Alena Sabuchová vydala v roku 2016 poviedkovú zbierku Zadné izby s jednofarebným, nenápadným obalom a pozoruhodnými príbehmi. Na poviedku Dora a Rado o živote hrobárovej dcéry nadväzuje románom s tajuplným názvom Šeptuchy, ktorý sa odohráva v poľskom Podlasí. Autorka strávila nejaký čas v zapadnutnom regióne pri hraniciach s Bieloruskom a fascinovaná tamojšími poverami, tradíciami a legendami zachytila na papieri magický vidiecky svet pomaly sa strácajúci v modernej mestskej realite. Svet, v ktorom sa osamelé ženy stretávajú na cintoríne na Lavičke žialiacich žien a pri rozhovoroch pojedajú domáce koláče a popíjajú kávu z porcelánových šálok. Svet, v ktorom sa miestni celý rok tešia na jarmok pri príležitosti sviatku Ivana Kupalu (Kupak) a ženy si tam potom pochutnávajú na cukrovej vate a muži sa spijú zo žubrovky a kropky pod obraz boží. A áno, aj svet tajomných šeptúch – ľudových liečiteliek, za ktorými prichádzajú klienti až z veľkých miest. Do tohto sveta už pomaly zasahuje Kaufland, značkové oblečenie a turizmus, ale ženy stále na Kupak vchádzajú v krojoch a s vencami na hlavách do studeného jazera, naslepo hádžu vence a snívajú o mužoch, ktorí ich vylovia a budú ich navždy milovať.
Podlasím čitateľa sprevádza rozprávačka a zdanlivo hlavná postava – mladé dievča, ktoré iný svet ako Podlasie nepozná. Približuje nám detstvo a dospievanie s najlepšou priateľkou Dorotou – dcérou hrobára. Paradoxne sa dozvedáme viac o Dorote než o rozprávačke, hoci sprostredkovane. Nepoznáme dokonca ani rozprávačkino meno. Jej pozornosť sa viac než na akúkoľvek inú postavu románu upiera na Dorotu, jej život s otcom, na jej náklonnosť k spolužiakovi Andrzejovi, materinský vzťah k chlapcovi Maciejovi (zanedbanej polosirote neľúbenej vlastnou matkou) a nadprirodzené schopnosti, ktoré jej dedinčania pripisujú. Priateľstvo dievčat stojí v popredí románu. Príbehy z magického poľského regiónu a zážitky kamarátok sú popretkávané úvahami a komentármi o živote, ľuďoch, priateľstve a láske. Tie však miestami vyznievajú premúdrelo a explicitne – nedávajú čitateľovi priestor na vlastnú interpretáciu a zbytočne vysvetľujú, čo už bolo predtým výstižne zobrazené. Podobný problém som vnímala aj v debutových Zadných izbách, v ktorých bolo takýchto rušivých pasáží viac a výraznejšie oslabovali čitateľský zážitok.
Autorka dokresľuje kolorit prostredia poľskými výrazmi ako žubrovka, pierogi, wiatrak, ogolniak, ciasztecko či poľskou pesničkou. Prináša ich čitateľovi v prijateľnom množstve a zrozumiteľnom kontexte. K postavám a špecifikám regiónu pristupuje s humorom a „nadsázkou“, ale aj s akousi nehou, takže výsledkom nie je zosmiešnenie či karikatúra, ale pobavenie premiešané s pocitom smútku a nostalgie za niečím, čo nám nenávratne uniká, napríklad: „Deň po Zmŕtvychvstaní našla Jana Grabowska z Jagonikov na dvore cudzí uterák. Ak bol uterák zabalený a zviazaný, išlo o jasnú porobeninu a bola presvedčená, že v tom má prsty jej suseda, čo sa jej už dlho nezdravila. Aspoň to jej povedala šeptucha z Opaky. Ako protiútok jej odporučila, aby prebodla žabu vidličkou a nechala ju v kravíne u susedov. Lenže Jana sa zabudla spýtať, či má so žabou zostať aj vidlička, a tak do susedovie kravína priniesla žabu s vidličkou. Bolo jej však ľúto vidličky zo servisu, čo dostala ako svadobný dar v osemdesiatom treťom, a tak si ju na druhý deň prišla pýtať späť“ (s. 106).
Sabuchovej sa darí budovať svoj čarovný svet postupne – najprv presvedčivo vystavia prostredie povier a tradícií a až potom v ňom naplno rozvinie tému šeptúch a ľudovej mágie, ktorá sa spočiatku objavuje len v náznakoch. Autorkin talent sa tiež postupne rozvíja. Zaujímavým debutom pootvorila dvere do osobitého sveta a v Šeptuchách čitateľa pozýva, aby sa v ňom zabýval.
Alena Sabuchová
Šeptuchy
Artforum, 2019
Publikované: 03/03/2020
Katarína Gecelovská sa narodila v Košiciach a vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku. Niekoľko rokov pracovala ako učiteľka. V súčasnosti žije v Brne a pôsobí ako doktorandka na Masarykovej univerzite. Je členkou Spišského literárneho klubu.
