Zdeňka Kalnická: Je (ne)možné písať bielym atramentom?

V názve knihy Bielym atramentom s podtitulom Feministická literárna kritika a gynokritika, ktorá vyšla v roku 2019 v knižnej edícii ASPEKTU, Stanislava Chrobáková Repar použila známu metaforu francúzskej teoretičky a spisovateľky Helène Cixous zo Smiechu Medúzy. Pre H. Cixous písať bielym atramentom znamenalo predovšetkým „ženské písanie“ (écriture féminine) a základom metafory bola asociácia ženy so symbolickou matkou, ktorá je v patriarchálnej kultúre bez mena a jej prepojenie s dcérou je „pokrivené“, ale predsa existuje a predstavuje pre ženu možnosť napojiť sa na svoje telo ako zdroj písania (podľa Cixous každá žena má v sebe aspoň trocha „dobrého materského mlieka“, píše bielym atramentom). S. Chrobáková Repar vidí za touto metaforou nielen možnosť literárneho sebavyjadrenia žien, ale zároveň ich vymazania z dejinnej pamäti; „biely atrament“ teda funguje ako nástroj zviditeľňovania a zároveň robenia neviditeľnými (zmizík).

Obsah knihy, ktorú tvoria literárne úvahy, interpretácie a recenzie, ktoré autorka napísala za posledných dvadsať rokov, rozdelila na časť „hard“ a „soft“; do prvej umiestnila texty, ktoré reflektujú odbornú (filozofickú a feministicko-teoretickú) literatúru, do druhej texty o umeleckej literatúre (predovšetkým o poézii a próze). Tieto dve časti „odzrkadľujú“ dvojdomosť S. Chrobákovej Repar, ktorá je na jednej strane filozofkou a estetičkou, na strane druhej poetkou a prozaičkou (okrem iného); tieto dve diskurzívne polohy sa v jej prípade vzájomne prelínajú a vnútorne obohacujú. Na jednej strane je dôkladne oboznámená so súčasnou filozofiou a výdobytkami európskej a americkej feministickej teórie, ktorých  premyslenie vykryštalizovalo v jej vlastný teoretický názor a prístup; na strane druhej, najmä pri reflexii umeleckých textov, sa prejavuje autorkina schopnosť sledovať ich „vnútorné“ potencie,  ktoré vie citlivo „nahmatať“ a napojiť ich na životnú skúsenosť. V teoretickej časti zviditeľňuje autorky a autorov, ktoré sa v slovenskom, českom a slovinskom kontexte zaoberajú problematikou ženskosti a mužskosti v rôznych oblastiach a súvislostiach (Etela Farkašová, Zdeňka Kalnická, Vlasta Jalušič a ďalšie účastníčky okrúhleho stola na tému feminizmov), reflexiou súčasnej feministickej filozofie (Pavel Barša) a feministickej literárnej vedy (Jana Cviková), či tzv. orálnou históriou žien (Pavla Frýdlová); z tých, ktorí sa do slovenského a českého kontextu dostali prostredníctvom prekladov si všíma Kate Bolick, Gillesa Lipovetského a Jeana Améryho. V literárnej časti sa stretneme s dielami výhradne ženských autoriek (M. Haugová, M. Ferenčuhová, K. Kucbelová, J. Pácalová, A. Snegina, W. Szymborska,  S. Makarovič, S. Plath,  O. Tokarczuk,  F. Kahlo,  J. Juráňová, I.  Brežná, E.  Blažková,  S. Tratnik, D. Ugrešić).

