Zobudila sa zo zlého sna a v tej chvíli vošlo dievča a energicky treslo dverami. Keď si všimla tmu v izbe a rozospatú Havranku, ktorá na ňu žmúrila, začala sa jej ospravedlňovať. Havranka sa na ňu placho usmiala, akože sa nehnevá. Chvíľu bolo ticho, dievča rozpačito postávalo. Zrazu, akoby sa z toho prebralo, usmialo sa a natiahlo k Havranke ruku.
,,Ešte sme sa poriadne nezoznámili. Aňa,“ povedalo dievča veselo, po čom znelo Havrankino tiché predstavenie ešte žalostnejšie. Aňa si sadla na svoju posteľ, chvíľu si ju pozorne premeriavala a Havranka začínala byť nesvoja. Aňa konečne prehovorila.
,,Nevyzeráš byť hlúpa,“ prehlásila rozhodne. Havranka si nebola istá, či sa ju dievčina nesnaží uraziť. Aňa pokračovala. ,,Prečo si tu?“
,,Ty si tu predsa tiež. Si teda hlúpa?“ Chcela to povedať ako žart, no slová z nej vyšli útočne. Pokarhala sa, že si radšej nezahryzla do jazyka. Pri cudzích ľuďoch nikdy nevedela zvoliť správny tón. Odľahlo jej, keď sa Aňa rozosmiala.
Smiech z nej vychádzal len ťažko, akoby mal v hrudi nejakú prekážku a Aňa sa musela premáhať, aby sa jej ho podarilo dostať von. Potom sa na chvíľu zamyslela a povedala:
,,Neviem prísť na správne slovo, to sa mi deje, že mi nepríde na rozum, vtedy, keď chcem. Myslím to tak… Nie hlúpa. Stratená? Nie… Možno ešte inak… Ech! Vieš, čo myslím?“ Havranka videla, ako starostlivo sa snaží voliť slová, no so žiadnym nie je spokojná. Napokon povedala akési slovo vo svojom rodnom jazyku, ktorému Havranka nerozumela už vôbec, tak len pokrútila hlavou.
,,V podstate sa chcem spýtať, pred čím utekáš,“ ozvala sa po chvíli, keď boj so svojou slovnou zásobou v cudzom jazyku vzdala.
,,A pred čím utekáš ty?“
Aňa sa na ňu vážne pozrela, vzápätí odvrátila pohľad, natiahla sa na posteli a zadívala sa na strop.
,,Vojna,“ prehodila ticho.
Ich rozhovor sa týmto skončil. Aňa zaľahla do postele, do uší si dala slúchadlá a zabalila sa do periny. Po chvíli začala pravidelnejšie dýchať. Zaspala. Havranka, s očami upretými na ďalší nový strop, premýšľala nad Aninou otázkou.
Rada by si povedala, že jej odchod z domu bol vyvrcholením tichého nepokoja, ktorý sa jej mrvil v žilách. Jej mama bola temperamentná žena a svojej dcére celkom zreteľne dávala pocítiť hnev a sklamanie. Rýchlo sa rozčúlila, no rýchlo na to aj zabudla a pokračovala vo svojom dni. Zabudla aj na všetky veci, ktoré jej pri tých chvíľkových záchvatoch zlosti povedala.
S Havrankou to bolo iné. Po hádke v sebe mamin krik niesla ešte niekoľko hodín, niekedy sa ani nestihol vytratiť a pridal sa k nemu ďalší. Usádzal sa jej v pľúcach a ona potom nemohla dýchať, a keď bolo toho kriku naraz priveľa, sformoval sa do hrče zaseknutej v krku. Šíril sa Havranke v krvnom obehu ako zrazenina čakajúca na prvú väčšiu prekážku v ceste, nebezpečná choroba putujúca na svoje miesto.
Pri jednej takejto hádke, ktorej predchádzalo mnoho ďalších, chytila Havranka prvý predmet, ktorý mala po ruke a hodila po mame nožnice. Netrafila ju, ani sa nesnažila, no obe to vyľakalo. Nožnice sa zabodli do steny a ostala tam po nich diera s odlupujúcou sa omietkou.
