Cyklus turgenev pochádza z básnickej zbierky viety (2021).
vchádzam do lesa ako muž a vychádzam z lesa ako dieťa
–
medzi stromami sa dá zmenšiť, zaniknúť, zarásť
prostredím
–
v okrúhlych plodoch kríka zazriem prívetivosť liesky,
zriedkavé šmuhy sotva viditeľnej vody nad kriakom
–
všade cítiť Mesiac, obloha je súhvezdie oka
–
vstrebávam svetlo na mieste, kde zostanem navždy, svit
vysnívanej čistiny
–
tu niekde lem tvojej sklenenej sukne zavadil o rakytník
–
noc začína na okraji porozumenia, listovaním stromu
–
usilujem sa nedívať sa strnulo, ale s prechádzajúcou
zverou, otvormi mokrej zelene medzi behom a súbežnou
chôdzou
–
čelo mám pokryté drsnou, zamatovou vrstvou ako pletivo
z lyka
–
nahnem sa k tvári, nechám sa obtrieť kôrou
na jar pokryjú hnedú zem biele kvety
–
lesnú holinu skrášlia veternice hájne
–
medzi nich sa zamiešajú žlté a modré kvety
–
z mokrých ihličnanov visia ťažké konáre
–
dole pri koreňoch prúdia vodnaté jazyky
–
bystré pramienky prenikajú pomedzi riedku hmlu
–
huby a chrobáky sa tešia z práchnivejúcej dutiny
–
vlhkosť vedie zvieratá k potoku
je mesačný svit na rúbanisku, tvár mám vystavenú domovu
–
môj domov je teplo
–
nikto v lese nie je väčší ako lesná jahoda v noci
–
aj boh sa píše veľkými písmenami, stále sa zmenšujúcimi
–
len šuchotanie suchej trávy navôkol
–
nechcem ťa sklamať výraznými plodmi
–
na mojom bielom povrchu sa najprv šíri rumenec
–
keď dozrejem, rozhorím sa hore k deťom
–
dotkneš sa ma, tichý vlhký zvuk prsta
–
medzi tvojimi bruškami je jedno moje
–
na malej dlani s lístkom máme čiary
–
zdvihneš nás, zatiaľ len z diaľky
môj les, môj boh, ku ktorému sa modlí les
–
stromy kričia, keď je sucho, aj keď ich počuje len láska
k stromom
–
les je prázdny, zo svojho pohľadu hovorím len les ma
nevidí
–
stromy žijú z vody v zime, keď je jej dostatok, aby si
ju rozložili na letný život
–
ja sa rozrastiem na jeseň, prechádzam sa po teplom,
tlejúcom lístí
–
niekedy stačí prevrátiť rozklad na zemi, lebku líšky
alebo srnky
–
v ich očniciach sa zhromaždí rovnaký nával citu ku
všetkému, na čo hľadím
–
vnímam život ako niečo, čo zanecháva odtlačky
–
modrastosivú zeleň lišajov na starej breze, modrinky
po tvojich keratínových doštičkách
–
až sa ma znova dotkneš listom lopúcha, nezabudni sa
prichytiť suchou hlavičkou
voda vo mne stúpa k pukom, vtáky vyďobávajú diery
do kmeňa a do konárov
–
ranky vytvoria bodkovanú čiaru, cítim, ako zo mňa
vyteká niečo ako rosa
–
kôrové vošky nanesú na kmeň striebristo-bielu
voskovú vlnu, začne ma omínať
–
lienky s pôžitkom hltajú jednu vošku za druhou,
pomáha mi tiež zhrubnutie kôry
–
na zvieracom chodníku sa zalesknú stravníci, ktorí
prežili snežienky
–
cez lesopark k lesu a k pralesu vedie námesačné svetlo
–
listami zachytím dážď, materiál, ktorý vstrebem
–
vodík, no len ako voda, atóm kyslíka, no zadýchaný
sotva má čas zohnúť sa k vŕbovým výhonkom
–
ktoré sa rozrástli po celom brehu
–
na prechádzke po zelenom tieni oblizne
–
dažďovú vodu ktorá prenikla až ku kríkom
–
na povrchu listov sa slnečné lúče odrazia
–
les je žltejší nad prízemnými rastlinami
–
vysoké a ostré trnky siahajú k nízkym
–
konárom na ktoré laň nedočiahne vyhryzne
–
do vzduchu otvor zaprie sa nohami o kosti
–
zrak sa od námahy rozostrí zazrie život
strom ešte nespí, len zhadzuje uschnuté lístie
–
stiahne sa späť do kmeňa, vytvorí vrstvu, ktorá konáre
uzavrie
–
zastaví ho zimný spánok, dve rovnobežné obdobia
–
starý strom žije ako starý človek, nevie, či zaspáva,
alebo sa náhle prebudil
–
keď materský strom prichádza o lístie, slnečné lúče
dosiahnu až na zem
–
stromčeky čakajú na tieto chvíle, svetlom nakŕmia budúcu
zimu
–
