Cyklus turgenev pochádza z básnickej zbierky viety (2021).

vchádzam do lesa ako muž a vychádzam z lesa ako dieťa

medzi stromami sa dá zmenšiť, zaniknúť, zarásť
prostredím

v okrúhlych plodoch kríka zazriem prívetivosť liesky,
zriedkavé šmuhy sotva viditeľnej vody nad kriakom

všade cítiť Mesiac, obloha je súhvezdie oka

vstrebávam svetlo na mieste, kde zostanem navždy, svit
vysnívanej čistiny

tu niekde lem tvojej sklenenej sukne zavadil o rakytník

noc začína na okraji porozumenia, listovaním stromu

usilujem sa nedívať sa strnulo, ale s prechádzajúcou
zverou, otvormi mokrej zelene medzi behom a súbežnou
chôdzou

čelo mám pokryté drsnou, zamatovou vrstvou ako pletivo
z lyka

nahnem sa k tvári, nechám sa obtrieť kôrou

na jar pokryjú hnedú zem biele kvety

lesnú holinu skrášlia veternice hájne

medzi nich sa zamiešajú žlté a modré kvety

z mokrých ihličnanov visia ťažké konáre

dole pri koreňoch prúdia vodnaté jazyky

bystré pramienky prenikajú pomedzi riedku hmlu

huby a chrobáky sa tešia z práchnivejúcej dutiny

vlhkosť vedie zvieratá k potoku

je mesačný svit na rúbanisku, tvár mám vystavenú domovu

môj domov je teplo

nikto v lese nie je väčší ako lesná jahoda v noci

aj boh sa píše veľkými písmenami, stále sa zmenšujúcimi

len šuchotanie suchej trávy navôkol

nechcem ťa sklamať výraznými plodmi

na mojom bielom povrchu sa najprv šíri rumenec

keď dozrejem, rozhorím sa hore k deťom

dotkneš sa ma, tichý vlhký zvuk prsta

medzi tvojimi bruškami je jedno moje

na malej dlani s lístkom máme čiary

zdvihneš nás, zatiaľ len z diaľky

môj les, môj boh, ku ktorému sa modlí les

stromy kričia, keď je sucho, aj keď ich počuje len láska
k stromom

les je prázdny, zo svojho pohľadu hovorím len les ma
nevidí

stromy žijú z vody v zime, keď je jej dostatok, aby si
ju rozložili na letný život

ja sa rozrastiem na jeseň, prechádzam sa po teplom,
tlejúcom lístí

niekedy stačí prevrátiť rozklad na zemi, lebku líšky
alebo srnky

v ich očniciach sa zhromaždí rovnaký nával citu ku
všetkému, na čo hľadím

vnímam život ako niečo, čo zanecháva odtlačky

modrastosivú zeleň lišajov na starej breze, modrinky
po tvojich keratínových doštičkách

až sa ma znova dotkneš listom lopúcha, nezabudni sa
prichytiť suchou hlavičkou

voda vo mne stúpa k pukom, vtáky vyďobávajú diery
do kmeňa a do konárov

ranky vytvoria bodkovanú čiaru, cítim, ako zo mňa
vyteká niečo ako rosa

kôrové vošky nanesú na kmeň striebristo-bielu
voskovú vlnu, začne ma omínať

lienky s pôžitkom hltajú jednu vošku za druhou,
pomáha mi tiež zhrubnutie kôry

na zvieracom chodníku sa zalesknú stravníci, ktorí
prežili snežienky

cez lesopark k lesu a k pralesu vedie námesačné svetlo

listami zachytím dážď, materiál, ktorý vstrebem

vodík, no len ako voda, atóm kyslíka, no zadýchaný

sotva má čas zohnúť sa k vŕbovým výhonkom

ktoré sa rozrástli po celom brehu

na prechádzke po zelenom tieni oblizne

dažďovú vodu ktorá prenikla až ku kríkom

na povrchu listov sa slnečné lúče odrazia

les je žltejší nad prízemnými rastlinami

vysoké a ostré trnky siahajú k nízkym

konárom na ktoré laň nedočiahne vyhryzne

do vzduchu otvor zaprie sa nohami o kosti

zrak sa od námahy rozostrí zazrie život

strom ešte nespí, len zhadzuje uschnuté lístie

stiahne sa späť do kmeňa, vytvorí vrstvu, ktorá konáre
uzavrie

zastaví ho zimný spánok, dve rovnobežné obdobia

starý strom žije ako starý človek, nevie, či zaspáva,
alebo sa náhle prebudil

keď materský strom prichádza o lístie, slnečné lúče
dosiahnu až na zem

stromčeky čakajú na tieto chvíle, svetlom nakŕmia budúcu
zimu

rovnako jar sa hlási tesne nad zemou, kde je teplejšie
než vo vysokých korunách

púčiky sa odvážia vyjsť zo svojich obalov, kým storočné
stromy znášajú posledný kompost

