Hlavným hrdinom knihy Evanjelium o úhoroch Patrika Svenssona je úhor európsky alebo Anguilla anguilla. Ryba slizkého vzhľadu pripomínajúca hada, o ktorej pravdepodobne veľa neviete, no na konci knihy bude vaším obľúbeným vodným živočíchom.
Prvá kapitola vecne zhŕňa fakty, ktorými v súčasnosti disponujeme. Dozvedáme sa, že život úhora európskeho začína v severozápadnej časti Atlantiku, nazývanej Sargasovo more, odkiaľ putuje stovky míľ k pobrežiu Európy. Počas svojho života prechádza viacerými štádiami. Prvým je leptocefalová larva v tvare vŕbového listu, druhým transparentný sklovitý úhor, na ktorého sa mení na konci púte k európskemu pobrežiu, potom sa v sladkých vodách riek a potokov premieňa na žltého úhora, a záverečným štádiom je úhor strieborný, ktorý putuje späť cez Atlantik na miesto svojho rodiska, aby sa rozmnožil.
V ďalších kapitolách autor predstavuje úhory ako tvory opradené tajomstvom, ktoré sa biológovia snažili rozlúštiť už od staroveku. Dlhý čas boli považované za plazy a bolo záhadou, ako a kde sa rozmnožujú. Práve sledovanie postupu skúmania a odhaľovania tajomstiev týchto netypických rýb tvorí jednu rovinu Evanjelia o úhoroch. Táto časť má znaky populárno-náučného štýlu – oboznamuje čitateľa s vývinom poznatkov o úhoroch od čias Aristotela, popisuje proces a úskalia výskumu a osudy vedcov, ktorí úhorom zasvätili roky svojho života. Mimoriadne zábavne je spracovaná menej známa časť života slávneho psychológa Sigmunda Freuda – jeho výskumný pobyt v Terste, kam prišiel ako devätnásťročný mladík skúmať úhory. Svensson cituje z Freudových listov kamarátovi Silbersteinovi: „Poznáš úhory. Z tohto živočícha sme dlho poznali len samičky; dokonca ani Aristoteles nevedel, odkiaľ sa berú samčeky, a preto tvrdil, že úhor vzniká z bahna. V stredoveku a aj v moderných časoch prebiehal ozajstný lov na úhory mužského pohlavia. V rámci zoológie, kde nemáme prístup k rodným listom a kde tvory (…) konajú bez toho, aby ich niekto najprv pozoroval, nevieme povedať, kto je samička a kto samček (…). To, že medzi nimi existujú nejaké pohlavné rozdiely, sa musí najprv dokázať.“ (s. 52) Freud celé týždne trpezlivo rozrezával úhory, ale nedarilo sa mu nájsť semenníky: „Moje ruky sú posiate fľakmi od bielej farby a červenej krvi morských tvorov, všetko, čo pred očami vidím, je lesklé mŕtve tkanivo, ktoré sa ku mne v snoch ustavične vracia. Všetko, na čo myslím, sú tie veľké otázky súvisiace so semenníkmi a vaječníkmi – univerzálne a rozhodujúce otázky.“ (s. 53) Úsmevné prepojenie s Freudovou neskoršou prácou čitateľovi naskakuje samo. Avšak Freud semenníky nenašiel a úhoria otázka zostala naďalej nezodpovedaná. Dvadsať rokov po Freudových neúspešných pokusoch bol pohlavne vyspelý samec úhora objavený pri Sicílii. Ako sa neskôr ukázalo, komplikácie pri hľadaní spôsoboval fakt, že úhor nijaké pohlavné orgány nemá, kým ich nepotrebuje: „Jeho metamorfózy nepredstavujú len povrchné prispôsobenie sa novým pomerom. Sú existenciálne. Úhor sa stáva tým, kým potrebuje byť, keď na to nastane čas.“ (s. 58) Ďalšiu nejasnosť súvisiacu s úhormi ozrejmil Johannes Schmidt, ktorý dvadsať rokov hľadal miesto ich trenia, až ho napokon objavil ďaleko od Európy – v Sargasovom mori.
Patrikovi Svenssonovi sa darí písať o výskume úhorej otázky živým, pútavým spôsobom a z čítania trochu bizarne zameraného na jeden druh ryby sa stáva fasinujúci príbeh, ktorý čitateľa emočne vtiahne. Na začiatku sa pri slovnom spojení úhoria otázka možno neveriacky zasmeje a nevychádza z údivu, koľko mysliteľov a vedcov sa jej za vyše dve tisícročia venovalo. Také „haló“ kvôli jednej rybe? Vážne sa ňou zaoberal už Aristoteles? To s Freudom musí byť nejaký vtip, že? Lenže nie je. Už v starovekom Egypte bol Atum, praotec všetkých bohov, zobrazovaný s ľudskou hlavou a telom úhora. Rímsky veliteľ Vedius Pollio trestal otrokov tak, že ich hádzal do kade plnej úhorov: „Po krvi bažiace úhory si na otrokoch do sýtosti zgustli. Po tejto hostine ich Vedius Pollio ponúkal svojim hosťom ako tučnú a luxusnú delikatesu.“ (s. 110) Úhor zohráva dôležitú funkciu aj v románe Plechový bubienok od Güntera Grassa. Svensson to síce nespomína, ale Ted Hughes písal o trpkom osamelom údeli tejto tajomnej ryby v jednom zo svojich Príbehov z počiatku sveta. U Svenssona zase nájdeme legendu o úhorovi, ktorý prežil v studni v švédskom Branteviku 150 rokov. Úhor odpudivý a hrôzostrašný, úhor tajomný a osamelý, úhor ako magický tvor. Čitateľovi už odrazu nepripadá také podivné zasvätiť svoj život jeho skúmaniu.