Z tohto hľadiska by sa dala „soft“ časť označiť za príklad gynokritiky. Precíznu analýzu tohto pojmu aj diskusie o ňom ponúka autorka v úvode knihy, nazvanom Ženská verzia zmyslu, kde píše: „V skratke teda možno povedať, že v gynokritike ide o skúmanie literárnej tvorby žien autoriek, ale aj fiktívnych svetov ich hrdiniek či lyrických protagonistiek z pohľadu vyjavovania vlastnej ženskej skúsenosti a bez apriórneho usúvzťažňovania sveta ženských významov s tradíciou ovládanou patriarchálnym diskurzom“ (s. 16). Autorka si je vedomá pasce esencializácie „ženskej skúsenosti“, prikláňa sa preto k termínu gynesis, ktorý vo feministickej literárnej vede a kritike etablovala Alice Jardine; autorka ho vysvetľuje takto: „Tento neologizmus má vyjadrovať postupy, ktoré ženské, resp. ženskosť v literatúre tematizujú a skúmajú ako medzeru alebo absenciu, teda ako to, čo sa stratilo alebo vymizlo z dominujúcich (mužských) naratívov, napriek tomu však má silu dominantný diskurz destabilizovať.“ (s. 17). Uvedený prístup nespája ženské so ženským pohlavím, ale s procesom „permanentne sa etablujúcej, konštruovanej ženskosti, ktorá nie je ustálená a nemá ani svoju pevnú identitu“ (tamtiež). Na druhej strane, ako dokumentujú literárne reflexie v knihe, S. Chrobáková Repar na skúmanie ženských autoriek (ako sociálnej skupiny) nerezignuje a vyzdvihuje historickú zásluhu gynokritiky, ktorú z tohto hľadiska môžeme chápať aj ako „strategický esencializmus“ (termín Gayatri Chakravorty Spivak). Dôležitejšie  je však to, že autorka akceptuje možnosť obidvoch prístupov (gynokritiky aj gynesis), t.j. skúmania ženských autoriek (dodajme, že bez tejto sústredenosti by sme o mnohých ani nevedeli) aj ženského ako pozície v diskurze, ktorá nie je viazaná na pohlavie tvorcu/tvorkyne či recipienta/recipientky. Tento prístup je produktívny, lebo umožňuje „nasvecovať“ rozmanité aspekty a roviny problematiky (získame tým bohatší obraz prienikov a súvislostí).

Ako som už naznačila, texty S. Chrobákovej Repar sa vyznačujú tým, že vyrastajú z argumentovanej teoretickej pozície, ktorá je čitateľná. Autorka sa identifikuje s princípmi postcientizmu, postštrukturalizmu, posthumanizmu a postfeminizmu; tento postoj ju privádza k textom, ktoré im konvenujú (a potom je jej čítanie hermeneuticky empatické) a poskytuje meradlo, ktoré sa stáva nástrojom reflexie tých textov, ktoré sú s nimi v rozpore (v tom prípade je autorka kritická). V texte Niekoľko slôv o cibuli…alebo o postfeminizme S. Chrobáková Repar charakterizuje tento prístup takto: Postfeminizmus „vystupuje z ringu „bitky pohlaví“, odmietajúc akúkoľvek dualistickú schému myslenia“ (s. 66). Tento nedualistický prístup, ktorý prepája bez toho, aby sa vzdal presného myslenia a užitočných dištinkcií, je pre písanie S. Chrobákové Repar charakteristický. Jej texty sú verné presvedčeniu, že je síce možné udržať predstavu autonómneho a autentického subjektu, ale iba ako subjektu, „ktorý je permanentne v tranzícii (in progress), čiže: v pohybe, v procese, vo vývoji, na pochode, t. j. transponovaného, de(re)konštruovaného“ (s. 59).

Súbor textov knihy Bielym atramentom pripomína patchwork (možno nie náhodou je toto slovo v názve jedného z autorkiných textov); nachádzame tu názory, ktoré sa síce “stretávajú na území spoločných (iste aj podvedomých) záujmov a smerujú k rodovo citlivej perspektíve pohľadu“ (s. 14), ale každý z nich je svojbytný. Čítanie knihy S. Chrobákovej Repar bude vzácnym potešením pre každého, kto má rád odvážne, kritické, presné, ale zároveň otvorené a subtílne uvažovanie.

Stanislava Chrobáková Repar
Bielym atramentom
Aspekt, 2019

Publikované: 03/03/2020