rovnako jar sa hlási tesne nad zemou, kde je teplejšie
než vo vysokých korunách
–
púčiky sa odvážia vyjsť zo svojich obalov, kým storočné
stromy znášajú posledný kompost
–
je potrebné niečo vynechať, aby sa príroda opísala sama
–
takmer druh, ale vložený do iných druhov, takmer celok,
ale prechodný
–
výhonky na miestach odrezkov, o tom nemá byť čo povedané
z mŕtveho stromu počuť pišťanie hniezdnej dutiny,
z neveľkého pníka rastie nový, pomalý strom
–
pokojné odlesky vody v ostrých stupajach hľadia
na mňa mojimi plachými očami
–
vyššie sú hraby a osiky, odhaľujú striedavé lístie
na nebi
–
nezdvihnem hlavu k nebu, len si nechám hlavu
podvihnúť
–
nechám sa podísť k najbližšiemu stromu, pokračovať
v prežúvaní listov
ani deň ani noc všetko sa zastaví stratí sa
–
hlasom strnádky tlie a dohára modravé čakanie
–
hľadí a vidí sa vlhké a ľahké sa prichytí
–
splynie so sebou a náhle sa vytratí zaleskne
–
pod kríkom na svahu jarkov na okraji lesa
–
rastie šíri sa a stúpa a znova sa odovzdane znesie
–
medzi listami sa vynorí zahľadí sa niekde
–
na hniezdo steblá trávy byliny korienky a lístie
–
na čakanie na niečo čo sa zo súmraku
–
ešte raz vznieslo ku kŕdliku, na konci zimy sa
–
rozpadlo na páry, na malý vzdialený zvuk
–
na znáške, na šúchanie krídel, na iskru z nich
dnu v lese sa pomaly stmieva, háj vonia čoraz tuhšie,
zľahka zavialo teplou vlhčinou
–
práve stíchli pinky, o niekoľko sekúnd červienky
–
iba žltochvosty a maličké ďatle ešte ospanlivo popiskujú,
už zmĺkli aj ony
–
prekĺzneš medzi kríkmi k plánke, biela stuha zanechá
trhlinu v zeleni
–
tvoja chôdza je druh mimovoľného počínania, doplníš
prírodu nebadaným kolísaním
–
dvíhaš sa a klesáš, tvoj pohyb zobrazuje melodickú
udalosť
–
prvá doba sa často nazýva „ťažká doba“, z toho vychádza
odlišnosť medzi ťažkou a ľahkou dobou, hudba
–
obrysy sa opakujú v tvojej chôdzi postupne, prenášaš telo
o stupeň vyššie alebo o stupeň nižšie
–
prvý a posledný krok je zamilovať sa alebo k niekomu
priľnúť
–
začuť hudbu medzi nami, ako sa prízvukuje
–
pritisnúť sa k hudbe ešte pevnejšie, vrhnúť sa do pohybu
najkrajšia vec na svete je mlčať so srnkou
na povrchu sa strom rozrastie k dlaniam
–
vesmír nie je to, čo objímam
–
buky sa túlia k sebe, pod malými korunami sa zhlukujú
do tône medzi kmeňmi
–
kde ich nevidno, stavajú z koreňov vlhkú spleť,
odkiaľ sa vynoria v lese
–
vôňa kôry sa mieša s pachom okolia, znova
a znova sa rozpadáva na horkú vôňu bučiny
–
na zemi je zopár listov prikrytých pohľadom
–
za časom na oblohe je vnútorný čas, medzi časom,
ktorý pominul, a časom, ktorý nesmie pominúť
–
od čistiny ku kríkom, od kríkov k tráve, od trávy
k záhybu, do ktorého možno vniknúť, od tepla
k teplu nazvyš
pierko na ceste čaká len na mňa, aby som ho zodvihol
–
zdvihnem ho, s pierkom v zovretej dlani pokračujem v ceste
–
zarastený chodník je stále užší a užší
–
na jednom mieste sa chodník končí krovím
–
cez húštinu prestrčím pierko na druhú stranu
–
neviem, čo sa deje s pierkom za krovím
–
neviem nič, ale som prenášaný
Erik Jakub Groch (1957) je básnik, knižný grafik , vydavateľ a autor viacerých kníh pre deti. Jeho knižným debutom bola básnická zbierka Súkromné hodiny smútku, ktorá vyšla roku 1981. Je autorom zbierok poézie: Baba Jaga: Žalospevy (1991), Bratsestra (1992), TO (2000), L’ acinéma (2001), viety (2021) a mnohých ďalších. Je nositeľom ocenenenia Najkrajšia kniha Slovenska 2013 (Cena Ministerstva kultúry SR) za celkovú výtvarnú a technickú kvalitu za knihu Šľabikár päťmestia. Okrem toho získal Cenu Dominika Tatarku za rok 2021 a prémiu Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu 2021 v kategórii poézia za básnickú zbierku viety.