Druhá línia Evanjelia o úhoroch je beletristická, možno aj autobiografická. Strieda sa s populárno-náučnou líniou po kapitolách. Rozprávač nám prostredníctvom spomienok na spoločné lovenie úhorov približuje svoje detstvo a vzťah s otcom. Jeho rozprávanie pohladí po duši ako stretnutie s kúskom miznúceho starého sveta, v ktorom ešte otcovia brávali svojich synov na ryby a prevažne pri tom po „chlapsky“ mlčali, odovzdávajúc potomkom zásadné lekcie o živote. „Môj otec si obľúbil chytanie úhorov hneď z viacerých dôvodov. (…) V každom prípade viem, že bol dolu pri rieke rád. (…) Tam môj otec zvykol od detstva behávať, rybárčiť a kúpať sa. Rieka vytvorila akúsi metaforickú hranicu celého jeho sveta. Zakrádal sa vo vysokej tráve pri brehu rieky, chytal myši, ktoré si živé strkal do vreciek a bral si ich domov, aby ich na statku zabil prakom. V zime sa korčuľoval na zamrznutej vyplavenej rieke. Keď v lete kľačal na kolenách na poliach a preberal červenú repu alebo zbieral zemiaky, počul zvuk vody pretekajúcej cez riečny prah. Rieka predstavovala jeho pôvod, to, čo bolo známe a dôverné, to, k čomu sa stále vracal. No úhor pohybujúci sa pod hladinou, v skrýši, ktorý sa nám medzičasom aj ukázal, predstavoval niečo celkom iné. Bol skôr akousi pripomienkou, ako málo toho aj napriek všetkému vieme:o úhoroch či o človeku, o tom, odkiaľ pochádzame alebo kam smerujeme.“ (s. 39 – 40) Rozprávačov otec patrí k starej dobrej „chlapskej škole“: celý život ťažko pracuje ako cestár, stará sa o dom a o rodinu a nikdy sa nesťažuje. Postavu otca napriek tomu nepociťujeme ako zidealizovanú, pretože je opísaná veľmi živo a uveriteľne. Spoločne trávený čas pri rieke vytvorí medzi mlčanlivými chlapmi puto a stáva sa „prostriedkom“ vyjadrenia ich náklonnosti a rešpektu. Realistické popisy metód lovu, hľadania najúčinnejšej návnady, zabíjania a čistenia úhorov a rôzne spôsoby ich prípravy na jedenie sa prepletajú s magickým vnímaním úhora: „Keď mi otec rozprával o Sargasovom mori, znelo to ako cudzí rozprávkový svet. Alebo ako koniec sveta. Pred sebou som videl kilometre a kilometre otvoreného oceánu, zrazu prešli do hrubého koberca z rias, ktoré len tak prekypovali životom a pohybom. Videl som úhory, ako sa obtierajú jeden o druhého, umierajú a klesajú na dno. Z neho následne vyplávajú k svetlu malé priehľadné vŕbové listy, ktoré sa nechávajú unášať neviditeľným prúdom. Zakaždým, keď sme chytili úhora, zahľadel som sa mu do očí a snažil som sa vidieť niečo z toho, čo videl on. Nikdy sa mi ani len nepozrel do očí.“ (s. 44)
Vo chvíli, keď už je úhor našou obľúbenou rybou, nám Patrick Svensson oznámi, že úhory vymierajú. Nielen ako následok nadmerného rybolovu a znečistenia vôd, ale najmä v súvislosti s klimatickou krízou a šiestym masovým vymieraním druhov, ktorého začiatku sme dnes svedkami. Odkazuje na vynikajúcu knihu Elizabeth Kolbertovej Šesté vymíraní a na tzv. červenú listinu Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN), podľa ktorej je úhor európsky ohrozený druh, t.j. čelí „vysokému riziku vyhynutia v blízkej budúcnosti“. Zmeny klímy majú za následok zmenu smeru a sily veľkých morských prúdov, čo môže skomplikovať cestu strieborných úhorov Atlantikom na miesto rozmnožovania, aj cestu lárv zo Sargasového mora do Európy. S klimatickými zmenami sa „mení aj teplota a podiel soli v morských prúdoch, čo zase ovplyvňuje produkciu planktónu, ktorým sa larvy cestou živia“ (s. 212 – 213). Úhor nám vymiera.
Napriek silnému ekologickému posolstvu kniha nepôsobí, akoby celý čas smerovala výhradne k nemu. Svenssonovi sa podarilo na príbehu úhorov a fascinácii úhorou otázkou vyjadriť univerzálnu ľudskú túžbu po tajomne a neznámom. Populárne-náučná a beletristická stránka sú v knihe veľmi dobre vyvážené a prepojené, a hoci by fungovali aj samostatne, dohromady pôsobivo stvárňujú prepojenie ľudského snaženia poznávať prírodu a hľadať odpovede na všeľudské otázky o zmysle života, s túžbou, aby niečo ostalo neodhalené.
Patrik Svensson
Evanjelium o úhoroch
Preložila Zuzana Inczingerová
Lindeni, 2020
Katarína Gecelovská sa narodila v Košiciach a vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku. Niekoľko rokov pracovala ako učiteľka. V súčasnosti žije v Brne a pôsobí ako doktorandka na Masarykovej univerzite. Je členkou Spišského literárneho klubu.
