestnej hrobke z doby kamennej. Zatiaľ čo sa strýko Billy snaží ochrániť neter pred osudom jej duševne chorej matky, Debbie učí umeniu bozkávania vidieckych chlapcov a v noci ju desia jasnovidné sny. Opis snov postáv ma v knihách zväčša otravuje alebo nudí, ale Louise Nealon s touto tematikou pracuje veľmi osobitým spôsobom. Sny využíva jednak v súvislosti s jasnozrivosťou, jednak vo vzťahu medzi matkou a dcérou, v ktorom fungujú dvojsečne – súčasne ich spájajú, ale aj rozdeľujú, keďže svet snov oberá Debbie o matkinu pozornosť aj prítomnosť v realite bežných smrteľníkov z mäsa a kostí. Dochádza aj k výmene rolí – dcéra je často tá, kto sa musí starať o matku. Jednou z tém románu je aj vzpieranie sa svojmu osudu či dedičstvu, a to nielen čo sa týka protagonistky, ale aj strýka Billieho. Ten pristupuje k ezoterickým témam cynicky a odmietavo, hoci je sám obdarený liečiteľskými schopnosťami a vyhľadávaný miestnymi, ktorým s nevalným nadšením poskytuje pomoc. Pri čítaní som sa nemohla ubrániť myšlienke, že každá rodina je bizarná svojím vlastným spôsobom (a tiež spojená). Túto rodinu postihne tragédia, ktorú Debbie predvída vo sne a ktorá prinesie do románu ďalšie ťažké témy.
Okrem rodinného sveta mliečnej farmy sa príbeh odvíja aj v prostredí Dublinu. Tam sa Debbie, inak utiahnutá samotárka, na univerzite skamaráti s Xanthe, ktorej meno najprv započuje ako Sante. A táto pôvabná dievčina je pre ňu skutočne akýmsi Santa Clausom prichádzajúcim v ťažkom období s darom priateľstva a bezpečným priestorom v podobe bytu v nehostinnom meste. Kamarátky oscilujú niekde medzi „vrana k vrane sadá“ a „protiklady sa priťahujú“. Xanthe je z dvojice tá krásna a príťažlivá, v škole má najlepšie výsledky a dokonca začne nevedomky chodiť s Debbinou dlhoročnou platonickou láskou. Debbie to prirodzene stavia do pozície v tieni a okrem náklonnosti ku kamarátke musí čeliť aj porovnávaniu a pochopiteľnej žiarlivosti. Xanthin život však nie je až taký ružový, ako by sa mohol javiť, hoci jej problémy pripadajú Debbie oproti tomu, čo sa deje v jej vlastnej rodine, malicherné. Ako veľké plus hodnotím, že žiarlivosť medzi priateľkami ostáva prevažne nevyslovená medzi riadkami a až na jednu výnimku neprechádza do roviny dramatických hádok či stretov. Cítime ju skôr ako niečo síce prirodzené, ale nevítané, s čím sa človek musí popasovať sám v sebe a nie v rámci vonkajšieho konfliktu. Nielen v tomto ohľade je román veľmi vyspelý, aj keď je Louise Nealon mladučká autorka a protagonistkou je 18-ročné dievča.
Dôležitú úlohu v románe zohráva motív snehovej vločky, na ktorý odkazuje už názov. Snehová vločka môže symbolizovať krehkosť ľudských bytostí (nielen) v období dospievania, ich jedinečnosť a vnútornú – niekedy skrytú – krásu. Xanthe napríklad až v dvadsiatich rokoch zisťuje, že snehová vločka má skutočne taký nádherne zložitý rozvetvený tvar, aký máva v kreslených rozprávkach. Snehová vločka vystupuje aj v príbehu, ktorý Maeve rozpráva dcére pred spaním – v príbehu „o prachovom zrnku menom Aisling, ktoré neverilo v sneh. Každú noc, keď Aisling zaspala, prišla studená voda a premenila ju na snehovú vločku. Keď potom prišlo ráno a vyšlo slnko, Aisling sa ešte pred zobudením rozpustila a vrátila do podoby prachu, a vôbec si neuvedomila, že v spánku sa premieňa presne na to, v čo neverí. Cítila nejaký chlad, ale spomienka bola zamrznutá, zmeravená. A tak ju pokladala iba za útržok sna.“ (s. 43) Možno nakoniec medzi realitou a svetom rozprávok a snov nie je až taký priepastný rozdiel, ako si myslíme.
Menšia pozornosť je venovaná samotnému životu na farme a univerzitnému štúdiu. Prostredie írskeho vidieka reprezentujú tradície, ktoré autorka miestami zmieňuje, ale najmä miestna krčma ako stredisko tamojšieho života (odohrávajú sa v nej tak každodenné stretnutia, ako aj narodeninové a novoročné oslavy či dokonca kar). Prostredie univerzity nahliadneme len minimálne – mestský život Debbie a Xanthe skôr sledujeme v Xanthinom byte, kaviarňach a obchodoch. Jedna z mála vecí, ktoré by som tomuto inak vynikajúcemu románu vytkla, je, že vytvoril očakávanie, že čitateľ „nastúpi“ na univerzitu spolu s Debbie a absolvuje s ňou literárne semináre a rozhovory o knihách. Týmto smerom sa však román neuberá a spomínajú sa len veľmi okrajovo. Čo je však napokon, vzhľadom na ťaživé a hlboké témy, ktoré postupne rozohráva, vlastne dobre, pretože čitateľ je nakoniec rád, že dostal viac než ďalší román z univerzitného prostredia. Snehová vločka sa tvári nenápadne, ale je to veľmi citlivá a silná kniha, nemajúca potrebu explicitne pomenúvať a analyzovať, zato však skrýva oveľa viac, než by sa mohlo zdať. Žáner young adult? V žiadnom prípade.
Louise Nealon
Snehová vločka
preložila Marína Gálisová
Lindeni, 2022
Katarína Gecelovská sa narodila v Košiciach a vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku. Niekoľko rokov pracovala ako učiteľka. V súčasnosti žije v Brne a pôsobí ako doktorandka na Masarykovej univerzite. Je členkou Spišského literárneho klubu.
