Katarína Gecelovská: Labutia pieseň ľadu

V posledných rokoch vychádza čoraz viac kníh o klimatickej kríze a postupne sa zvyšuje povedomie o najväčšom probléme súčasnosti. Slovenský čitateľ už možno prišiel do kontaktu s titulmi z edície Civilizácia, ktoré prináša vydavateľstvo Premedia: Neobývateľná Zem, Zelené klamstvo, Šesť stupňov: Posledné varovanie či Klimatické vojny. České vydavateľstvo Host téme venuje edíciu Klimax, z ktorej ma naposledy zaujal titul Ani na to nemyslete: Proč náš mozek ignoruje klimatickou změnu. Síce menej systematicky, ale knihy s klimatickou tematikou vydávajú aj ďalšie vydavateľstvá: Doba horúca (Literárna bašta), Strácame Zem (Hadart Publishing), Klíma: Nový príbeh (Inštitút Gaia), Šesté vymírání: Nepřirozený příběh (Barrister & Principal)… Niektoré tituly sa snažia poskytnúť čitateľovi všeobecný prehľad či priblížiť scenáre oteplenia podľa jeho výšky, iné sa zameriavajú na určitý aspekt (hromadné vymieranie živočíšnych druhov, sociologické súvislosti, greenwashing) alebo sa zamýšľajú nad dôvodmi, prečo ľudstvo nekoná tak, ako by vzhľadom na závažnosť a katastrofické rozmery problému malo.

Islandský spisovateľ Andri Snær Magnason v knihe O času a vodě ku klimatickej kríze pristupuje inak a osobnejšie. Viac ako na fakty súvisiace s globálnym otepľovaním, okysľovaním oceánov a morí, s ich zvyšujúcou sa hladinou, suchom, lesnými požiarmi a roztápaním permafrostu, sa sústredí na Island, rodinnú históriu a osobné svedectvo. Jeden z dôvodov je aj ten, že akonáhle počuje alebo číta vyššie uvedené pojmy, cíti „jak se kdesi v mém nitru zvedá hukot, jak všechna ta slova tvoří černou díru, a vlastně je nedokážu vnímat, protože jejich masa pohlcuje veškerý význam“ (s. 63). Pojmy jako „globálne otepľovanie“ či „okysľovanie oceánov“ sú príliš abstraktné, dokonca príliš nové: „Výrazy jako ‚globální oteplování‘ nám jdou jedním uchem dovnitř a druhým zase ven, zatímco mnohem méně závažní pojmy nás dokážou zvednout ze židle. Kdybychom byli schopni zevrubně porozumět tomu, co slovní spojení ‚globální oteplování‘ obnáší, mělo by na nás působit jako děsivý tvor z dětské pohádky, budit v nás strach. Než ale nové výrazy a pojmy plně pochopíme, může to trvat desítky let, ba dokonce celá staletí.“ (s. 71) Napríklad slovné spojenie „okysľovanie morí“ sa v islandskej tlači prvý raz objavilo až v roku 2006, aj to len raz. Magnason ironicky konštatuje, že v roku 2011 už bola spoločenská diskusia na trochu vyššej úrovni a tento výraz sa objavil už päťkrát, zatiaľ čo meno Kardashian 180-krát. Autor významu fenoménu „okysľovania morí“ rozumie, dokáže ho opísať a vysvetliť, ale napriek tomu pochybuje, či si naozaj uvedomuje jeho skutočný rozsah a následky: „Okyselování moří. Věřím, že ta slova chápu, ale nejspíš si to jen namlouvám. Pistole s prázdným zásobníkem vypadá stejně jako ta nabitá. (…) I slova mohou být nabitá, nebo neškodná, a trvá řadu let, než určitý výraz získá patřičnou palebnou sílu.“ (s. 79)

Magnason teda namiesto záplavy faktov začína svoju knihu rozprávaním o konkrétnych miestach a ľuďoch, drahých jeho srdcu. Hovorí o brigáde v Ústave Árniho Magnússona, ktorý uchováva nahrávky z rokov 1903 až 1973 – etnológovia ich nahrávali po celom Islande a zaznamenávali starenky a starčekov recitujúcich a spievajúcich staré básne a piesne a rozprávajúcich staré príbehy. Magnetofónové pásky zachytávajúce miznúci svet. Napríklad ľudovú báseň, ktorú sa recitujúca starenka naučila od svojej babičky narodenej v roku 1830, tá zasa od svojej babičky atď. V čase autorovej brigády ešte žili jeho vlastní dedkovia a babky a objav nahrávok ho doviedol k tomu, aby začal zbierať ich príbehy. Postupne sa dozvedáme, že jeho pradedko Kjartan pracoval ako kurič na rybárskej lodi, dedo Árni a babička Hulda podnikali výpravy na ľadovce s Islandskou glaciologickou spoločnosťou, babičkini súrodenci Valur a Guðrún sa dožili len niekoľkých dní, pretože k nim namiesto doktora zavolali pastora, babičkin prvý partner Björn (otec Andriho mamy) odišiel do Ameriky a stal sa uznávaným chirurgom, ktorý operoval Oppenheimera (otca atómovej bomby) či Andyho Warhola. Andriho strýko John Thorbjarnarson bol herpetológ a celosvetovo známy ochranca krokodílov, dedko z otcovej strany Jón vyrastal na odľahlom statku – „chovali ovce, dojili krávy, lovili pstruhy a tulene a z potravin kupovali jen cukr, mouku a kávu“ (s. 144) – a celý život sa tam aj s manželkou vracal. Dedko Árni bol vášnivý fotograf, a tak knihu ilustrujú fotografie z jeho zbierky diapozitívov, doplnené o fotky z autorových vlastných ciest (India, Trinidad a Tobago).

