Katarína Koščová (Prešov, Kuková) je speváčka, autorka hudby a piesňových textov. Vyštudovala filozofiu a estetiku na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Jej spevácke začiatky sa spájajú s britsko-slovenskou skupinou Heaven’s Shore. V roku 2005 získala víťazný titul v súťaži Slovensko hľadá Superstar. V rovnakom roku jej bola udelená cena Objav roka v ankete Slávik. Doteraz vydala sedem hudobných nosičov: Ešte sa nepoznáme (2005), Naboso (2006), Nebotrasenie (2009), Uspávanky (v spolupráci s Veronikou Husovskou a Martinom Husovským, 2009), Štedrý deň (2012), Oknom (2014), Naživo (v spolupráci s Mariánom Geišbergom, Martinom Geišbergom, Marekom Geišbergom, 2017). Jej ostatný album sa volá Hranica dažďa a vyšiel v roku 2019.
V rámci hudobnej spolupráce sa stretla so spomínaným M. Husovským aj Geišbergovcami, ale aj so spevákmi Vojtěchom Dykom, Danom Bártom, s jazzovým AMC triom, s kapelou Nerez, s textárom Michalom Horáčkom a ďalšími. Dôležitým spolupracovníkom a muzikantskou osobnosťou je pre ňu Daniel Špiner, s ktorým spolupracuje pri tvorbe skladieb aj ich interpretácii už niekoľko rokov.
–
Zvykneme povedať, že na čítanie nemáme čas. Kedy čítaš ty? Podľa zákulisných informácií listuješ v knihách aj tesne pred koncertom, v prestávkach pri technickej, zvukovej príprave koncertnej sály, pri čakaní na vystúpenie…
Ja mávam aj vyslovene nečítavé obdobia. Niekedy trvajú ozaj dlho, ale keď som rozčítaná, tak čítam prakticky hocikde. Na wecku, v kresle, v posteli, v tráve a aj na miestach, ktoré odhalili zákulisné informácie.
–
Koľko kníh si v živote prečítala?
Netuším, fakt vôbec netuším. Doma máme cca 2500 kníh, ale naozaj netuším, koľko som ich prečítala. Ani som nad tým nikdy nerozmýšľala, ale zrejme nie málo.
–
Koľko z nich bolo dobrých?
Ja som sa už naučila, že ak ma kniha nezasiahne, tak ju odkladám. To neznamená, že nie je dobrá, len že nie je pre mňa v daný moment. A niekedy aj ozaj nie je dobrá. Takých sa zbavujem. Ale častejšie sa mi stane skôr to, že mi nesadne autorova poetika, čo vnímam ako moju chybu a že samotná kniha môže byť kvalitná a mnohým čitateľom môže priniesť bohovský zážitok, len to nefunguje u mňa.
–
Čo musí mať podľa teba dobrá kniha? Čo je to, čo človeka mocne priťahuje ku knihám?
Asi to neviem presne pomenovať, ale čo mám rada ja, sú plnokrvné postavy, viacrozmernosť, uchopiteľnosť, uveriteľnosť. Milujem pripomínania, prebudenia, afirmáciu reality v špecifickej jedinečnej poetike. Vždy sa všetko opakuje, všetci v zásade píšu o tom istom, ide o spôsob, akým sa téma vracia, tá jedinečnosť, opojnosť jazyka, to je to, čo ma vtiahne a pripúta ku knihe.
–
Preniesol sa tento druh príťažlivosti na tvoje deti? Odborné výskumy tvrdia, že prvým stupňom nášho čitateľského uvedomenia je kniha – artefakt. Hoci z nej ešte nevieme čítať sami a len sa jej dotýkame, vidíme ju alebo nám z nej čítajú rodičia. Aj keby chcela rodina preniesť zodpovednosť za úroveň a ochotu čítania jej detí na školu, je prvá, ktorá to má v rukách.
Naše deti milujú knihy. Asi nemajú inú možnosť v dome, ktorý je knihami preplnený. Ale my sme zaviedli rituál, pred zaspávaním úplne od útleho veku si s nimi čítame. Každý deň. Adamko začal čítať ešte v škôlke a ak by som to mala zhodnotiť, tak je krásne rozbehnutým čitateľom, knihy ho nesmierne bavia, číta takmer všade a má veľmi široký záber toho, čo ho baví. Anička je malá, tej zatiaľ čítame my, ale občas ju pristihnem pri tom, ako „číta“ svojim hračkám alebo sa rozhodne čítať mne. Naučí sa nejakú pasáž z knižky naspamäť, a potom mi ju „číta.“
–
Páči sa mi toto trojslovné pomenovanie – rodinná čitateľská infraštruktúra. Ide o nasledovnú situáciu: doma sú plné police kníh a otec, mama, teta, dedo… čítajú a rozprávajú sa o prečítaných knihách, pýtajú sa detí, čo by chceli čítať, navštevujú divadelné a filmové prestavenia, ktoré vznikli na motívy knižných diel, v rodine sa často kupujú knihy ako darček, pri prechádzkach v meste sa stáva bežnou zastávkou kníhkupectvo alebo knižnica… Literárny vedec Jiří Trávníček píše, že táto infraštruktúra je dôležitá najmä preto, lebo pôsobí akoby mimochodom, nenútene. Jej úspešnosť je v jej samozrejmosti. Funguje vo vašej rodine takáto infraštruktúra?