Havranka nedokázala žiť v jednom byte s mamou, jej nekončiacim hnevom, tou dierou v stene a najmä nie so svojou hanbou. Preto musela odísť.
Bola to práve hanba, ktorá ju napokon stiahla pod hladinu, prevážila Havrankinu snahu dýchať, a od tej chvíle sa potápa čoraz hlbšie. Vedela, že by dokázala vyplávať späť na hladinu, ak by chcela. V skutočnosti to bolo veľmi ľahké, začal kopať nohami, zabrať rukami ako celé tie roky na plavárni. Prestala v tom však vidieť zmysel. Jej ťažké telo sa vznášalo pod hladinou a pomaly klesalo na dno. Vtedy Havranka netušila, kam až siahajú hlbočiny, do ktorých sa ponorila.
Keď počúvala Anin pomalý dych s očami upretými na strope, videla spod hladiny slnečné svetlo. Kreslilo krásne úkazy, ktoré ju napĺňali pokojom.
Keď sa chcela dostať do práce, musela sa odviezť mestskou dopravou na konečnú, a tam nasadnúť na firemný autobus so všetkými, ktorí s ňou mali v ten deň službu. Cesta odtiaľ trvala približne pol hodinu a ľudia počas nej živo diskutovali a užívali si posledné voľné chvíle pred niekoľkohodinovou monotónnou prácou.
Havranka mala na ušiach narazené slúchadlá a hudbou sa snažila prehlušiť ich hlasnú vravu v najrôznejších jazykoch. Ktosi sa jej chcel prihovoriť, no oči mala pevne nalepené na okne a sledovala mihotajúcu sa krajinu.
Keď konečne prišli na miesto, jej prvá myšlienka bola, že takto si vždy predstavovala väzenie.
Nedá sa povedať, že by si Havranka poriadne zistila, do čoho ide. Chcela len odísť, čo najrýchlejšie, prácu bez zodpovednosti, bez mamy. Inzeráty si vždy len preletela očami a odoslala svoj životopis. Často ani nevedela, v čom by jej práca spočívala, no pozícia skladník sa jej zdala celkom uchopiteľná.
Predstavovala si to ako vozenie paliet s balíkmi tovaru na zdvižných vozíkoch po veľkom tmavom bunkri. V priestore sa nemýlila, no ťažké balenia ukladali na vlečky a ťahali ich celú noc za sebou. Na zaškolení si Havranku posmešne premerali. Bola malinká, za posledné týždne takmer nejedla a bola preto vyziabnutá a bledá. Nič jej na to však nepovedali, len sa presvedčili, že dokáže zdvihnúť desať balíkov s múkou, a keď to po veľkej námahe zvládla, škrtli si pri jej mene able.
Na ďalší deň prišla do práce už naostro: Oblečená vo firemnom úbore, ktorý na nej smiešne visel a ruky jej v ňom pôsobili vetchejšie, než skutočne boli. Práca šla ťažko a len čo prišla domov, zaspala a prebrala sa až na ďalší deň poobede.
Havranka naloží balík s múkou na vlečku. Zhlboka sa nadýchne a prenesie tam aj posledný. Vozík je elektrický, narábať s ním preto nie je vôbec ťažké, poľahky ho spojazdní a prejde s tovarom cez celý sklad. Balenia múky potom vyhádže von a s prázdnym vozíkom sa vracia späť a proces sa opakuje.
Pri šiestom kole je už spotená a trasú sa jej ruky. Vozík sa zrazu zastaví a už sa nepohne. Skúša ho ťahať, tlačiť aj prosiť, no stojí na mieste, nedokáže ním pohnúť ani o centimeter. Spoza rohu prichádza muž, on má vozík plný, na ušiach slúchadlá a píska si. Havranku prepadne panika. Mladík si ju všimne, zastaví sa a zloží si slúchadlá.