Starí rodičia Hulda a Árni často podnikali výpravy na najväčší islandský ľadovec Vatnajökull, ktorý v 50. rokoch predstavoval neprebádaný kus zeme, kam sa dovtedy odvážila vydať len hŕstka nadšencov. Andriho starí rodičia strávili na ľadovci aj svoju svadobnú cestu a ešte aj po rokoch, na staré kolená, na tieto výpravy s láskou spomínajú: „Na jaře vždycky ucítím vůni ledovce a nejradši bych se tam hned vydala. (…) Nedá se to popsat, můžeš to jen zažít. Když jsi na Vatnajökullu, všechno ostatní zmizí, člověk na všechno zapomene. Ta nekonečná dálka. Hotový sen.“ (s. 168) Magnason nechá čitateľa zamilovať sa do islandských ľadovcov, a potom mu oznámi, že v priebehu 20. storočia sa objem Vatnajökullu zmenšil o 10% a v súčasnosti sa stenčuje rýchlosťou 100 km³ ľadu ročne. Ďalšie islandské ľadovce sa zmenšujú ešte rýchlejšie. Okjökull sa už stal minulosťou a predpokladá sa, že Snæfellsjökull sa roztopí do roku 2050. Vzhľadom k stúpaniu teploty zmizne v nasledujúcich päťdesiatich rokoch väčšina ľadovcov vybiehajúcich z Vatnajökullu a v priebehu stopäťdesiatich rokov sa po ľadovci samotnom viac-menej zľahne zem. Ak priemerná teplota Zeme vzrastie o viac ako dva stupne (čo je vysoko pravdepodobné), dôjde k tomu omnoho skôr. „Když moji prarodiče vyráželi na expedice, symbolizovaly ledovce cosi velkého a věčného, podobně jako moře, hory a oblaka. (…) Vatnajökull ztělesňoval věčnost. Věčný bílý obr.“ (s. 172) Z výprav sa zachovalo veľa fotografií a videozáznamov, a keď si ich spisovateľ prezeral, zvykol si hovoriť, že je škoda, že dedko nezachytili babičku na viacerých záberoch: „Ledovec i krajina se dají natočit znovu, ale babička byla mladá jen jednou. Mýlil jsem se. Ukázalo se, že ledovec je stejně pomíjivý jako člověk. Dědečkovy filmy dokumentují krajinu, která už moc dlouho existovat nebude. Kdyby se moje nejmladší dcera dožila stejného věku jako babička, bude žít ještě v roce 2103“ (s. 173) a v tom čase už z ľadovca Skeiðarárjökull ostane len spomienka a Langjökull a Hofsjökull už budú z väčšej časti roztopené.

Magnason v O času a vodě uvažuje o klimatickej kríze a jej dopadoch predovšetkým cez prizmu jedného ostrova nachádzajúceho sa na pomedzí Severného ľadového a Atlantického oceánu – jeho krajiny, prírody, obyvateľov, histórie a spomienok. Rozpráva príbeh klimatickej zmeny, ktorá nie je len súborom abstraktných pojmov, faktov a čísel, ale osobne sa ho týka – jeho predkov, jeho samého aj jeho potomkov. Cez tému vody a posvätnej kravy sa prepája so starými severskými mýtami aj indickými príbehmi a necháva čitateľa zažiť, ako všetko so všetkým súvisí. Prostredníctvom citovania pasáží z knihy Kudy chodí sobi z roku 1945, ktorú objavil na polici v dedkovej pracovni, sa vracia k romantickému náhľadu na posvätnosť nedotknutej prírody a jej básnickému vzývaniu, ktoré by si už dnešný človek nemohol dovoliť použiť ako argument proti devastovaniu prírody bez rizika, že ho odpíšu ako „typického městského ezoterického floutka“ (s. 58), ktorý sa prvý raz v živote ocitol v prírode. Keď sa Magnason svojho času pokúšal zabrániť, aby bola prekrásna nížina Kringilsárrani (nížina z knihy Kudy chodí sobi) zaliata vodou a využívaná ako vodná elektráreň pre továreň na výrobu hliníka, „nemohl obhajovat právo skutečné přírody na existencii tím, že v ní můžeme najít Boží dálavu“ (s. 58).

Mocný účinok jeho knihy spočíva práve v kombinácii bezmocnosti zo strácania prírody a sveta našich predkov a sily, ktorá sa ešte stále ukrýva v spomienkach, tradíciách a príbehoch. Prečítala som už mnoho kníh o klimatickej kríze, ale táto jediná ma rozplakala. V kapitole Vyprávěj Magnason hovorí o stretnutí s riaditeľom Postupimského ústavu pre výskum klimatických zmien, ktorý mu povedal: „Jestli jako spisovatel necítíte potřebu o těch věcech [o klimatickej kríze] psát, pak nechápete buď vědeckou problematiku, nebo závažnost situace. Kdo si uvědomuje, co všechno je v sázce, nemůže dát přednost ničemu jinému.“ (s. 67) Magnason sa teda chopil pera a napísal knihu o klimatickej kríze, ktorá je súčasne krásna aj brutálna. Keby ste si mali prečítať len jednu z kníh o klimatickej katastrofe menovaných v tomto článku, odporúčala by som vám siahnuť po tejto.

Andri Snær Magnason
O času a vodě
preložila Marta Bartošková
Argo, 2022