Jednoznačne. Ja som vyrastala v rodine, kde sa veľa čítalo, moja mamka nás odmalička zásobovala knižkami, ja som to od nej zrejme prebrala, naše deti vidia čítať mňa aj môjho muža, čiže je nám to všetkým nesmierne prirodzené. Decká sa veľmi často samy pýtajú do našich obľúbených kníhkupectiev, kde dokážu listovaním stráviť ohromné množstvo času. Všetci naši najbližší priatelia veľa čítajú, niektorí knihy aj píšu, majú krásne domáce knižnice. Naše deti majú prosto knihy na dosah všade, kam sa presúvame. Aj na dovolenky si balia množstvo kníh. Nie všetko sa, samozrejme, prečíta, ale ide o možnosť siahnuť po tom, na čo majú chuť.
–
Máš pre našich čitateľov – rodičov tip na peknú detskú knihu pod stromček?
Hohooo, a koľko. Pre spoločné prvé čítanie by podľa mňa nemali v knižnici chýbať Špinuška, Kde žijú divé zvery, Kvak a Čľup, Pán Sova, picutre books od Kataríny Macurovej, Danka a Janka, interaktívne knihy od Harvé Tulleta, náš Adam miluje interaktívne knižky, napr. sériu Pierre bludiskový detektív, má nesmierne rád fantasy sériu Päť kráľovstiev, ktorú čítava dookola, sériu o Malamandre, Anička si užíva Macka Uška, príbehy o Terke, Myšiačika… Toľko krásnych kníh je. Neskutočné množstvo nádherných encyklopédií na rôzne témy. Joj, ten zoznam by bol dlhokánsky.
–
Ktoré knihy alebo autorky a autori ešte čakajú na to, aby sa dostali do tvojho čitateľského životopisu?
Musím sa priznať, že ja som dosť zanedbala povinné čítanie. Desilo ma to slovo povinné a aj to, že občas som v tom povinnom čítaní narazila na knihy, ktoré ma nijako nezaujali. Čiže mám resty v klasike. Taký Dostojevskij sa mi vyhýba, čítala som od neho len Biele noci, Zločin a trest by som vedela prerozprávať, lebo si pamätám obsah ešte zo školy, ale nikdy som ju nečítala. To je zaujímavé nie? Pamätáme si Raskoľnikova, aj keď sme ho nikdy „osobne nestretli“. Silvia Plath ma už dlho čaká na polici, Michel Houellebecq… Sú autori, ktorých si nakúpim, a potom okolo nich potichu prechádzam, ešte neprišiel ich čas.
–
Z knižníc na Slovensku sa stávajú multifunkčné inštitúcie, nie sú iba výdajňami kníh a upomienok, mnohí čitatelia si obľúbili audioknihy, e-knihy, objavujú sa literárne festivaly a pod. Čo pre teba zahŕňa spojenie čitateľská kultúra? Ako je to s ňou v našej spoločnosti? Čo by vlastne mohlo byť alebo je odrazom jej úrovne?
Neviem úplne posúdiť, ako to vyzerá s čitateľskou kultúrou v našej spoločnosti, hádam len z občasných prieskumov, ktoré nevychádzajú nijako príjemne, najmä čo sa týka študentov a ich schopnosti porozumieť písanému textu. Lenže ja žijem evidentne v nejakej krásnej bubline, pre ktorú je literatúra neoddeliteľnou súčasťou existencie. Milujem, keď sa s priateľmi rozprávame o knihách, keď si dávame knižné tipy, keď preberáme postavy, milujem, keď mi Adam nadšene rozpráva príbehy z kníh, keď vidím, ako tým žije, ako ho príbeh vtiahol… Odrazom úrovne čitateľskej kultúry by z môjho pohľadu mohla byť úplne prozaická vec, a to schopnosť rozlíšiť pravdu od klamstva. Vedieť sa zorientovať v základnom nastavení a fungovaní spoločnosti. Toto vnímam ako najpálčivejší problém. Nie sme schopní rozoznať domnienku od faktu, preto nadšene prijímame skratky vo forme bársjakých konšpiračných teórií. Nie sme schopní vydržať pri dlhšom texte, stačia nám nadpisy, na základe ktorých si budujeme názor… Nerozumieme ničomu, ale sme odborníkmi na svet. Toto je desivé.
–
Prajú tvojim čitateľským zážitkom Vianoce?
Veľmi. Zakaždým. Knihy sú u nás pod stromčekom žiadané, vítané, velebené, ocenené. Celou rodinou.
–
A čo praješ ty Vianociam?
Aby si stále uchovali to čaro, nech na ne a ich tajomstvo neprestanú ľudia nikdy veriť, tešiť sa a spoliehať.
–
(S Katarínou Koščovou sa zhovárala Silvia Kaščáková)