je potrebné niečo vynechať, aby sa príroda opísala sama

takmer druh, ale vložený do iných druhov, takmer celok,
ale prechodný

výhonky na miestach odrezkov, o tom nemá byť čo povedané

z mŕtveho stromu počuť pišťanie hniezdnej dutiny,
z neveľkého pníka rastie nový, pomalý strom

pokojné odlesky vody v ostrých stupajach hľadia
na mňa mojimi plachými očami

vyššie sú hraby a osiky, odhaľujú striedavé lístie
na nebi

nezdvihnem hlavu k nebu, len si nechám hlavu
podvihnúť

nechám sa podísť k najbližšiemu stromu, pokračovať
v prežúvaní listov

ani deň ani noc všetko sa zastaví stratí sa

hlasom strnádky tlie a dohára modravé čakanie

hľadí a vidí sa vlhké a ľahké sa prichytí

splynie so sebou a náhle sa vytratí zaleskne

pod kríkom na svahu jarkov na okraji lesa

rastie šíri sa a stúpa a znova sa odovzdane znesie

medzi listami sa vynorí zahľadí sa niekde

na hniezdo steblá trávy byliny korienky a lístie

na čakanie na niečo čo sa zo súmraku

ešte raz vznieslo ku kŕdliku, na konci zimy sa

rozpadlo na páry, na malý vzdialený zvuk

na znáške, na šúchanie krídel, na iskru z nich

dnu v lese sa pomaly stmieva, háj vonia čoraz tuhšie,
zľahka zavialo teplou vlhčinou

práve stíchli pinky, o niekoľko sekúnd červienky

iba žltochvosty a maličké ďatle ešte ospanlivo popiskujú,
už zmĺkli aj ony

prekĺzneš medzi kríkmi k plánke, biela stuha zanechá
trhlinu v zeleni

tvoja chôdza je druh mimovoľného počínania, doplníš
prírodu nebadaným kolísaním

dvíhaš sa a klesáš, tvoj pohyb zobrazuje melodickú
udalosť

prvá doba sa často nazýva „ťažká doba“, z toho vychádza
odlišnosť medzi ťažkou a ľahkou dobou, hudba

obrysy sa opakujú v tvojej chôdzi postupne, prenášaš telo
o stupeň vyššie alebo o stupeň nižšie

prvý a posledný krok je zamilovať sa alebo k niekomu
priľnúť

začuť hudbu medzi nami, ako sa prízvukuje

pritisnúť sa k hudbe ešte pevnejšie, vrhnúť sa do pohybu

najkrajšia vec na svete je mlčať so srnkou

na povrchu sa strom rozrastie k dlaniam

vesmír nie je to, čo objímam

buky sa túlia k sebe, pod malými korunami sa zhlukujú
do tône medzi kmeňmi

kde ich nevidno, stavajú z koreňov vlhkú spleť,
odkiaľ sa vynoria v lese

vôňa kôry sa mieša s pachom okolia, znova
a znova sa rozpadáva na horkú vôňu bučiny

na zemi je zopár listov prikrytých pohľadom

za časom na oblohe je vnútorný čas, medzi časom,
ktorý pominul, a časom, ktorý nesmie pominúť

od čistiny ku kríkom, od kríkov k tráve, od trávy
k záhybu, do ktorého možno vniknúť, od tepla
k teplu nazvyš

pierko na ceste čaká len na mňa, aby som ho zodvihol

zdvihnem ho, s pierkom v zovretej dlani pokračujem v ceste

zarastený chodník je stále užší a užší

na jednom mieste sa chodník končí krovím

cez húštinu prestrčím pierko na druhú stranu

neviem, čo sa deje s pierkom za krovím

neviem nič, ale som prenášaný

Erik Jakub Groch (1957)  je básnik, knižný grafik , vydavateľ a autor viacerých kníh pre deti. Jeho knižným debutom bola básnická zbierka Súkromné hodiny smútku, ktorá vyšla roku 1981. Je autorom  zbierok poézie: Baba Jaga: Žalospevy (1991), Bratsestra (1992), TO (2000), L’ acinéma (2001), viety (2021) a mnohých ďalších. Je nositeľom ocenenenia Najkrajšia kniha Slovenska 2013 (Cena Ministerstva kultúry SR) za celkovú výtvarnú a technickú kvalitu za knihu Šľabikár päťmestia. Okrem toho získal Cenu Dominika Tatarku za rok 2021 a  prémiu Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu 2021 v kategórii poézia za básnickú zbierku viety.