Viac ako 700 strán venovaných vzostupu talianskeho fašistu. Zaslúži si vôbec Duce po sto rokoch takúto pozornosť? Sú varovania z jeho príbehu zrejmé? Alebo ide o výborný literárny doplnok k nudným učebniciam dejepisu?
Kniha pre Mussoliniho fanúšikov?
Nie sú to nasilu vymyslené pochybnosti. V súvislosti s veľkolepým dokumentárnym románom sa o týchto otázkach v Taliansku verejne diskutuje. Autor sa jasne prihlásil k antifašistickému postoju. Našli sa aj takí, ktorí neveria osvetovej misii knihy. Antonio Tricomi (profesor porovnávacej literatúry na univerzite v Urbine), je dokonca presvedčený, že mnohí si knihu zaobstarajú a prečítajú, lebo majú Mussoliniho radi. Prvá časť plánovanej trilógie sa venuje Mussoliniho politickému a mocenskému štartu v rokoch 1919 – 1924.
Scurati napísal dôsledný dokumentárny román. Prechádza všetky dôležité udalosti, ktorými sa fašizmus postupne dostal z okraja až do stredobodu moci, od bezvýznamnosti k možnosti mocensky ovládnuť nielen štát, ale aj ideály a životy Talianov. Každú kapitolu autor dopĺňa úryvkami z dobovej tlače, policajnými správami, diplomatickými depešami a pasážami z dôležitých prejavov Mussoliniho i jeho najbližších spojencov či oponentov. V bojových zväzkoch sa po skončení prvej svetovej vojny zgrupovali frustrovaní, ponížení a oklamaní muži. Nevidia perspektívu, stále páchnu smrťou a krvou zabitých. Mussolini vníma nálady davu, ktorému sa chce na milánskom námestí prihovoriť. „Vidím to v tomto hledišti plném šílenců a osiřelých. Jsme národem navrátilců, lidským společenstvím pozůstalých, těch, co zbyli.“
Od prvej chvíle zašpinený krvou
Nič nie je také, aké bolo. Ani Benito Mussolini. Zo šéfredaktora socialistických novín je zakladateľ nového denníka, ktorý vidí revolučnú zmenu inak, ako socialistickí rojkovia. V prvých výhonkoch fašizmu boli prítomné poetické prvky. D’Annunzio pripojil Fiume (Rijeku) k Taliansku. Básnik a prorok tvorivého sveta rečnil o národnej myšlienke a hrdosti. Poslucháčom kázal o prebudení z letargie, energii nového sveta – jeho tvárnosti a dynamike.
To všetko našlo miesto aj v ústave mestského štátu: „Plnohodnotný člověk je ten, kdo dokáže každý den objevovat svou vlastní sílu a nabídnout na každý den svým bratřím nový dar. Práce, ta nejprostší i ta nejhorší, je-li dobře provedena, směřuje ke kráse a zdobí svět.“ (s. 161). Básnik postupne vypratal priestor v prospech Vodcu. Na pátos vo veršoch nebol už nikto zvedavý…
Mussoliniho charakter a životný štýl je prototypom i odrazom fašizmu. Je mladý a dravý, schopný vyprovokovať erotické túžby žien i ošiaľ davu. Má manželku aj intelektuálne založenú milenku. Váži si harmonický domov, ale nevie žiť bez živočíšnej vášne sexuálnych dobrodružstiev v „bordeloch“ a hoteloch. Každú chvíľu sa mení. Dokáže kričať z plného hrdla, aby ostatných pohnal do akcie. Vie však aj racionálne analyzovať, ustupovať, ukazovať dobrú vôľu a žiadať o pochopenie. Nemá žiadne zásady, vlastne len jednu: neriadiť sa zásadami a zbytočnými ohľadmi. Najstrašidelnejšou témou – podstatnou v prológu Mussoliniho politického príbehu – je násilie a neschopnosť zvyšku Talianska i sveta ho odhaliť a postaviť sa proti. Grupy mužov (hlavne arditov, bývalých príslušníkov Kráľovskej armády bojujúci v prvej svetovej) v čiernych košeliach najprv iba provokovali návštevníkov konkurenčných politických mítingov. Rýchlo prišlo aj na zákerné vraždenie bezmocných a vražedné výpravy toskánskym vidiekom. Mýtus o sebaobrane bol na posmech. Fašisti zabíjali cynicky, neľútostne a bez ohľadu na vedľajšie obete. Ak sa niekto iný pokúsil brániť, mali ďalší dôvod na pomstu zašpinenú nevinnou krvou.
Po sto rokoch nie sme odolnejší
Mussolini bol živel. Jedných ochromil. Druhých s pomocou vydierania ovládol a iných oklamal. Ulovil na spoluprácu desiatky násilníckych mužov. Štátny aparát bol neschopný a ohlúpnutie myslí fašistickou ideou sa rýchlo stalo masovým. To, čo sa predtým zdalo šialené, bolo zrazu akceptované priamo v strede politiky, štátu a celkového diania.
Napriek živelnosti veľký Benito zmobilizoval všetky zásoby racionality a transformoval hnutie fašistických zväzkov na politickú stranu. Po pochode na Rím sa v októbri 1922 Mussolini stal talianskym premiérom, najmladším v dejinách krajiny. Dokázal spacifikovať parlament a dokonca okúzliť svetové médiá, ktoré referovali o sviežom vetre z Apeninského polostrova.
Kým sa Duce aspoň slovne lúčil s násilím, zavraždenie hlavného politického súpera socialistu Matteottiho znamenalo ďalší stupeň legitimizácie násilia. Keď v kritickej chvíli Mussolini ponúkol rezignáciu (stačilo, aby prehovoril čo i len jediný poslanec), všetci zostali mlčať. „Nakonec se vše vrací na začátek. Nikdo si nechtěl naložit na svá bedra kříž moci. Naložím si ho tedy sám.“ (s. 702)
Scuratiho rozprávanie verné faktom je v časoch populizmu a túžby po zrýchlených riešeniach užitočné. Viac pre tých, ktorí nie sú zasiahnutí divným sentimentom Talianov. Tí sledujúc desaťročie politické frašky možno v slabej chvíli spomínajú na rozprávania starých otcov o časoch hrdosti a jednoznačnosti. Najväčším škandálom Mussoliniho „iniciácie“ je tolerancia násilia. Ľudskosť je všeobecne velebená, patrí sa k nej prihlásiť. Pritom môže tak rýchlo rezignovať pod náporom grobiánov ochotných zločiny premenovať na službu sprzneným ideálom. Vo vzťahu k nebezpečným bláznom ostražitosť neznamená slabosť.
Antonio Scurati
Mussolini, syn XX. Století
Preložila Marie Kronbergerová
Práh, 2020
Ľubomír Jaško je absolvent Univerzity Komenského a Vyššej odbornej školy publicistiky v Prahe. Písal do časopisu Zrno a rubriky Civilizácia v týždenníku Domino Fórum a následne EuroDomino. Príležitostne glosuje spoločenské dianie v denníku SME. Od roku 2009 píše pravidelné komentáre pre Aktuality.sk. Pripravuje knižné recenzie pre Týždeň, SME (a prílohu Fórum), Knižnú revue, RTVS (Krajina kníh) a webový magazín Inaque.sk. Je doma v oblasti náboženstva, politiky a kultúry. Zaujíma sa o históriu, médiá a literatúru. Vie, že svet je pestrý, preto nemá rád jednostranné ideológie a fanatizmus. Tuší, že konkrétne ľudské osudy sú dôležitejšie ako veľké politické konflikty.