,,Čo sa to tu stalo?“ opýta sa vecne v britskej angličtine. Podíde k Havranke, ledva na ňu pozrie a zohne sa k jej vozíku. Havranka cíti hanbu, nevie prečo a nedokáže zo seba vydať ani slovo.
Mladík od nej našťastie žiadnu odpoveď nečakal, lomcoval jedným z koliesok, kým Havranka nezačula tiché puknutie. Vtedy sa mladík postavil, lakťom sa oprel o balíky a so záujmom si ju premeral.
,,Už by to malo byť v poriadku. Niekedy sa to zasekne, musíš tým len trochu pohýbať. Nemáš tam čo pokaziť.“
,,Ďakujem, budem si pamätať,“ dostala zo seba Havranka. Mladíkovi sa rozžiarila tvár a prudko, radostne tleskol.
,,Tak predsa len vieš rozprávať!“
Havranka sa pri náhlom pohybe trochu strhla a o krok ustúpila.
,,Premýšľali sme, či si nemá alebo len nevieš po anglicky. A tebe sa len nechcelo hovoriť.“
Havranka mu chcela odvetiť, že sa niekedy skutočne tvári, že je nemá, aby sa nemusela rozprávať, no rozhodla sa mlčať.
Keď neodpovedala, mladík sa zasmial, potom ostalo už úplné ticho. Havranka pevnejšie zovrela rúčku na vozíku a sklopila pohľad. Mladík pochopil jej rozpaky, otočil sa a zamával jej na pozdrav. Do uší si znovu vložil slúchadlá a popiskujúc si odišiel.
Havranka sa došuchtala domov. Topánky si vyzula nohami a kráčala do kuchyne. Posledné dve hodiny v práci odpadávala od hladu, no bola príliš unavená na varenie či objednanie pokrmu. Rozhodla sa preto, že sa uspokojí so včerajšími špagetami z chladničky. V domčeku nebola mikrovlnka, no bola odhodlaná zjesť akékoľvek. Na prahu dvier sa zarazila.
V kuchyni sedela Aňa, popíjala kávu a Havrankina prítomnosť ju očividne vytrhla zo zamyslenia.
,,Dáš si kávu?“ opýtala sa bez pozdravu, akoby spolu strávili celý deň. Nečakala na odpoveď, vstala a zapla kanvicu. Nasypala do šálky kávu a cukor, Havranka prešla k chladničke a vybrala odtiaľ misu so špagetami. Pomaly ich prežúvala, boli studené a stvrdnuté. Aňa tomu nevenovala pozornosť. Zaliala kávu, doplnila šálku mliekom a položila ju na stôl. Sadli si oproti sebe.
Havranka si pošúchala unavené oči a zdvihla šálku k tvári. Nechala paru hladiť jej tvár. Pofúkala a odchlipla si, potom sa zarazila a pozrela sa na Aňu.
Presne takúto kávu má rada. Nepamätala si, že by Ani niekedy povedala návod, koľko cukru a mlieka… Veď Aňa mala svoju kávu silnú a čiernu. Chcela sa jej na to opýtať, no nechala to tak.
Chlipkali zo šáločiek a vládlo medzi nimi pohodlné ticho. Bolo to niečo, čo si spoločne za posledné dni vybudovali. Aňa pochopila, že sa Havranke veľmi rozprávať nechce, preto sa už ani nepokúšala dostať z nej nejaké odpovede. Ako spolu sedeli, Havranka skutočne ocenila túto Aninu vlastnosť a uvedomila si, že má dievčinu celkom rada.
,,Počuj..,“ začala, a Aňa k nej zdvihla spýtavý pohľad, „mrzí ma to s tou vojnou. Nechcela som byť necitlivá.“ Aňa sa znovu zasmiala tým svojím ťaživým smiechom a mávla rukou: „Ale, prosím ťa…“
,,Môžeš mi o tom niečo povedať?“ opýtala sa jej Havranka a sklopila pohľad. Keď oči znovu zdvihla, Aňa sa na ňu usmievala.
,,Poviem ti. Ale nie teraz. Dnes je pekný deň a nechcem ho týmto…“ chvíľu hľadala správne slovo, ,,pošpiniť.“
Havranka prikývla, akože rozumie. Aňa sa pohodlnejšie usadila na stoličke a zdvihla si šálku k perám.
O niekoľko dní na to jej Aňa porozprávala o vojne. Začala náhle, spustila prúd slov do ticha v izbe, až to Havranku prekvapilo. Posadila sa na posteli a v tichosti ju počúvala. Nepovedala jej ani slovo, dokonca ani, keď sa Aňa odmlčala, iba čakala, kým bude hovoriť ďalej. A Aňa vždy povedala čosi ďalšie.
Otvorila si počítač a na mape ukazovala, ako sa front posúva. Hovorila pokojne, prstom ukazovala na mestá, ktoré budú zrejme nasledovať, mestá, ktoré už pohroma postretla, počty mŕtvych, zničené nemocnice a obytné domy. Jej mesto je teraz už nejaký čas pred frontom v bezpečí, no ani to neznamená, že sa ho vojna nedotkla. Rovnako neobišla ani Aňu. Spomína si na deň, keď kráčala po námestí a do hlavy ju takmer trafila dlažobná kocka.
Okolo krku mala vtedy zavesený starý fotoaparát, šla si vyzdvihnúť vyvolané fotografie, keď sa výklad vedľa nej roztrieštil a ju zasypali črepy. Lietali dlažobné kocky, na zemi ľudia, krvavé hlavy, ruky pritisnuté na ranách, iné ruky sa načahujú po veciach ktoré by mohli hodiť. Aňa sa nemohla ani pohnúť, po tvári a dlaniach, kde sa zarylo priezračné sklo, jej stekali pramienky krvi. Prikrčila sa a zakryla si hlavu rukami. Črepy boli drobné a hrali všetkými farbami.
Na prstoch ucítila dotyk. Strhla sa. Nad ňou mladík. Schmatol ju za ruku, potlačil k stene, ťahal za roh, kryjúc ju vlastným telom. Keď sa dostali do bočnej uličky, pustil ju a zastal chrbtom k nej. Chránil ju. Aňa ho nikdy predtým, ani potom, nevidela. Útočníci, ktorí bitku na námestí rozpútali, utekali pred davom do chrámu. V tej chvíli neexistovalo nič ako vykúpenie, založili vo vnútri požiar a uhoreli tam.
V tú noc Havranka s Aňou spali na jednej posteli. Aňa sa po chvíli v tme postavila a prešla cez izbu k nej. Havranka nadvihla perinu, počkala, kým sa Aňa pritúli a objali sa. Aňa neplakala, no vychádzala z nej temnota. Havranka sa toho nebála, pretože to dôverne poznala.
Ráno sa zobudila na to, že sa na ňu Aňa pozerá. Tvárila sa zamyslene a mlčala, čakala, kým sa Havranka preberie. Aňa ju pohladila po bielych vlasoch a zadívala sa jej do očí.
,,Nikdy som nevidela toľko rýb plávať okolo jednej osoby,“ povedala jej a ustarostene sa na ňu zadívala. Havranku to prekvapilo. Nemyslela si, že by o ich existencii ktokoľvek iný vedel. Aj teraz ryby nehlučne plávali izbou, jedna z nich zakrúžila priamo nad ich tvárami a Havranka zacítila chladný, plutvou rozvírený vzduch. Opýtala sa Ani, či jej môže povedať niečo o rybách. Čokoľvek, čo by jej pomohlo im porozumieť alebo sa ich zbaviť. Aňa akoby tú otázku ani nepočula.
Mlčky ležali, až kým znovu nezadriemali.
Napísanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. 
Júlia Oreská je absolventkou štúdia scenáristiky a dramaturgie na VŠMU v Bratislave. Je členkou organizačného tímu platformy mladej literatúry Medziriadky, ktorej sa najprv zúčastňovala ako účastníčka. Pracuje v Národnom osvetovom centre ako odborná pracovníčka pre literatúru, kde organizuje napríklad aj súťaž Literárny Zvolen. Občas napíše knižnú recenziu.
